„Ako si spomínate na Vianoce v Žiline?“ pýta sa ma Veronika Cvinčeková, zvedavá žilinská novinárka.
A ja nemôžem odpoveď začať inak ako citátom zo svojej Žilinskej knihy: „Keď sme sa – bolo to v januári 1946 – prisťahovali do Žiliny, na rohu Masarykovej (dnešnej Národnej) ulice a Sedláčkovho sadu si ešte uchovával svoju vianočnú výzdobu obchodný dom Eva. Nikdy predtým som nevidel obchodný dom – a navyše nie taký, ktorému by na fasáde svietilo večer toľko žiaroviek. Obchodný dom Eva ostane až do smrti mojou prvou a najžiarivejšou žilinskou pohľadnicou.“
Ako je to teda s tou mojou hrdosťou na to, že som Žilinec, teda ten, kto sa v Žiline narodil? Áno, prišiel som sa do Žiliny v roku 1936 narodiť, no bývať sme sem prišli až po vojne. Ani tie Vianoce 1945, na ktorých žiarivú výzdobu si dodnes spomínam, som teda ešte nestihol – prisťahovali sme sa až v tom januári po nich.
A – pravdupovediac – žilinské Vianoce som vynechával aj potom. Chodievali sme totiž na Vianoce k babke a krstným do Púchova. Bol som vtedy presvedčený, že tá cesta zimnou prírodou zo Žiliny do Púchova, pomedzi zasnežené hory a popri zamrznutom Váhu, je najkrajšou cestou na svete.
A nielen vtedy – rovnaký pocit som mal aj pred pár dňami, keď sme po žilinskom koncerte uháňali po diaľnici – a ja som v aute začal počas tých štyridsiatich kilometrov medzi Žilinou a Púchovom spomínať, aká veľká výprava to bývala kedysi.
„Ako ste šli?“ bola zvedavá moja dcéra Katka, ktorá šoférovala.
„No, napríklad raz si otec na tú výpravu požičal auto od kamaráta.“
„Bolo vtedy na ceste veľa áut?“
„Nie. Iba my a ešte jedno, čo išlo oproti nám. Zrejme aj to bol sviatočný šofér, pretože sme sa kdesi pri Bytči zrazili. Ale nikomu sa nič nestalo – autá vtedy jazdili pomaly.“
Ani som to nestihol porozprávať – a už sme boli aj za Púchovom.
Hľa, ako pekne sa uzatvára kruh spomienok! Na začiatku je žiarivá predvianočná výzdoba na obchodnom dome Eva - a končím predvianočným koncertom v literárnej kaviarni v hoteli Astória. Pani Katka Kamenárová ju otvorila 11. decembra naším koncertom Sto piesní Ľubomíra Feldeka spieva Katka Feldeková.
Kde je ten kruh?, spýta sa ten, kto nepozná históriu hotela Astória na rohu Národnej ulice.
Nuž – tam je ten kruh, že obchodný dom Eva v roku 1946 a hotel Astória v roku 2012 je jedna a tá istá budova.
Snímka: Štátny archív Žilina
