Keď porovnáte slovenčinu a arabčinu, v čom vidíte najväčšie rozdiely?
Je to úplne iný jazyk, rozdiely sú na úrovni hláskoslovia, morfológie, vetnej i nadvetnej syntaxe, štylistiky (o písme nehovoriac). Pokiaľ ide o spisovnú normu – nemá niektoré naše hlásky, napr. p, v, c, e, č, o, ale má hlásky, ktoré my len veľmi ťažko správne vyslovíme, ako je „chrčivé“ ġajn, „dávivé“ ᶜajn, hlásku hamzu tvorenú prerušením toku reči, hrdelné ḥá՚ a dôrazové hlásky ṣád, ḍád, ṭá՚ a ẓá՚. S tými je často na vyučovacích hodinách zábava, hlavne ak sa dve rôznoznačné slová líšia len jednou hláskou, ktorá sa veľmi podobá druhej v rovnakom hláskovom okolí druhého slova, napr. qalb je srdce, ale kalb je pes (takže veľký pozor na to, čo hovoríme svojmu drahému). Z hľadiska morfológie má napr. len tri gramatické kategórie, dva rody, ale tri čísla. Okrem vonkajšieho má aj vnútorné ohýbanie, pri ktorom sa odvodeniny tvoria nielen predponami a príponami (ako pri vonkajšom), ale aj pretváraním hláskového usporiadania vnútri slova okolo a medzi tzv. koreňovými spoluhláskami, ktoré v istom nemennom poradí nesú základný význam slova. Napr. faqír znamená ,chudobný, fuqará՚ zas chudobní (ale faríq už má iný význam: družstvo). Z hľadiska syntaxe napríklad v neutrálnom slovoslede prísudok predchádza podmetu, a tak rozdiel medzi dvoma slovenskými vetami: Zajac sa smeje vs Smeje sa zajac je presne opačný, ako keby sme ich s tým istým poradím vetných členov povedali doslova po arabsky. Štylistika je, pravda, osobitá podľa štýlu výpovede, a tak ju nebudem zovšeobecňovať v porovnávaní arabského jazyka oproti slovenčine. A toto je len nepatrná hŕstka príkladov, rozdielov je veľa.
Hovorí sa, že cudzí jazyk sa človek učí stále. Ako je to s vami a arabčinou? Sú veci, ktoré sa neustále učíte?
Skoro všetko sa neustále učím znovu a znovu. Keď učím (a opravujem stále tie isté chyby), nedá mi to opäť si pred hodinou neoveriť veci tisíc ráz overované. Niekedy si v časovej tiesni aj poviem: „Ale však to viem, učila som sa, pripravovala sa, už si to nejdem čítať, veď popritom nestíham robiť ostatné veci...“ A just, vtedy dostanem otázku typu „a prečo“, ktorá je výborná a poteší, keď viem odpoveď, ale nepríjemná, keď sa zrazu zaseknem a začnem si na hodine všetko prepočítavať napriek tomu, že správny tvar mám v hlave pevne uložený. Pri učení sa treba učiť nielen to, ako to je (a aj to je „fuška“), ale aj to, ako a čo všetko k tomu vysvetliť, prinajlepšom bez toho, aby ma podchytili v reči na nejakom chýbajúcom či neúplnom bode práve vytváranej poučky presne podľa novej otázky. To je omnoho ťažšie, ako len vedieť, ako to je. A tak často listujem v knihách hľadajúc, ako sa vysvetľuje tá skutočnosť, ktorú ja len viem. Poteší ma i samotné zistenie, že som aspoň vedela správne... Samozrejme, dochádza aj k trápnym chvíľam, keď sa pomýlim. (Ak niekde nájdete učiteľa arabčiny, ktorý sa nemýli, dajte mi, prosím, vedieť, rada by som sa s ním zoznámila.) Mám veľa otázok, na ktoré neviem nájsť odpoveď, aj keby som ju žiakom veľmi rada dala. Niekedy mám šťastie a natrafím na ňu úplne náhodne inokedy, keď práve hľadám niečo iné. Rovnako tak je veľa vecí, ktoré jednoducho už nemám čas sa učiť, hoci by som chcela a zišli by sa mi. Pri tých si len hovorím: „Toto – keď budem veľká...“
Aké je vaše najobľúbenejšie arabské slovo a čo znamená v našom jazyku? Aké najdlhšie arabské slovo poznáte?
„Uchádzačov“ o titul najobľúbenejšieho slova je určite viac, ale, samozrejme, prídu mi na um až vo chvíli, keď sa náš rozhovor skončí. Presne ako pri skúškach (smiech). Ale povedzme napríklad nejaké pekné: iḥdawdaba – byť hrbatý. Alebo ešte krajšia jedna celá príkladná veta z našej učebnice: Aná mušma՚izza wa mutaḍájiqa li l-ġája – Som úplne otrávená a znechutená, ktorú som si, netuším prečo, ako jednu z mála od prvej chvíle zapamätala. Nie, že by bola trefná, ale asi mi bola v tej učebnici trošku smiešna; hľa, aká pekná veta zo života. S najdlhším slovom bude problém; arabský morfologický systém dlhým slovám veľmi nepraje. Slová sa delia do celých skupín s istým počtom slabík, preto sotva nájdem nejaké výnimočne dlhé čisto arabské slovo. Tie najdlhšie budú prevzaté z iných jazykov a foneticky prepísané.
Arabčina sa ťažko vyslovuje. Ich gramatika je tiež veľmi ťažká. Ako ste zvládali a zvládate toto?
Nuž, vyslovujem, ako viem, i za cenu toho, že Arabi sa budú smiať. Napokon, niekedy znie vtipne aj to, keď cudzinec rozpráva po slovensky. Hlavne, že sa dorozumieme – ak. Raz som sa v istej káhirskej reštaurácii pýtala na WC, čašník sa mi s veľkou ľútosťou ospravedlňoval, že holuby nemajú, iba kurence. Nedotiahla som totiž poriadne „m“ do zdvojenia, čo spôsobilo zámenu významu. Príhoda sa ale skončila šťastne a našla som, čo som chcela, lebo som hneď spoznala chybu a opravila sa. Gramatiku sa učím neustále a postupne – i náhodne – zisťujem nové a nové. Žiaci sa pýtajú, kedy sa to naučia; o koľko semestrov. Odpovedám: „Keď budete učiť.“ U mňa ten proces stále trvá.
Už počas štúdia ste boli v Káhire. Od štúdia už ale prešlo mnoho rokov. Čo ste robili potom?
Po magisterskom štúdiu som najprv nastúpila na doktorandské externe, lebo sa neotvorilo denné miesto v špecializácii, ktorú som chcela. Popri ňom som učila angličtinu a kurzy arabčiny, prekladala slovíčka a pracovala na veľvyslanectve. Po roku sa naskytla príležitosť a prijali ma na denné štúdium. Po získaní doktorátu som mala šťastie, že sa mi podarilo zamestnať sa na „svojej“ Katedre klasickej a semitskej filológie Univerzity Komenského v Bratislave, takže s arabčinou (zatiaľ) stále pracujem.
Pracovali ste aj s Arabmi. Aké to bolo? Akí boli oni?
Áno. Nemala som pocit, že by to bolo niečím výnimočne iné ako s Nearabmi. Nadriadení sa správali ako k podriadenej, ostatní ako k spolupracovníčke, kamarátsky. Je však pravda, že som s nimi pracovala tu na Slovensku a iba v jednej spoločnosti. Veľmi závisí od konkrétnej kultúry i človeka, takže to nemožno zovšeobecňovať.
V súčasnosti učíte na vysokej škole. Aké sú dnešné decká? Baví ich to? Učia sa? Kašlú na to?
Každé dieťa je iné a jedinečné. Arabčina sa nedá študovať bez toho, aby človeka bavila. Ak nebaví, radšej od nej čo najskôr preč! Záujem o ňu väčšinou je, ale nie každý na ňu naozaj má žalúdok, nervy, oči a nie je žiadnou hanbou povedať si „toto nie“ a venovať sa radšej niečomu inému, v čom je dobrý. Niekoho aj zaujíma, ale nebaví ho učiť sa, bez toho mu však niet pomoci. Priznám sa, mám nepríjemný pocit, že predchádzajúce generácie boli viac zvyknuté učiť sa naspamäť. Teraz sa vo výučbe kladie veľký dôraz na schopnosť radšej informácie vyhľadávať ako „skladovať“, čo je síce nesmierne dôležité, ale vôbec nie je správne prestať cibriť mozog. Je vedecky dokázané, že keď sa necvičí, ochabne a stráca zapamätávaciu schopnosť. No a v púšti na ťave sotva pomôže vybitý počítač bez Wi-Fi. Škola je tak trochu hra, dá sa „ošmeknúť“ a smiať sa, ako šikovne sme odpísali, možno sa „prekĺzať“ s E-čkami z posledných opraváko“ až k málovravnému titulu, ale život po nej ich preverí. Tam zistia, či si z nej niečo užitočné odniesli alebo len prečkali časť života – a ak, tak dúfam, že bolo to prečkávanie aspoň občas príjemné a budú naň v dobrom spomínať.
Viete už vopred rozoznať, kto školu vyštuduje a kto ju opustí?
Môžem to tušiť, ale nemôžem nikoho vopred naisto odpísať. Občas sa stane, že niekto, kto sa v prvom ročníku ledva držal na chvostíku, vo vyšších predbehol tých, ktorí boli sprvu lepší. Ale pozor, platí to i opačne!
Čo im robí najväčšie problémy?
Vokalizácia, rozpoznanie samohlások (prevažne) v spoluhláskovom písme. Možno preto, že sa pri nej nedá celkom spoľahnúť na zrakovú pamäť, ale i preto, že žiaci sa akiste radi nechajú ovplyvniť hovorovými vrstvami, v ktorých sa na gramatiku až tak nedbá. Lenže my učíme spisovnú normu. Tu človek musí naozaj poznať – a aj chápať gramatické zákonitosti a vedieť zaradiť slovíčko do správneho ohýbacieho vzoru, v čom spoluhlásková kostra nie vždy pomôže. Isté množstvo samohlások sa možno dá „zašmodrchať“, ale znie veru smiešne, keď len tak tipujeme takmer všetky, nehovoriac o prípadoch, kedy naozaj od jedinej samohlásky závisí význam.
Ste prísna učiteľka?
Nemyslím si. Veľa času trávim zvažovaním toho, čo môžem dať na písomku, aby sa deti náhodou nesťažovali, že niečo nemali poriadne precvičené a pod., ale mám dojem, že akokoľvek ľahkú písomku zostavím, vždy na nej dokážu veľa pokaziť. Pri opravovaní cítievam skôr žiaľ ako hnev, ale niekedy ma i nazlostia – keď vidím úplne „odfláknutú“ prípravu. Na niektorých chybách vidno, že pri nich človek aspoň uvažuje, hoci pomýlene. Vtedy sama niekedy nevychádzam z údivu, čo všetko im chodí po rozume a čo bolo ešte potrebné na hodine lepšie zdôrazniť. Na žiakov nekričím, je v ich záujme učiť sa, tak nebudem svoje hrdlo namáhať navyše... (smiech), dávam „včeličky“, ale nemyslím, že by som mala problém niekoho vyhodiť, ak si zaslúži. Je pravda, že mi je viac ľúto snaživých žiakov, ktorým to nejde ako lajdákov, ktorí by na to aj mali, ale kašlú na to, lebo si myslia, že ich predsa nevyhodím alebo že to na dáke E-čka dajú pri čo najnižšej námahe. Ak dajú, budú mať, ale ak nie, dovidenia. Človek musí nesmierne pozorne počítať body, aby nikomu neukrivdil, i preto trvá opravovanie dlhšie, ako by sa predpokladalo. I tak sa však v hodnotení často nedá zohľadniť všetko a nie vždy je celkom spravodlivé, lebo to, čo v žiakovi vidno na hodinách, nijako nedá na papier na skúške a naopak. Hodnotenie musí mať nejaký hmatateľný dôkaz a nie vždy sa v ňom dá všetko zohľadniť. A tak len opakujem, že známka vôbec nie je smerodajná (i keď výborná poteší) a napokon bude dôležité len to, čo a ako dokážu naozaj zužitkovať. Niekto sa prerozpráva aj s chybami, iný napriek dokonalému slohu v mysli nepovie nič, a tak sa nik nedozvie, aký je výborný. Ale možno to niekde napíše... Tí s horšími známkami bývajú občas priebojnejší alebo majú silnejšie stránky v niečom inom ako práve v gramatike, napr. majú dobrý prehľad o arabských dejinách alebo súčasných pohyboch v politike – i s tým sa môžu veľmi pekne uplatniť. Niekedy mám sto chutí dať niekomu podľa práce na hodinách najmenej o stupeň horšiu alebo lepšiu známku, ako by si zaslúžil podľa skúšky, ale nič sa nedá robiť – percentá nepustia. Ak by som upravila stupnicu jednému, musím, samozrejme, všetkým. Čo nie je čierne na bielom, nemám ako dokázať, výsledok je napadnuteľný, a tak musím niekedy zaťať zuby a zapísať inú známku ako tú, na ktorú ho cítim. (Ak toto náhodou budú čítať moji žiaci, dúfam, že sa v tom nájdu tí, o ktorých je reč...)
Neláka vás odísť do cudziny, žiť tam, pracovať tam?
Natrvalo sa usadiť, to nie, rodičia by boli smutní a po druhé, chýbal by mi aj tvaroh, pohánka a kyslá kapusta... Určite by som tam chcela cestovať oveľa častejšie, ako sa len dá, ale človek si musí vedieť zhodnotiť, čo práve najviac potrebuje – aj na dosiahnutie toho, čo práve najviac chce.
Máte nejaký sen v tejto oblasti, ktorý by ste si rada splnili?
Udržať sa v odbore a publikovať tak, aby som sa za obsah a počty nemusela hanbiť. Zdanlivo málo, ale dosť ťažká úloha na (kiežby) celý život.