Už od dávnej minulosti bolo podľa etnologičky Adriany Bárdyovej obdobie Vianoc spájané s mnohými príkazmi, ktorých cieľom bolo počas roka zabezpečiť napríklad zdravie či pozitívne ovplyvňovanie prírody. „So Štedrým dňom sa spájajú úkony, pre ktoré je typická mágia prvého dňa – ako sa bude človek správať, taký bude celý rok, ak sú deti poslušné, budú poslušné celý rok,“ vysvetľuje. Za oficiálny začiatok Vianoc sa podľa nej považoval 24. december. Počas tohto dňa sa členovia domácnosti intenzívne pripravovali na samotný večer – zatiaľ čo úlohou žien bolo už dopoludnia pripraviť obed a koláče, muži sa zas museli do východu slnka postarať o dobytok. Ako ďalej informuje, v Čičmanoch bolo zvykom hneď ráno vymetať pec jedličkou. „S ešte teplým „metielkom“ sa bežalo do maštale postarať sa o statok, aby aj ten vedel, že sú Vianoce. Piekol sa preň osúch, ktorý bol úplne prvým, čo sa v domácnosti upiekol. Dávali doň oblátku, zrno a vetvičku z jedličky. V obci Hvozdnica zas ženy vstávali už o polnoci, keď počuli kikiríkať kohúta, ihneď začali chystať cesto na chleby a koláče a rozkurovali pec,“ hovorí.
TANIER AJ PRE ZOSNULÝCH
Čo sa týka horného Považia, tam zas podľa jej slov prísne dodržiavali pôst. Aby dokázali vydržať bez jedla až do večera, povzbudzovali sa, že uvidia zlaté prasiatko, čo sa v mnohých prípadoch zachovalo i dodnes. Pri zdobení domu sa používala čečina, v určitých častiach severného Slovenska sa nad stôl vešal dožinkový veniec, ktorý bol posvätený už od polovice augusta. Vianočný stromček sa podľa etnologičky začal vyskytovať vo vidieckom prostredí v prvej polovici 20. storočia. Stromček sa poväčšine zdobil ovocím, orechmi aj pečivom či rôznymi ozdobami z papiera. Pod stromček sa ukladal betlehem s papierovými figúrkami. Zaujímavosťou je napríklad aj fakt, že do kútov miestností dávali členovia domácnosti slamu a počas celých sviatkov na nej spávali a po sviatkoch slúžila ako podstielka pre kone a kravy. Veľká pozornosť sa podľa Adriany Bárdyovej venovala úprave a príprave štedrovečerného stola, čo zotrvalo i do súčasnosti. „Stôl bol považovaný za symbol prosperity, nesmel na ňom chýbať chlieb, pokladala sa naň aj miska s plodinami, ktoré sa v hospodárstve urodili a obilie zo štedrovečerného stola sa na jar vysievalo ako prvé. Na stôl sa dávali aj peniaze, ktoré sa skryli pod obrus. Na stole nesmel byť nôž, zo všetkého sa len odlamovalo,“ uvádza.
Pravidlom bolo aj to, že pred večerou sa pozametalo a slobodná dievčina vyniesla na krížne cesty smeti a odkiaľ zaštekal pes, odtiaľ mala mať ženícha. Veľmi častým rituálom bolo podľa etnologičky nohy stola obkrútiť reťazou a zamknúť zámkom. Malo to symbolizovať súdržnosť a rodinné zdravie. Na štedrovečerný stôl sa dával tanier navyše aj pre zosnulých, pretože panovala predstava, že na večeru chodia aj oni. Na štedrú večeru sa najčastejšie pripravovali jedlá z kapusty, obilnín, strukovín, ovocie, nechýbal ani mak a cesnak či koláče a alkoholické nápoje, ako napríklad pálenka a víno. „Na hornom Považí boli typickými štedrovečernými jedlami polievka z kyslej kapusty, hrachu, šošovice a fazule. Rozšírené boli aj múčne jedlá ako pirohy a opekance,“ prezrádza etnologička. Pre Čičmany boli podľa jej slov príznačné takzvané pupáčiky s makom a bryndzou.
CESNAK PRE ZDRAVIE, MED PRE DOBROTU
Začiatok štedrej večere, ktorá sa skladala z približne 7 až 9 chodov, sprevádzala modlitba, ktorú spolu so želaním pokojných sviatkov predniesol najstarší člen rodiny. Nasledovalo rozdanie oblátok, ktoré potrel medom a cesnakom. Ako sa traduje aj v súčasnosti, med symbolizoval dobrotu a cesnak sa potrel preto, aby boli členovia zdraví. Hlavný chod pozostával z kapustnice s hríbmi, hrachovej alebo fazuľovej polievky so sušenými slivkami. Ďalej sa podávali opekance s makom, krupicová alebo inak nazývaná aj Ježiškova kaša a ryba. Ako uvádza Adriana Bárdyová z Považského múzea v Žiline, konzumácia rýb sa rozšírila pod vplyvom cirkvi, nakoľko studenokrvné živočíchy sa považovali za pôstne jedlo. Vyprážať v oleji a podávať so zemiakmi či zemiakovým šalátom sa začalo v druhej polovici 20. storočia. Súčasťou Štedrého večera boli aj rôzne veštby do budúceho roka. „Z rozkrojeného jablka a otvoreného orecha predpovedali zdravie a smrť, pri pozorovaní horiacej sviečky zas čakali, na koho sa obráti plameň a ten človek mal zomrieť. Pokiaľ sviečka zhasla, budúci rok čakali smrť,“ vysvetľuje. Počas Štedrého dňa chodili po obciach koledníci, ktorí ľuďom spievali a vinšovali. Záver dňa patril slávnostnej polnočnej svätej omši. Počas 1. sviatku vianočného mala podľa etnologičky veľký význam voda, ktorou sa ľudia umývali a ktorou sa kropil aj dom. Dňa 25. decembra sa dodržiavalo pravidlo, že každý má byť v tento deň doma a nenavštevovať ani príbuzných. Ako ďalej uvádza, neupratovalo sa a ani sa nevarilo, jedlo sa to, čo bolo pripravené deň predtým. Pre 2. sviatok vianočný boli príznačné najmä návštevy príbuzných, ktoré sa zachovali aj dodnes. Okrem toho pripadala na tento deň aj tradícia, kedy sa ľudia a kone brodili v snehu a vode, aby boli nasledujúci rok zdraví. Posledný deň v roku nemal podľa etnologičky osobitý význam. „Prejavmi sviatočnosti do 50. rokov 20. storočia bolo robenie hluku, zábavy mládeže na priadkach a dospelých v krčme, vzájomné návštevy a vinšovanie,“ hovorí etnologička. Začiatok roka bol predovšetkým v znamení čistenia príbytkov, zvierat, do súčasnosti sa zachovalo aj pravidlo vyhnúť sa v tento deň konzumácii mäsa z hydiny či zajaca. V posledných rokoch sa podľa etnologičky počas 1. januára zachováva hlavne vinšovanie. Ako ďalej uvádza, do polovice 20. storočia predmety ako voda, krieda, sviečka či cesnak, ktoré boli posvätené v kostole počas sviatku Troch kráľov, sa používali na liečenie a magickú ochranu pred démonmi. Ešte aj dnes sa dodržiava chodenie po domoch a ich žehnanie, pri ktorom sa dvere označia iniciálami mien kráľov G + M + B a daným letopočtom.
