Počas augustových večerov na zámku a v synagóge v Bytči si moderátor Michal Filek pozval do synagógy na diskusiu o turistickom ruchu a jeho nevyužitom potenciáli v meste riaditeľku Považského múzea v Žiline Moniku Hriníkovú, bývalého riaditeľa Slovenskej agentúry pre cestovný ruch Petra Belinského a starostu obce Súľov‑Hradná Jaroslava Bušfyho. Ponúkame vám prepis zaujímavej diskusie, ktorá by mohla naštartovať širšiu diskusiu.
Výstava obrazov Bohuslava Behríka.
Ako súvisí vaša profesia s cestovným ruchom? Robia Slováci dosť, aby využili jeho potenciál?
Monika Hriníková: Považské múzeum spravuje Sobášny palác v Bytči. Pre nás je dôležité, aby do Bytče a Sobášneho paláca chodili návštevníci. Zaujíma nás to preto, aby ľudia mali možnosť vidieť klenot, ktorý sa v Bytči nachádza. Je to jedinečný renesančný kaštieľ. Prezentujeme tak históriu paláca aj históriu mesta. My chápeme cestovný ruch cez našich návštevníkov. Veľmi dôležité je však aj poskytovanie služieb. Keď návštevník príde k nám a absolvuje hodinovú prehliadku Sobášneho paláca, mal by mať vytvorené zázemie, parkovisko, reštauráciu, toalety a ďalšie služby. Pre Považské múzeum v Žiline je cestovný ruch veľmi dôležitý.
Peter Belinský: Pracoval som ako riaditeľ Slovenskej agentúry pre cestovný ruch, čo je štátna príspevková organizácia, ktorú zriaďuje ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja. Agentúra je prioritne zodpovedná za to, aby prezentovala Slovensko ako cieľovú destináciu pre turistov. Nielen v zahraničí, ale aj na Slovensku. Turizmus si dovolím nazvať aj priemyslom, lebo vo svete dokáže zamestnávať tisíce ľudí, a napríklad v Rakúsku prispieva k tvorbe HDP až 15 %. Na Slovensku sme niekde okolo 3 %. To je aj odpoveď na otázku, či Slovensko využíva dostatočne potenciál cestovného ruchu alebo nie. Moja odpoveď je, že jednoznačne nevyužívame tak ako Česi, Rakúšania alebo Maďari, s ktorými máme podobné geografické podmienky. Rakúšania majú veľké Alpy, my zas malé veľhory Tatry. Maďari ich nemajú ani Česi. Rakúšania, na rozdiel od nás, dokážu zarobiť obrovský balík peňazí a vytvoriť tisíce pracovných miest.
Jaroslav Bušfy: I keď SACR je pekná vec, ale o drobné obce sa nestará. Ja by som chcel povedať, že treba zosúladiť to, čo ľudia chcú a aké sú naše možnosti. Pre obec Súľov-Hradná je cestovný ruch povinnosť. Ľudia sa chcú prísť pozrieť na Súľovské skaly. Prejdú ich však za dva dni a my pre nich musíme urobiť program, zabezpečiť im ubytovanie. U nás je desať domov, kde sa môžu ubytovať, plus ďalšie penzióny. Je v nich zamestnanosť a má to aj sekundárny dopad. Nielenže sa ľudia zamestnajú, ale aj majú peniaze, ktoré môžu zase v obci minúť. Máme propagačné materiály, predávame parkovné. Nadväzuje na to poľnohospodárstvo. Tým, že máme ovce a vyrábajú sa produkty, syr, je to pre obec veľký prínos. Sú to totiž rýchle peniaze. Aj celé Bytčiansko má však obrovský potenciál spojený s palatínom Turzom. Kto totiž nepozná minulosť, nemôže rozprávať ani o budúcnosti. Lenže my naše možnosti dostatočne nevyužívame. Máme tu Javorníky, z ktorých sa dá ťažiť. Ale Bytča nemôže vôbec rozprávať o cestovnom ruchu. Keď si teraz (sobota podvečer, poz. red.) pozriete námestie, tak je tam prázdno. Nevidíte, že by sa sedelo v kaviarničkách, že by bol nejaký program pre ľudí. To nie je len záležitosťou Bytče, ale sme v tom všetci. Neexistuje žiadny systém, žiadny ťah, spoločný postup. Napríklad jeden týždeň by sa robila akcia v Štiavniku, potom v Súľove, ďalší týždeň v Bytči, aby sa ľudia mohli schádzať. Vždy bola hlavným centrom Bytča. Od vojny však mesto stále chátra. Keď si zoberiete Považskú Bystricu, to bola dedina a ako ju dokázali vybudovať. Bytča má fantastickú polohu. Blízko máme Čechov. Do Súľova chodí 60 – 70 % turistov z Česka, chodia Poliaci. Poliaci sú lepší turisti ako Česi, minú peniaze a je ich 40 miliónov. Potrebujú však služby. Dnes už nie je turizmus o tom, že postavíme krčmu a turisti prídu sami. Chce to myšlienku, nápad. V prvom rade je dôležitá diskusia s ľuďmi. Či to vôbec ľudia chcú. Podobne aj so synagógou. Ľuďom treba vysvetliť, aký z toho bude prínos. Zbúrať ju, to by bola obrovská škoda. Ja by som jej rekonštrukciu určite podporil. Mňa tiež nezaujímala história, ale potom som čítal knižku o Medňanskom, v ktorej putovali dolu Váhom a boli nadšení z toho, aké krásne sú bralá v Súľove. Stretli sa s prvým roľníkom a ten na skaly nadával, že mu berú živobytie. Sú to dva pohľady. Ak chceme robiť niečo so synagógou, treba širšiu diskusiu, aby sa ľudia vyjadrili.
Zľava: M. Filek, M. Hriníková, P. Belinský a J. Bušfy.
Práve aj táto diskusia a jej záznam by mali prispieť k tomu, aby sa ľudia dozvedeli, čo s budovou zamýšľame a aký to bude mať prínos. Pán Belinský, ako sa vyvíja cestovný ruch na Slovensku? V porovnaní s ostatnými krajinami to nie je práve najlepšie. Kam sa posúvame?
PB: Treba povedať, že Slovensko nie je vytrhnuté z geopolitického kontextu. Česi tvoria na Slovensku najdôležitejšiu skupinu zahraničných turistov, potom sú to Poliaci. Ale veľkú skupinu tvoria Rusi a Ukrajinci. Vzhľadom na to, čo sa deje na východ od našich hraníc, táto skupina, ktorá bola aj finančne veľmi zaujímavá, nám poklesla. Ukrajincov prišlo menej o 31 % a u Rusov to bol ešte väčší pokles. Aj toto musí človek, ktorý SACR dnes riadi, brať do úvahy. Pozrime sa na Poľsko. To predstavuje podľa mňa obrovský potenciál, ale musíme si uvedomiť, že Poliaci sú tí, ktorí radi cestujú. Chodia za prácou do celej Európy a potrebujú vyšší štandard služieb, aký sme my boli naučení ponúkať. Takže potrebujeme Poliakov dostať naspäť. Problém nastal vtedy, keď sme zaviedli euro. Vtedy sa zlomila psychika poľského klienta, lebo zrazu sme sa pre nich skokom stali drahí a oni sú veľmi senzitívni. Obísť toto sa dá iba tak, že náročnému klientovi ponúkneme balík služieb, kedy dostane na tácke všetko, teda okrem ubytovania aj stravu a program. To je spôsob, ako to urobiť. Musíme to vedieť predať ďalej. V čase, kedy som bol ešte v agentúre, sme nastavili systém tak, že obce, ktoré dokážu vykázať počet prenocovaní a ubytovatelia zaplatia registračný poplatok, k takto vyzbieranej sume dostanú od štátu presne rovnakú čiastku. Tatranci to pochopili a ročne vyzberajú 800‑tisíc eur a štát im dá ďalších 800‑tisíc. Takže majú vo svojej Oblastnej organizácii cestovného ruchu Vysoké Tatry k dispozícii 1,6 milióna eur, ktoré môžu použiť na propagáciu, značenie chodníkov. Teraz sa rozhodli spolufinancovať leteckú linku z Pobaltia do Popradu. Predtým takéto možnosti nemali, lebo EÚ nedovoľovala financovať linky priamo štátom. Teraz sú v tom ale súkromné peniaze. Dá sa robiť, len to chce aj poznanie, ľudia musia mať energiu a nebáť sa. Vtedy to má zmysel.
JB: Máme čo ukazovať, ale, bohužiaľ, tápeme v službách. Chyba je v tom, že dane sa nerozdeľujú v danom území. To nie je len o tom, že sa privezie turista do Súľovských skál. Na to musí nadväzovať ubytovanie, cukrárne, všetky ostatné služby.
PB: Ak chceme zvýšiť kvalitu služieb, tak musíme vytvoriť pre podnikateľov dobré prostredie. Môžeme sa baviť, či je DPH vysoká alebo nízka. Poliaci majú na ubytovanie 7 % a my 20 %. Tým pádom sme o 13 % menej konkurencieschopní. Povedzme si, či cestovný ruch stojí za to, aby sme túto daň upravili, lebo to bude nejaký výpadok na strane daní. Ale ja sa na to pozerám tak, že by to bola skôr investícia do cestovného ruchu, aby sa nám rozvíjal ďalej. V Rakúsku sú preto služby tak vysoko, lebo tam je dobré podnikateľské prostredie.
Detský spevácky zbor Úsmev zo SZUŠ Yamaha.
Pán starosta, vy ste sa chopili príležitosti a vybudovali ste zo Súľova turisticky vyhľadávanú destináciu. Je to len pre Súľovské skaly alebo ste pre to museli aj niečo urobiť?
V prvom rade bolo nutné osloviť ľudí, ktorí do toho chcú ísť. Každý prišiel s myšlienkou, ktorú sme potom skúšali zrealizovať. Keď sme nastúpili, tak nefungovalo absolútne nič. Dali sme hlavy dokopy a rozmýšľali sme, čo ďalej. Ako pritiahnuť ľudí. Rozhodli sme sa vybudovať cyklotrasy, vyznačili sa chodníky, parkovisko. Začínali sme s tým, že na parkovisku pravidelne vykrádali autá. Preto sme ho začali strážiť, aby sa tu turisti cítili bezpečne a dobre. Tým pádom si nechávajú bez obáv na parkovisku autá a už sa ľudia neodhovárali od návštevy Súľova, lebo hrozí ich vykradnutie. Niečo sme teda vytvorili, prišiel cyklomaratón, začali sme robiť folklórny festival. Človek, ktorý príde, niečo zažije, podnikateľ zarobí a môže prispieť na niečo iné. Treba vždy vymyslieť niečo také, čím ľudí zaujmete. Robili sme Matúšovské hry, ľudia sa na to tešia. Cyklomaratón začínal s 200 štartujúcimi, minulý rok ich bolo už 999. Všetci sa na to tešia. Ale je tu problém. Súľovské skaly sú pekné a atraktívne. Ale čo sa stane, keď bude chodiť strašne moc ľudí? Ako sa budú cítiť miestni? Treba brať ohľad aj na ľudí, ktorí tam žijú a zamyslieť sa nad tým, či chceme predávať pokoj alebo ruch. Dnes sa začína ceniť, keď máte večer na súkromí tichučko, môžete si nerušene niečo ugrilovať. O pár rokov budú všetci vyhľadávať práve takéto destinácie.
Zhrnul by som to teda takto: v Súľove ste cestovný ruch začali vnímať ako prioritu a šikovných ľudí ste podporovali. Pani riaditeľka, koľko návštevníkov ročne navštívi Sobášny palác? Čo robíte pre to, aby sa toto číslo zvyšovalo?
Sobášny palác bol otvorený v závere roka 2009. Za tých pár mesiacov bola návštevnosť okolo 4‑tisíc ľudí. Čakali sme, ako to bude v nasledujúcom roku a nakoniec dosiahla okolo 13‑tisíc ľudí. Myslím si, že je to pekné číslo, ktoré je porovnateľné s návštevnosťou expozície v Čičmanoch. V tých nasledujúcich rokoch sa to ustálilo na počte okolo 11‑tisíc návštevníkov, ktorí prídu do Bytče. Sú to školské zájazdy, rodiny s deťmi, rôzni touroperátori, návštevníci výstav, konferencií a aktivít, ktoré sa tam robia. Keď by sme hovorili o návštevnosti za Považské múzeum, tak je to okolo 80‑tisíc ľudí ročne. Najväčšiu návštevnosť má hrad Strečno, na ktorom bolo v minulom roku okolo 46‑tisíc ľudí. Takže keď si to porovnáme so Sobášnym palácom, je to pomerne veľký rozdiel. Ale myslím si, že treba vyvíjať aktivity na to, aby návštevnosť narastala. Snažíme sa návštevníka prilákať niečím novým, netradičným, interaktívnym. Aby mal z toho zážitok, skúsil si to na vlastnej koži. Robia sa rôzne hry, nočné prehliadky, rôzne festivaly, súťaže, reaguje sa na Deň detí. Treba čerpať z toho, čo máme a to je sila histórie. Sobášny palác je spojený s menom Turzo. Pre nás je dôležité hľadať to, čo návštevník chce a ponúknuť mu to. Samozrejme, návštevník musí niekde zaparkovať, potrebuje mať vybudované toalety, bufety alebo ihriská. Niečo vieme sami ovplyvniť, niečo sa dá urobiť v spolupráci so samosprávou. Dôležité je nedávať termíny akcií na jeden víkend. Začali sme s nočnými prehliadkami Budatínskej veže a striedame to s nočnými prehliadkami hradu Strečno. Aby sme si navzájom nekonkurovali. A netreba si konkurovať ani v celom regióne. Mal by tu byť niekto, kto to koordinuje.
Spoločná otázka je, ktoré sú tie rozhodujúce faktory pre to, aby sa podarilo zvýšiť počet návštevníkov v regióne.
MH: Okrem toho, čo som už povedala, je dôležité ponúknuť aj kvalitnú službu. Aby lektori boli príjemní, aby ovládali aspoň jeden jazyk, aby im návštevník rozumel.
PB: Treba poznať svoju lokalitu, riadenie aktivít, aby si navzájom nekonkurovali. Volá sa to destinačný manažment. Každá lokalita v oblasti cestovného ruchu musí mať profesionálne riadenie. Aj na Bytčiansku by mala byť taká koordinácia, aby folklórny festival nebol v Bytči a zároveň aj v Štiavniku. Potom ľudia neprídu ani na jeden. Treba si povedať: kto som, čo som a komu to chcem ponúknuť. Turizmus rozdeľujeme na softturizmus a hardturizmus. Deťom a mladým nemôžete na dovolenke ponúkať pokoj. Oni chcú diskotéky, zmrzliny, chcú sa zabávať do noci. Starší ľudia ocenia softturizmus, aby sa mohli v pokoji vyspať. Aj tento región, ak chce mať úspech, musí si v rámci diskusie zadefinovať, pre koho bude cestovný ruch určený. A musíme urobiť správny marketing, správnu propagáciu. Treba poznať vlastnú destináciu a potom je to odkázané na úspech.
JB: Myšlienka – nápad – realizácia. Jednoducho, treba mať myšlienku. Povedať si, čo urobiť. Dekan Šagát urobil v Rajeckej Lesnej Slovenský betlehem a sú za vodou. Obrazne povedané. Keď sme my začínali, dali sme na cyklotúry. A to bola tá správna myšlienka. V Bytči máme históriu, využívajme ju.
Moja dlhodobá myšlienka, ako s regiónom niečo urobiť a otvoriť diskusiu, je taká, že máme v Bytči neskutočný historický a turistický potenciál. Je tu zámok, ktorý by sa dal zrekonštruovať, zriadiť tam múzeum, je tu synagóga, Sobášny palác. Vieme prilákať množstvo turistov, musíme im ponúknuť služby, ubytovanie, stravovanie, zábavu, relax. No a v okolí je veľký prírodný potenciál. Máme Súľov, Hlbocké vodopády, folklór takmer v každej obci. Jediné, čo nám chýba, je sadnúť si za jeden stôl a začať pracovať na spoločnej veci. To je moja vízia do ďalšieho obdobia. Keď do Bytče prídu ľudia, pozrú si pamiatky, najedia sa, ubytujú sa, pozrú si Súľov, spravia výlet do hôr. Keď sa nám toto podarí, v budúcnosti z toho môže Bytčiansko ťažiť. Čo vy na to?
JB: Stačí sa pozrieť len za kopec, ako to perfektne funguje v Karloviciach. A v Bytči to nedokážeme? Či nemáme takú históriu? Máme Turzu, Bátoryčku, Jánošíka, ktorí tu boli odsúdení. Pod kostolom je pochovaný prvý evanjelický biskup Eliáš Láni. To nie je len Súľov a hory. K tomu musíme pridávať všetko, čo tu máme. Nikto však o tom nechce uvažovať. Máme tu fabriku, ideme do fabriky, večer domov a je nám dobre. Ale čas sa zmenil. Ľudia dnes už potrebujú niečo iné. Ľudia chcú poznať históriu. Ale treba mať myšlienku. Ľuďom treba dať históriu, že tu bola súdená Bátoryčka, že sa tu spoznali Uhorčík s Jánošíkom, ľudia sa sem prídu pozrieť. My ten potenciál máme. Keď si zoberiete, aká tu pred dvesto rokmi bola obrovská povodeň, všetko bolo zaplavené, až po Súľov. Je to zaujímavosť a toto treba vedieť predať.
PB: Celý cestovný ruch je o emócii, o zážitku. Všetko čo, bolo povedané, platí. Ja dám ale ešte jeden pohľad, ktorý som nadobudol, keď som fungoval v SACR. Rakúšania ma strašne inšpirovali aj v tom, že nemecké futbalové tímy chodia robiť letnú prípravu pod rakúske Alpy. Do Bytče sa domáhali pražské tímy, že by sem chceli prísť na sústredenie. Keď sa to udeje, všetci sa budú pýtať, kde je Bytča, čo to je. Musia sa mať ale kde ubytovať, navečerať. Možnosti sú a keď sa stretnú normálni, pokorní ľudia a budú debatovať, vymenia si myšlienky, tak sa veci dajú urobiť. Ja beriem túto debatu ako obrovský vklad, že sa spúšťa diskusia ako ďalej. Za všetkým v histórii bola prvotná myšlienka. Potrebujeme o tejto téme hovoriť a ľudia musia uveriť v ten potenciál. Keď v neho uveria, tak ho naplnia.
MH: Dôležitá je myšlienka, nadšení ľudia, chytiť sa nejakej témy a vyskladať si ju od začiatku do konca a vtiahnuť viacero subjektov, aby sa spolupracovalo. Napríklad Považské múzeum ako správca Sobášneho paláca, archív, ktorý sídli v kaštieli, mesto, oblastná organizácia cestovného ruchu, ktorí vytvoria produkt a ponúknu ho ľuďom na tácke. A treba sa zamyslieť, čo dať na tácke zahraničnému návštevníkovi a čo domácemu.
JB: Základom je diskusia. Keď sa bude diskutovať, aj odporcovia uznajú, že je to dobrá vec. Už bolo načase, aby sa aj na Bytčiansku začalo rozprávať o tom, aký môže mať prínos z turistiky a ako by sme mohli využívať to, čo tu máme. Lebo keď sa bude hrať každý na svojom piesočku, nič nedosiahneme.
Aj význam synagógy vidím v prínose pre cestovný ruch. Prilákať sem návštevníkov, ponúknuť niečo, čo inde nezažijú a potom to môže fungovať. V súčasnosti vzniká MAS Zem palatína Turza. Aj toto by mohla byť cesta?
JB: Miestne akčné skupiny sú o spolupráci. Dali sme sa dokopy obce, súkromný sektor, samospráva a na danom území sa riešia dôležité otázky, napríklad odpadové hospodárstvo, ale aj turistika. Táto skupina si vyhlasuje výzvy sama. Bude to ťažké. Niekedy sa nevedia dohodnúť ani dvaja starostovia, teraz nás tam bude 24. Bude to aj o tvrdších výmenách, je tam 50 % súkromného sektoru, ktorý sa musí dohodnúť, čo sa bude robiť v regióne. Podá sa projekt a keď získame štatút MAS na toto územie, mali by sme dostať 4 milióny eur. Z toho je pol milióna na administratívu. Ostatné by sa malo rozdeliť medzi obce a súkromný sektor, aby sa niečo budovalo. Toto by malo veľký význam na propagáciu a rozvoj cestovného ruchu. Len či sa dohodneme, to zaručiť neviem.
Môže Považské múzeum prispieť k rozvoju cestovného ruchu v Bytči? Čo by sa ešte dalo urobiť?
MH: Určite áno. Expozície v Sobášnom paláci sú stále. Malo by sa pracovať na tom, aby sa obmieňali. Rozmýšľame, že ich budeme reinštalovať. Myslím si, že je to jedna z ciest, ako prilákať návštevníkov, ktorí už u nás boli. Sú to aj aktivity, ktoré sa tu dejú, konferencie, koncerty. Chceme spolupracovať aj s partnermi, ktorých máme. Aj s občianskymi združeniami, ako sa to úspešne podarilo počas Bytčianskeho zámockého dňa, ktorý usporiadalo OZ Bytčania Bytčanom. Máme množstvo odborníkov, ktorí môžu veci odborne podkuť. Ľudí zaujímajú perličky, ktoré vieme vypichnúť. Vieme aj takto Bytči pomôcť.
Vedeli by ste si predstaviť diskusiu s mestom o vytvorení Turzovho múzea? Možno by sa v Sobášnom paláci našiel priestor.
MH: Myšlienka je to zaujímavá. Už teraz je niečo o Bytči a Turzovi prezentované. Stojí však za zváženie vybudovanie mestského múzea. Otázka je však, v akom rozsahu. Nebránim sa tomu. Pripravujeme teraz novú stálu expozíciu a aj toto je jedna z myšlienok, ktoré by sa dali realizovať.
-mf-
Snímky -ef-
