Slogan Mesto s tvárou používa Žilina už štvrtý rok. Kto však vie, aká je tvár zeleno-žltého mesta? Čo tým chcelo vedenie mesta o Žiline povedať? Takúto otázku so zaujímavou príhodou nám poslal čitateľ Juraj.
ŽILINA. „Na minulotýždňovej nedeľnej omši v Kostole sv. Jána Bosca, ktorý poznajú veriaci pod názvom saleziánsky, hovoril kňaz počas homílie o odkaze sv. Cyrila a Metoda. V jednom zo svojich obrazov použil mesto Žilina a jeho slogan mesto Žilina – mesto s tvárou. Kňaz, ktorý je zároveň učiteľom na gymnáziu, zadal svojim žiakom úlohu, aby spravili referát na túto tému, čo si predstavujú pod týmto pojmom, čo to vlastne je. Napokon sa rozhodol na vyučovacej hodine zavolať rôznym ľuďom z úradu, tí však nevedeli na túto otázku odpovedať,“ podelil sa s nami o zaujímavú príhodu Juraj zo Žiliny.
K tomu dodal, že odpoveď nakoniec od vedenia mesta prišla, ale bola tak jednoducho formulovaná, že všetkých študentov veľmi pobavila. „Citujem kňaza: „Bola to odpoveď hodná žiaka základnej školy, moji študenti sa pučili od smiechu,“ parafrázuje duchovného Juraj. V odpovedi sa vraj uvádzalo niečo v takom zmysle, že Žilina je mesto, ktoré má srdce atď. „Aká je teda tá tvár mesta?“ pýta sa.
Oficiálny slogan Mesto s tvárou používa Žilina od roku 2011 a jeho autorom je súčasný primátor mesta Igor Choma. Slogan figuruje na všetkých oficiálnych plagátoch a akciách organizovaných mestom, na oficiálnej webovej stránke Žiliny aj na Facebooku. „Hlavným cieľom pri tvorbe sloganu bolo reprezentovať mesto jednoducho, stručne, výstižne a pravdivo. Dôležitá skutočnosť pri jeho tvorbe bola tá, aby sme občanom mohli ponúknuť možnosť bližšie nahliadnuť do „súkromia“ mesta, kde práve občania musia byť informovaní o tom, čo sa v ich meste deje. Preto je mesto s tvárou mestom, ktoré za žiadnych okolností nemá problém ukázať tú pravú tvár, či už občanovi, alebo návštevníkovi Žiliny,“ vysvetlil význam sloganu hovorca mesta Pavol Čorba.
Aj veľa iných miest na Slovensku používa popri erboch i oficiálny slogan. Napríklad Malacky sa definujú ako Dobré miesto pre život, Michalovce – srdce Zemplína, Čadca – mesto so srdcom, Skalica – slobodné kráľovské mesto... Etnologička Považského múzea je toho názoru, že ide o novodobý, dôkladne premyslený spôsob reklamy, ktorá tvorí dôležitú súčasť propagácie mesta v snahe prilákať najmä turistov. „V minulosti mestá používali aj ďalšie označenia, ktoré ich istým spôsobom vystihovali a viazali sa k dejinným udalostiam, prírodným krásam či bohatstvám. Obce boli známe najmä prezývkami, z ktorých mnohé pretrvávajú až do súčasnosti. Vždy súviseli s nejakou zaujímavou, resp. veselou udalosťou, ktorá sa v obci udiala. Tak napríklad obyvateľov Stráňav volali vždy kocúri, obyvateľov Trnového žabiari a pod.,“ vysvetľuje Katarína Kendrová.
Podľa Milana Šišmiša zo Slovenskej genealogicko–heraldickej spoločnosti na rozdiel od erbov, ktoré zachytávajú reálie doby svojho vzniku, odrážajú logá súčasnú realitu či víziu a ponúkajú „svetu“ to najlepšie, čo mesto môže ponúknuť. „Jedny i druhé môžu koexistovať, čiže pôsobiť v istej synergii. Nemali by si však konkurovať. V „spoločnom záprahu“ totiž môžu odrážať to a prispieť k tomu, čo mesto sleduje či by malo sledovať, a to dobré podmienky pre život tých, ktorí v ňom dlhodobo žijú či by chceli žiť,“ skonštatoval.
Michala Stehlíková, snímka autorka
