Hovorí sa, že každý horolezec zakaždým stúpa na inú horu, hory sa totiž rokmi menia. Znamená to však, že sa zároveň mení aj sám horolezec?
Pravdou je, že hory sú rôzne. Niektoré menšie sú staršie, tie najvyššie sú geologicky mladšie. Toto je skôr prirodzený proces. Otázka je však zrejme myslená filozoficky. Ak sa pýtate, či sa človek mení lezením, odpoveď je áno. Človek prechádza určitou transformáciou, podobne ako hory. Horolezec sa mení viac vnútorne vďaka skúsenostiam počas expedícií, v rámci tímu, s ktorým je dlhých 16 týždňov, vplyvom počasia na horách. Občas uspejeme, občas sa musíme vrátiť, ale vždy nás to naučí niečo nové a veríme, že nabudúce sa nám bude dariť lepšie. Jednu vec som sa naučila aj ja a túto radu dávam každému: Nemôžete prehrať, pokiaľ to nevzdáte!
Vo svojej knihe ste napísali: „V mojom živote sa stalo viacero strašných vecí, s ktorými som sa nevyrovnala. Akurát sa mi výborne darilo o nich mlčať.“ Pomohli vám výstupy na vrcholy zostúpiť hlboko do svojich traumatických spomienok?
V podstate sa pýtate, či chodenie do hôr pomáha liečiť. Povedala by som, že áno. Ale dôvodom, prečo som v knihe odhalila veľa osobných vecí, bolo dať ľuďom vedieť, že to, čo sa stalo vo vašom živote, vás jednoducho nedefinuje. Táto kniha sú v podstate moje memoáre. Nemusíte mať radi horolezectvo, ide o to, aký odkaz chcem touto knihou zanechať - aj keď vás život zrazí na kolená, môžete nájsť v sebe silu bojovať. Je to vo vás. Hory sú tu ako metafora o prekonaní prekážok a seba samého. O tom, že je dôležité vyjsť zo svojej komfortnej zóny a posunúť sa cez to trápenie ďalej.
Ako vás vaša doterajšia kariéra pripravila na vysokohorské dobrodružstvá?
Najprv som pracovala v odbore financií a biznisu. Táto práca so sebou nesie veľký risk. Riskujem rada, ale v tejto práci to bolo aj o inom. Ak si nás niekto najal, vždy sme mali špecifickú, dopredu danú úlohu. Čo znamená, že danú úlohu riadime, sme v podstate v pozícii šéfa. Ale v prírode nikdy nešéfujeme. Je tam vyššia sila a vy nikdy nebudete mať úplnú kontrolu nad všetkým. Takže v prírode sa musíte naučiť doslova opustiť svoje ego a sústrediť sa iba na tie veci, ktoré ovládať môžete. A to je nesmierne ťažké.
Ako by sme sa mali naučiť rešpektovať, že „hora má rozhodujúce slovo“ a stratiť našu kontrolu?
Je to ťažké. Je veľa ľudí, ktorí sú posadnutí mať kontrolu. Je to pritom veľmi stresujúce. Chcú ovládať všetko do detailu. V prírode to tak ale jednoducho nefunguje. Človek predsa nemôže ovládnuť počasie, lavíny, snehové búrky. V prírode môžete rátať s jediným, že určite niečo nevyjde. Musíte sa jednoducho prispôsobiť a vybudovať si určitú flexibilitu v adaptovaní sa na situáciu. A práve vtedy môže človek objaviť zmysel svojho života. Je rozdiel medzi mať cieľ a mať zmysel života. Pretože čo sa stane vtedy, ak ten cieľ dosiahnete? Nájsť zmysel svojho života má väčšiu hĺbku, lebo stále môžete pokračovať v tom, čo robíte.
A ako by sme sa mohli naučiť nemať kontrolu? Mali by sme si uvedomiť a byť vďační za to, čo máme a ostatné neriešiť.
V knihe píšete: „Nostalgia je mrhanie kyslíkom a ľútosť je ako lavína. Všetko, na čom záleží, je však len tá hora, ktorá je pred vami.“ Ako sa vám podarilo sústrediť sa len na tú horu?
Toto je len poetické vyjadrenie. V podstate to znamená, že sa môžem vo svojom živote sťažovať na veľmi veľa vecí. Ale načo? Skôr sa sústredím len na tie dobré veci, vďaka ktorým môžem ísť dopredu. A tým, že sa môžem pohybovať vpred, mám aj ďalšiu príležitosť skúsiť v živote niečo nové. Ak by som sa k problémom vracala, v podstate len zistím, čo som robila a nestane sa mi nič nové.
Spomínate, že hory vás v podstate obklopovali už od detstva. Myslíte si, že to má v sebe nejakú symboliku pre našu psychiku?
Prezerala som si staré fotografie z detstva a uvedomila som si, že skoro na všetkých sú hory. Z dovolenky, z táborov... Takže symbolicky vždy boli niekde v mojom podvedomí. Ľudia môžu byť viazaní napríklad k svojmu mestu, alebo k inému miestu. A je to v poriadku. Ale pre mňa hory môžu byť aj akousi metaforou toho, ako prekonať prekážky.
Čo je pre vás ťažšie: vyliezť horu alebo písať knihu?
Sedieť na stoličke a písať knihu (smiech). Potrebujete na to veľa sily, trpezlivosti a najmä výdrže. Keď leziem na horu, trvá to približne osem týždňov. Kniha sa tvorí oveľa dlhšie.
Okrem písania kníh aj veľa čítate. Je nejaká kniha, ku ktorej sa radi vraciate?
Pravdepodobne to bude Malý princ. Je to krásny príbeh, ktorý má veľa vrstiev, ukrýva v sebe dobrodružstvo, objavovanie a oveľa viac. Nie je to len príbeh pre deti.
Často spomínate ženy horolezkyne, respektíve vodkyne, ktoré majú úplne rozdielny štýl vodcovstva. V čom?
V skutočnosti som sa stretla len s jedinou vodkyňou, ale liezla som s viacerými horolezkyňami. Táto vodkyňa však vo mne zanechala veľký dojem. Liezli sme na horu Mount Rainier v štáte Washington, kde sú dva horolezecké tábory a následne vrchol. V tíme sme boli desiati horolezci a táto sezóna bola veľmi náročná, žiadna expedícia vtedy nedosiahla vrchol. V tíme sme okrem vodkyne boli len dve ženy. Dostali sme sa až do druhého tábora, ale bol veľmi hlboký sneh. Vodkyňa nám vtedy povedala, že má pre nás zlú správu. Vystupovali sme príliš pomaly, preto nás nechala rozhodnúť sa. Buď pôjdeme ako tím a dostaneme sa iba o trochu vyššie, alebo niekto z nás odstúpi, aby mohol aspoň niekto vystúpiť na vrchol. A práve toto ma šokovalo. Ak by to bol totiž muž, presne by povedal, kto ide hore a kto zostáva. Prevzal by kontrolu a rozhodol by za nás. Ale ona nás nechala posúdiť naše sily a schopnosti podľa vlastného uváženia. Spýtala sa nás ako tímu, čo bude ďalej. Ja som vystúpila ako prvá, pretože viete, prvý, kto prehovorí, má najväčší vplyv na skupinu. Povedala som v duchu Hillaryho a Tenzinga: Niekto by na ten vrchol z nás mal ísť, aj keď by som to nemala byť práve ja.
Všetci sme sa zhodli. Ťažšia časť ale bola rozhodnúť sa, kto pôjde. Správna odpoveď by bola, že tí, ktorí prišli do tábora ako prví. Ale naša vodkyňa nechala rozhodovať našu úprimnosť. Všetci okrem jedného Američana odpovedali úprimne. On na to nemal, ale chcel ísť. Na druhý deň si to však nakoniec rozmyslel. A tak sme sa na vrchol dostali traja – dve ženy a jeden Talian.
Veľa horolezeckého vybavenia nie je adaptovaného pre ženy. Mení sa trh v tejto oblasti?
Nie. Ženy to majú v tomto ťažšie, majú menšie ruky. Bezpečnostné vybavenie má väčšinou jednu veľkosť, ale ženy sú pre ňu často malé. Preto musia napríklad vyvinúť viac úsilia alebo urobiť nejaký krok navyše. A prečo spoločnosti neurobia viac veľkostí? Jednoducho trh je pre nich dosť malý a tým pádom nezaujímavý.
Je pozoruhodné, že šerpovia v Nepále počas výstupov spievajú. Aj vám sa podarilo zaspievať si, aj keď trochu inú pesničku. Čo sa vtedy stalo?
Bolo to pri výstupe na Mt. Everest. Na tom úspešnom, lebo prvý mi nevyšiel. Veľa vecí vtedy nevychádzalo – bola som príliš naobliekaná, stratila som čelovku, pričom mi všetky tie batérie, ktoré som so sebou kvôli nej niesla, boli už nanič. Mala som so sebou tri nádoby s nemrznúcou vodou, ktorá mi ale napriek tomu zamrzla. A nechcela som túto zbytočnú záťaž len tak odhodiť. Veľa vecí sa pokazilo a začala som mať vážne negatívne myšlienky - načo to robím, však som doteraz najvyššie vo svojom živote, nemusím nikomu nič dokazovať, si smädná, unavená... vráť sa! Bol to taký diabol, ktorý mi sedel na ramenách a hovoril, aby som sa otočila. Musela som tieto myšlienky niečím prerušiť. Ale aby sa to dalo spraviť, nesmiete premýšľať nad príbehom či slovami piesne. Potrebujete niečo mechanické. A tak mi napadla pieseň o pivových fľašiach: 99 pivových fliaš stojí na múre, jedna z nich sa rozbila, už ich je len 98. A práve toto počítanie ma udržalo pri zmysloch. Takže áno, na Evereste som si spievala krčmovú pesničku (smiech).
Ako dlho trvá vyliezť na Mt. Everest?
Je to individuálne. Tak 6 až 8 týždňov. Prvá vec je dlhá cesta z letiska v hlavnom meste – to vás čaká týždňová cesta autobusom do ďalšieho mesta, potom tak dvojdňová cesta džípom do mesta, ktoré je najbližšie k základnému táboru. Potom taký týždeň peši do tábora. Následne sa musíte aklimatizovať, musí sa vám vytvoriť väčšie množstvo červených krviniek, ktoré obsahujú viac kyslíka, ale zároveň sú aj viac nebezpečné, lebo sú hustejšie a môžu spôsobiť infarkt alebo porážku. Aj túto vysokohorskú fyziológiu musíte ovládať.
Cesta na vrchol nie je priamočiara. Najskôr vyjdete do tábora 1 a zleziete naspäť. Potom znova do tábora 1 a znova naspäť. Potom už môžete skúsiť tábor 2 a vrátiť sa do tábora 1, a takto to pokračuje. A tiež veľa záleží na počasí, sezóne a podobne. Nedá sa presne povedať, koľko to bude trvať. Môže sa stať, že počasie vás uzemní v tábore na veľmi dlhý čas. A tu sa lámu charaktery, radšej to vzdajú. A môže sa stať, že medzitým ukončia celú sezónu.
Na aké hory ste vystúpili skôr, ako ste sa odhodlali na Mt. Everest?
Napríklad Kilimandžáro som si vyliezla len tak pre zábavu. Ale tento výstup si nepočítam. Ako sa má správne liezť som sa išla učiť na Nový Zéland. Keď som išla na Mt. Everest po prvý raz, podarilo sa mi vyliezť iba do druhého tábora. Rozdiel medzi Kilimandžárom a táborom číslo 2 na Evereste je asi iba nejakých 2-tisíc metrov. Vtedy som si povedala, že však je to v pohode. To zvládnem. Sústredila som sa len na tú nadmorskú výšku a zabudla som na to, že medzi prvým a druhým táborom je vlastne najnebezpečnejšie miesto - Khumbu Icefall. Tento výstup bol vlastne mojím prvým zlyhaním, pri ktorom som sa ale toho veľa naučila. Vďaka tomu som potom vyliezla dve 8-tisícovky v priebehu ôsmich dní. Takže keď som sa druhýkrát vrátila na Everest, už som mala viac skúseností.
Hovorí sa, že vyliezť na Everest je ľahšie ako vyliezť na K2. Ako sa vám tam darilo?
Poviem to takto. Moja kniha má tri časti: 1. rozhodnutie liezť, 2. sedem výstupov vrátane Everestu a 3. časť je samostatne o K2. Je to jednoducho také monštrum, že si vyslúžilo samostatnú časť knihy. O tom výstupe by som mohla napísať aj celú knihu.
Jeden zo štyroch horolezcov, ktorí sa pokúšajú vystúpiť na K2, zomrie. Snažila som sa na túto horu vyliezť tri roky po sebe. Každý rok som sa vždy dostala o tábor vyššie. Na začiatku, prvýkrát, vás všetci podporujú. Druhý raz vám ešte prajú ďalšiu šancu a veria vám, že to zvládnete. Tretí raz s vami už nikto nie je, všetci si myslia, že ste sa zbláznili. Je to ťažké, pretože práve vtedy potrebujete čo najviac podpory. Pre mňa osobne však bolo veľmi dôležité vyliezť tam, pretože Ženy OSN (UN Women) mi dali svoju vlajku. Po prvom neúspešnom raze som im ju chcela vrátiť, ale povedali mi, že nech si ju nechám, že mi veria, a raz ju tam vynesiem. Ty to dokážeš! Verili vo mňa viac, ako som si verila sama. A zrazu som mala vyšší dôvod, prečo to zvládnuť. Bolo to väčšie ako ja.
Aj u nás sa posledné roky stáva, že hory sú nebezpečne preľudnené. Myslíte si, že existujú opatrenia, ktoré by zároveň zmiernili ekonomický a ekologický dopad na prírodu v tomto smere?
V prvom rade by som nikdy nechcela niekomu zobrať možnosť a zabrániť mu v tom, čo naozaj chce urobiť. Na druhej strane verím, že ľudia by do hôr mali ísť bezpečne a mať s nimi skúsenosti. Všetky 7- a 8-tisícovky sa nachádzajú v dvoch krajinách: Nepále a Pakistane. A povedzme si otvorene, vlády týchto krajín niekedy nemyslia na samotné hory, ale skôr na turizmus a doláre, ktoré im to prinesie. Preto to tam tak vyzerá.
Vaši predkovia pochádzajú zo Slovenska. Z ktorej časti?
Moja stará mama sa narodila na Slovensku, pochádza z Michaloviec. Do Ameriky prišla v rámci migračnej vlny za prácou. Zobrali ju sem jej rodičia, ktorí pracovali v baniach. Stará mama mala vtedy osem rokov. Pamätám si, keď nás potom ako deti strážila, vzala nás do kostola na slovenskú omšu. Moja mama sa nikdy nenaučila po slovensky, neučila to ani mňa, preto bolo pre mňa všetko, čo na omši zaznelo, cudzie.
Neskôr som sa chcela o mojich predkoch dozvedieť viac. Keď som bola v auguste na Slovensku, nejaký malý chlapec sa ma spýtal, prečo to chcem vedieť. Jednoducho som mu odpovedala, že som chcela vedieť, ako je možné, že som dokázala všetky tieto veci. Je rozdiel medzi tým, čo máme dané od prírody, a čo dostaneme výchovou. A chcela som sa dozvedieť viac o svojich koreňoch. Výskum v zemplínskom regióne je pomerne ťažký, ale odkedy som sem prišla, veľa ľudí mi v tom pomáha.
Kto je Vanessa O´Brienová
„Som tým, kým som, pretože som od svojich slovenských starých rodičov dostala veľa lásky. Pestovali vo mne zvedavosť, nádej a vieru. Spolu so zmyslom pre humor to boli jedny z mojich najlepších nástrojov na prežitie,“ hovorí Vanessa O´Brienová.
Po dosiahnutí najvyšších štítov každého kontinentu, oboch pólov i najhlbšieho bodu Zeme – dna Mariánskej priekopy – ustanovila niekoľko Guinessových svetových rekordov. Je členkou Kráľovskej geografickej spoločnosti a držiteľkou viacerých medzinárodných ocenení. So svojím manželom Jonathanom žije v New Yorku a v Londýne. Jej predkovia z matkinej strany pochádzali zo Slovenska.
