Veronika Rónaiová vstupuje na pôdu Považskej galérie umenia v Žiline s väčším projektom Dedičstvo po pätnástich rokoch, ktoré prešli od jej výstavy (malá) retrospektíva v roku 2003, a práve táto výstava v mnohom predznačila smerovanie tvorby autorky - jej ďalšie formáty i koncepcie.
Veronika Rónaiová sa v poli intermedializovanej maľby/intermedializovaného obrazu suverénne pohybuje už takmer dve desaťročia. To, čo sa pre jej tvorbu na začiatku milénia stalo príznačným a pretrváva dodnes, je predovšetkým situovanie obrazu do „rozšíreného“ poľa, no nielen v zmysle narúšania jeho prirodzených hraníc – vytváraním mixmediálnych inštalácií pozostávajúcich z malieb, PC printov, kresieb na papieri, fóliách alebo uhľom priamo na stenu, ktoré realizuje in-situ, ale aj stratégiou tzv. „mapovania priestoru“ (termín autorky), kde prostredníctvom kresieb komentuje spravidla nevýstavné priestory.
Druhým koncepčným ťažiskom jej tvorby je citácia, ktorej práve rozšírené pole obrazu pridáva nové súvislosti. V tom čase sa v citáciách začala sústreďovať na vlastnú tvorbu, jej projekty – mixmediálne obrazové inštalácie, sú opätovnými reflexiami, v ktorých sa odkrývajú a prelínajú, a tým znova sprítomňujú, vrstvy jej uvažovania, viazané s konkrétnym časovým momentom.
Tento aspekt, ktorý prirodzene navádza k úvahám o pozícii autorstva a vzťahu k vlastnej kreativite, sa v priebehu posledných rokov u V. Rónaiovej (obdobne ako v prípade formálnej stránky tvorby) otvára, výtvarníčka komentuje svoju autorskú pozíciu v štruktúrach, kde je súčasťou privátnej rodinnej sféry, a v širšom ponímaní - výtvarnej a umeleckej komunity (projekty Sociálna sonda I – III). Vzťah – výtvarný i osobný s najbližšími i kolegami, chápe ako dialóg, no i prieskum, vzorku spodobujúcu jej umelecký status.
Za priesečník, v ktorom sa uvedené línie autorkinho uvažovania a koncepcií stretávajú, a je nasmerovaný do jej privátna, je staršia séria premalieb obrazov jej otca, maliara Juliána Fila (vystavená v roku 2012 v Roman Fecik Gallery). V súvislosti s aktuálnym projektom sa dá pokladať za jeho ideové východisko. Ťažiskom projektu Dedičstvo je osobná i umelecká komunikácia so svojím otcom, no i matkou umelkyňou – maliarkou Máriou Filovou.
Výtvarníčka pracuje reálnymi artefaktmi zo zdedenej kolekcie diel rodičov, ktoré inštaluje tak, aby boli v konfrontácii s jej vlastnými dielami. Artefakty zo zdedenej zbierky prostredníctvom inštalovania, a v kontexte s autorskými zásahmi V. Rónaiovej majú zmenený alebo dopovedaný obsah, no mení sa aj ich vizuálny význam. Ide tak o pokračovanie dialógov, ktoré s rodičmi autorka viedla počas ich života, ale súčasne je aj vedomou formou herézy z jej strany, keďže tým vedome posúva ich významy a obsahy.
