Hlavným dôvodom spájania automobiliek do veľkých koncernov je snaha o zníženie nákladov. Ide hlavne o to, že jednu techniku, ako napríklad motor alebo platformu, tak môže využívať viac značiek, čo znižuje náklady. No a s tým ide, samozrejme, ruka v ruke aj spoločný vývoj noviniek.
Z tých väčších a nám známejších výrobcov je dnes samostatných už naozaj len pár. Sú to značky ako Aston Martin, Tesla, Mazda, Subaru alebo McLaren, o ktorý mal vraj údajne záujem aj Apple. Ďalej je to Mazda, v ktorej ale vlastní malý podiel (asi 2 %) Ford, zatiaľ čo v Subaru majú cez jeho materskú spoločnosť Fuji Heavy Industries podiel Suzuki a Toyota. Takže v podstate nie sú bez nadväznosti na nejakú inú automobilku ani oni.
Patrilo by sa určite dodať, že nezávislých značiek je, samozrejme, oveľa viac. Spomeňme napríklad britský Ariel. Tieto značky ale nie sú v porovnaní s našimi európskymi príliš známe a vyrábajú len pár stoviek áut za rok.
Vzťahy mnohých z týchto výrobcov boli v minulosti v mnohých prípadoch úplne iné – Volvo a Jaguar napríklad donedávna spolupracovali s Fordom, koncern Chrysler (t. j. značky Chrysler, Dodge, Jeep a vtedy ešte i Plymouth) bol pred niekoľkými rokmi súčasťou Daimleru a tiež spolupracoval s Mitsubishi. Spomenúť musíme aj značku Subaru, ktorá nie je koncernovo spojená so žiadnou inou automobilkou, hoci ju vlastní spoločnosť Fuji Heavy Industries, v ktorej má značný podiel akcií aj nám veľmi dobre známa Toyota. A môžeme pridať aj Saab, ktorý ale dnes vyrobí toľko áut, že by ste ich spočítali na prstoch jednej ruky.
Keď sa však povie „koncern“ u nás, väčšina ľudí si predstaví Volkswagen AG, pretože jeho produkty sú na našich cestách vidieť jednoznačne najviac. Lenže Volkswagen AG nie je ani zďaleka jediný automobilový koncern na svete. Dá sa povedať, že v podobných zoskupeniach je v Európe väčšina známych automobiliek a naozaj len minimum ich stojí samostatne.
Áno, vôbec najväčším automobilovým koncernom na svete, čo sa predaných áut týka, je dnes nám najznámejší nemecký Volkswagen Group. Ten tvorí osem automobilových značiek: Audi, Bentley, Bugatti, Lamborghini, Porsche, Seat, Škoda a Volkswagen (všetko osobné autá). K tomu je však potrebné pripočítať ešte Volkswagen – úžitkové vozidlá, zameraný, ako už z názvu počuť, na úžitkové vozidlá, výrobca nákladných vozidiel MAN a Scania a motocyklového výrobcu Ducati. Tento rok bola dokonca oznámená trinásta značka, ktorá by mala zabezpečovať služby zdieľania vozidiel alebo prevádzkovať vlastné flotily vozidiel TAXI.
V počte značiek je ešte veľkým koncernom taliansko-americký FCA. Ten vedľa Fiatu (+ Fiatu Professional) a Chrysleru tvoria tiež značky Ferrari, Abarth, Alfa Romeo, Dodge, Jeep, Lancia, Maserati a RAM. SRT orientované na športové autá bolo len krátkou epizódou v tomto koncerne.
V priebehu posledných rokov sa pomerne dosť rozrástla aj aliancia Renault-Nissan, ktorá má trochu zvláštne postavenie. Renault a Nissan sú viac-menej rovnocenní partneri, ktorí sú navzájom spojený vlastníctvom akcií toho druhého – vlastnícke podiely sa ale u oboch líšia. V priebehu rokov alianciu postupne doplnili Dacia, Lada, Datsun a najnovšie aj Mitsubishi. Jej súčasťou sú aj Samsung a Infiniti. V Číne potom Nissan v spolupráci s tamojším výrobcom Dongfeng ponúka aj autá pod značkou Venuncia. Práve aliancie Renault Nissan dokazuje, ako rôznorodá môže byť spolupráca naprieč automobilovým svetom. Nissan dlho spolupracoval s Mitsubishi, ktoré tento rok nakoniec kúpil. Mitsubishi zase vedľa toho spolupracovalo s PSA. V posledných rokoch je potom čoraz dôležitejšie partnerstvo aliancie Renault-Nissan s koncernom Daimler v oblasti spoločného vývoja áut a techniky. A keď už sme pri Daimleri – ten zasa vlastní časť značky Aston Martin, ktorá je od oddelenia sa od Fordu v roku 2007 tiež samostatná.
Nie vždy sa však spolupráca ukáže ako správne riešenie. Dobrým príkladom v tomto smere je neúspech koncernu Daimler-Chrysler. Ten vznikol v roku 1998, už v roku 2007 ale Daimler podiel v Chrysleri predal. Dôvodom boli finančné problémy americkej značky, ktoré nepomohli vyriešiť ani reštrukturalizácie. Výsledkom bol nakoniec v roku 2009 krach Chrysleru, vtedy vlastnený investičnou skupinou Cerberus.
Podobne nedopadla spolupráca Volkswagenu so Suzuki, z ktorého japonská značka radšej vycúvala. Americké koncerny zase dokázali, že už sú moc veľké a jednotlivé značky si navzájom konkurujú, prípadne že už nezarábajú. To bol dôvod konca Saturnu, Pontiacu alebo napríklad aj Oldsmobile (GM).
No a jeden z najzaujímavejších megakoncernov vôbec sa črtal, ak by skutočne došlo k zlúčeniu GM a FCA. Toto spojenie však zatiaľ zamietla sama šéfka GM Mary Barra, podľa ktorej nápad so zlúčením nevyvolal medzi akcionármi veľmi pozitívne reakcie. Naopak, Sergio Marchionne, šéf FCA si predbežne spočítal, že spojenie a vytvorenie megakoncernu by ušetrilo ročne 5 miliárd dolárov.
Tak uvidíme, kam to až so zlučovaním a rozdeľovaním výrobcovia automobilov dotiahnu, veď majú nespočetne veľa možností. Nechajme sa teda prekvapiť...
