Žilinský Večerník

Pali Schlesinger, no­vinár bez pudu seba­záchovy, je hlavným hrdinom románu, ktorý zaujal celé Slovensko, svojím naturalizmom, svo­jou autenticitou, drsným ja­zykom. Hovoríme o románe Mäso – Vtedy na východe od novinára Arpáda Sol-tésza. Práve spomínaný Ar­pád prišiel nedávno do Žili­ny predstaviť túto svoju pr­votinu. Záujem stretnúť sa s autorom knihy na vlastné oči si nenechalo ujsť množ­stvo ľudí, ktorí prišli na bese­du a zaplnili kníhkupectvo.

INVESTIGATÍVNA NOVINÁRČINA

Okrem knihy rozprával Ar­pád Soltész o investiga­tívnej žurnalistike, najmä v 90. rokoch, kedy sám patril medzi novinárov tohto typu. Spomínal na mafiu, políciu a vzťahy s nimi, na obdo­bie mečiarizmu i obdobie po ňom. „K žurnalistike som sa do­stal ako slepé kura k zrnu,“ povedal na besede hneď na začiatku. „Robili sme inves­tigatívnu žurnalistiku, no v tej dobe nikto z nás neve­del ako ju robiť. Učili sme sa metódou pokus-omyl. Po re­meselnej stránke sme robi­li príšerne zlú žurnalistiku. Robili sme chyby, stavali sa na nejaké strany barikády. Do novín sme púšťali texty, ktoré sme nemali bohvie-ako dobre overené, ale mys­leli sme si, že vieme, ako sa veci majú. Fakt je, že teraz by editor nepustil do novín taký text ako sme vtedy púšťali my,“ prezradil. Vzápätí na to dodal: „Ale keby som sa vrá­til do tých čias, robil by som to znova.“ Podľa autora je v súčas­nosti robiť investigatívu pre novinárov neporovnateľne ťažšie, ako to bolo v deväť­desiatych rokoch.

ROZPRÁVAČ HISTORIEK

O tom, že jedného dňa na­píše knihu, nemal ani tu­šenia. „Necítil som potrebu niečo vyrozprávať, ale ako novinár rád „kecám“ a za­bávam svojich priateľov novinárskymi historkami, ktoré sú vtipné.“ Jeden z jeho priateľov jeho príbehy obľuboval a niekoľkokrát mu navr­hol, aby ich napísal. Nedal na jeho slová, až kým sa mu neozvali z Ikaru a nepo­žiadali ho, aby skúsil niečo napísať. „Dohodli sme sa, že napíšem zo dve kapito­ly a dali mi na to dva me­siace. A ja som si v sobotu sadol a niečo som napísal. Išlo to samo a bola to úžas­ná zábava,“ zaspomínal au­tor knihy. Čítalo sa to per­fektne, a tak sa s Ikarom dohodli a Arpád knihu na­písal. „Neveril som tomu veľmi, ale našlo si to svojho čitateľa.“ Kniha Mäso – Vtedy na vý­chode je beletria. „Mnohí sa pýtajú, koľko z toho je pravda a ja vždy odpovedám, že nič. Lebo ak zoberiete niečo, čo je 90 % realita a namiešate do toho 10 % fabulácie, tak to celé nie je pravda. Je to inšpi­rované nejakými skutočnými udalosťami, mnohé z nich sa naozaj odohrali, a keby ste vedeli, čo máte hľadať, na­šli by ste to v dobovej tlači. Možno sú tam aj veci, ktoré sa nedali napísať do novín, aj to boj jeden z dôvodov, prečo ísť do beletrie.“

BEZ PUDU SEBAZÁCHOVY

Hlavný hrdina je novinár Pali Schlesinger, ktorý sa v mno­hom podobá na Arpáda. „Musí sa podobať, lebo som to písal ja a je jednoduchšie písať niečo z vlastnej hlavy, ako sa dostávať do cudzej,“ prezradil dôvod. „Môžem len povedať, že všetky zlé vlast­nosti, ktoré hrdina má – a on ich teda má, aj keď ich mož­no laik nevidí – sú moje. Schlesinger sa niekedy sprá­va úplne ako hulvát, nepro­fesionálne, stráca odstup, pridáva sa na nejaké strany barikády, ale občas sa pre­javí aj v dobrom. A tie dobré vlastnosti som prebral od ko­legov, s ktorými som mal tú česť pracovať.“ Celá kniha je popretká­vaná drsnosťami, obsahuje mafiánsky žargón, vďaka čomu vyznieva ako celok au­tenticky. „Snažil som sa za­chovať v knihe autentickosť postáv, lebo nikto nie je len dobrý alebo len zlý. Tiež som sa pokúsil sprostredkovať at­mosféru tej doby, že keď si to prečítate, aby ste vedeli, ako sme sa vtedy cítili. Dôležité je, aby si to vedeli predstaviť tí mladší.“

HNUS A STRACH

„Mám takú svoju súkromnú teóriu, že 40 rokov komu­nizmu, kedy platilo pravidlo: Kto nekradne, okráda svo­ju rodinu, v nás vypestovalo taký zvláštny postoj k nie­ktorým druhom zločinu. To je práve aj predmetom tejto knihy. Povedzme, že kradnúť je zločin, ale nie je to hanba. Aj basa je pre ľudí,“ vyslovil Arpád Soltész. „Kým za Me­čiara sme vedeli, kto sú dob­rí, kto sú zlí, po roku 1998 padla barikáda, celé sa to akosi premiešalo a nevedeli sme, kto je aký.“ Kniha sa väčšine ľudí číta ľahko, dokonca sa pri nej i zasmeje. „Ono to nie je vtipné, je to smiešne, ale je to absolútne autentické. To, čo sa reálne dialo, je v úpl­nom rozpore s reálnou pred­stavou bežného človeka, pre­to je to smiešne,“ prezradil autor knihy. „Poviem vám jeden príbeh ako príklad. Na úplnom začiatku 90. rokov poslal šéf na sídlisko dvoch známych košických mafi­ánov vyhodiť do vzduchu zelený favorit. Keďže vte­dy ešte neboli odpaľovacie zariadenia na diaľku, mali len normálne šúľok danu­bitu a zápalnú šnúru. Prišli na sídlisko, zapálili šnúru, pozreli pred seba a zbadali tri zelené favority. „Ktorý?“ spýtal sa jeden. „Neviem, daj to tam...“ odpovedal druhý. Takto si chvíľu prehadzova­li výbušninu, až kým šnúra nebola krátka, až to nako­niec pod jeden z nich hodi­li. Zhodou okolností trafili ten správny. Vyznieva to celé smiešne, ale to auto vyletelo do luftu a ďalšie štyri okolo neho zhoreli, a tým ľuďom, ktorých sa to týkalo, nebolo do smiechu. A podľa mňa ani tým dvom debilom, ktorí si tam ten „šulec“ prehadzovali medzi sebou.“ Čítanie tejto knihy je záži­tok. No po jej dočítaní vo vás nakoniec ostane pocit hnusu a strachu. „Hnus a strach. To som presne chcel dosiahnuť. Aby ľudia vedeli, že v tomto hnuse sme žili, reálne hrozi­lo, že nám tento hnus ostane na krku veľmi dlho. No veľmi ľahko sa nám môže stať, že sa ho dožijeme znova. Sta­čia jedny nešťastné voľby a môžeme byť zase niekde na ceste na východ,“ dodal na záver.