Roman Kontšek je v pamäti žilinských fanúšikov ako kapitán tímu jediného titulu Vlkov majstrov Slovenska, no predtým sa blysol aj na reprezentačnom fóre. Spoločne s Róbertom Petrovickým boli dvomi Žilinčanmi, ktorí reprezentovali našu krajinu na vôbec prvej olympiáde v Lillehammeri 1994. „Vždy sa mi budú vynárať krásne spomienky, nešli sme na nejaký výlet, lebo v tíme sme mali poriadnu kvalitu. Nás dopredu ťahala aj zdravá nespravodlivosť, lebo sme museli hrať predkvalifikáciu a chceli sme dokázať hlavne Čechom, že sme na turnaji právom,“ zalovil si v pamäti niekdajší útočník a dodnes ho mrzí neúspech v súboji proti Rusku počas štvrťfinále turnaja. „My sme boli lepším mužstvom, teraz na stretnutí sme videli zábery z toho zápasu, kde Rusi boli šťastím bez seba po strelenom góle v predĺžení. Sami dobre vedeli, že prešli so šťastím a pokojne sme mohli byť v semifinále my.“ Pozvanie Slovenského olympijského a športového výboru prijalo vyše 60 členov výpravy a novinárov, ktorí pokrývali dianie v Lillehammeri 1994 pri premiére slovenskej olympijskej výpravy. V príjemnej atmosfére si vypočuli zážitky kolegov z olympijskej výpravy, pozreli videá z lillehammerských bojov a predovšetkým si príjemne zaspomínali. Mnohí sa stretli po dlhých rokoch. Súčasťou otvorenia bola aj vernisáž výstavy k Lillehammeru 1994, ktorá je sprístupnená v priestoroch Slovenského olympijského a športového múzea. „Roky idú, preto kvitujem iniciatívu zväzu za podobné veci. Pripomenuli sme si krásne veci, ktoré nám ostanú v pamäti navždy. Svojmu synovi hokejistovi každú chvíľu zdôrazňujem čaro olympiády, aké to bolo celé krásne. Prial by som tento pocit zažiť všetkým hokejistom, tým mladým žilinským odkazujem, aby na sebe pracovali, nevzdávali sa a verili svojim snom,“ dodal Kontšek, ktorého sme zastihli na ceste do talianskeho Bolzana. Dôvod? Samozrejme, hokej. „Ideme si s kamarátmi zahrať rybníkový hokej, sú to také majstrovstvá Európy. Uvidíme, ako sa bude dariť, predstaví sa vyše 60 tímov. Zobral som si voľno z práce, tak dúfam, že sa zabavíme a hlavne prídeme domov bez zranení.“
HOKEJISTI PRVÝKRÁT POBLÁZNILI NÁROD
Najmä vďaka hokejistom sa naša olympijská premiéra stala pre Slovensko nezabudnuteľnou. Lídrom tímu sa stal 37-ročný Peter Šťastný, v dekáde 1980 – 1990 druhý najproduktívnejší hráč celej NHL za Waynom Gretzkym. Muž, ktorý na ZOH 1980 reprezentoval ČSSR a na Kanadskom pohári 1984 po emigrácii Kanadu, vždy túžil reprezentovať Slovensko. V záujme štartu v Lillehammeri zamenil pôsobenie v tíme NHL St. Louis Blues za „rodný“ belasý dres Slovana Bratislava. Slováci po výborných výkonoch vyhrali základnú skupinu. V nej postupne remizovali so Švédskom 4:4 a s USA 3:3, zdolali Taliansko 10:4, Kanadu 3:1 a Francúzsko 6:2. Len na ilustráciu – Švédi neskôr získali zlato a Kanada hrala vo finále... Žiaľ, vo štvrťfinále náš tím po prehre 2:3 v predĺžení zastavili Rusi. Najsledovanejší hráč olympijského turnaja Peter Šťastný mal v predĺžení na hokejke víťazný gól, ale v očakávaní, že ruský hráč ho hneď bude odzadu atakovať, vypálil „z fleku“ a nemal čas poriadne zamieriť. Inak by Zujeva zrejme prekonal. Naopak Vinogradov v čase 68:39 svoju šancu proti Hartmannovi premenil. V zápase o konečné piate miesto čakali Slovákov Česi. Naši boli proti českým „bratom“ premotivovaní, a hoci Šatan dal rýchlo prvý gól, potom kopili chybu za chybou. Už po prvej tretine prehrávali 1:4. Ani zlepšenie hry nepomohlo a zápas sa napokon skončil 1:7. Družstvo Slovenska tak skončilo na 6. mieste.
