Inak ani nikto nepovie Janke Škvárekovej, dievčaťu, ktoré na ulici jednoducho neprehliadnete. Netradičný šarm jej dodávajú početné tetovania a piercingy. Reprezentuje tak vlastne svoje remeslo! Tetovacou ihlou sa aj vám dostane pod kožu.
Keď sa na vás človek pozrie, povie si, že asi nemáte problém s ihlami. V konečnom dôsledku, dokážete potetovať aj samú seba. Nerobilo vám problém prvýkrát pichnúť do cudzej ľudskej kože?
Určite si veľa ľudí povie, že nemám problém s ihlami, to však nie je celkom pravda. Tetovanie mi nevadí, pretože ihla ide iba do kože, nie pod ňu. S odbermi krvi mám už trošku problém a najhoršie sú pre mňa očkovania. Je to možno smiešne a zažila som aj pár vtipných momentov so sestričkami, ktoré sa na mňa nechápavo pozerali, keď sa s tou malou ihličkou priblížili k mojej potetovanej ruke a ja som zbledla. Samozrejme, robilo mi problém prvýkrát pichnúť do ľudskej kože. Na začiatku som to brala až príliš vážne. Hlavou sa mi hnalo množstvo myšlienok, či tomu človeku neublížim. A čo ak to pokazím? Ako to potom opravím? Ruky sa mi triasli od nervozity, ale prekonala som to a vytetovala kamarátke malinkého jeleňa na krk. A áno, tetovala som aj samú seba. Dovolím si tvrdiť, že je to príjemnejšie, než keď sa dáte tetovať niekomu inému. Pri tom sústredení sa na prácu si ani nevšimnete, že vás to bolí.
Odkedy tetujete? Učili ste sa na pomarančoch či bravčovej koži?
Tetujem cca 2,5 roka a začínala som na bravčovej koži. S ľudskou sa, samozrejme, nedá porovnať, ale je to autentickejšie ako pomaranče, na ktorých sa niekto zvykne učiť.
Študovali ste celkom netradičný odbor.
Študovala som chvíľu na technickej univerzite vo Zvolene na lesníckej fakulte odbor aplikovaná zoológia. Svoje detstvo som prežila v lese za našim domom a k prírode a zvieratám som mala vždy vytvorený silný vzťah. To sa však nedá povedať o vzťahu k štúdiu, a tak som zo školy odišla a začala sa venovať tetovaniu. Určite sa už neplánujem vrátiť na akademickú pôdu.
Máte rada také netradičné zvieratká, z ktorých máte zopár aj vytetovaných. Aké sú to?
Áno, odmalička zbožňujem kačky, kohúty a kozy. Vždy som chcela mať nejaké doma, ale rodičia mi to zatrhli. Sľúbila som si, že tento sen si raz splním a budem mať malú farmičku s kadejakými chlpatými a operenými tvormi. Kohúty mám dokonca vytetované na hrudi a čoskoro mi pribudne aj nejaká tá kačica.
Na jednom vašom tetovaní sa podieľala dokonca vaša mama. Ako k tomu došlo? A, paradoxne, vraj jej prekážajú piercingy?
Moji rodičia sú asi najtolerantnejší rodičia na svete. Na moje výstrelky si museli jednoducho zvyknúť. Áno, hrdo môžem prehlásiť, že ma tetovala moja vlastná mamka. Došlo k tomu veľmi jednoducho. Môj kamarát tatér jej strčil do ruky tetovací strojček a ona do toho išla. Nakoniec sme jej ho museli zobrať, lebo ju to až veľmi chytilo a nechcela prestať. (smiech) , moja mamka má zvláštnu logiku. Môžem prísť s polovicou ruky doživotne čiernou a ona na to povie, že je to pekné, ale nedajbože prídem s piercingom. Nakoniec sa ale vždy so všetkým zmieri.
Aké motívy máte najradšej na sebe a aké rada či nerada tetujete iným?
Na sebe si viem predstaviť asi úplne hocičo, okrem realistických tetovaní, lebiek, démonov a podobne. Taký istý vzťah mám aj k tetovaniam, ktoré sama tvorím. Najradšej mám prírodné motívy. Jeden rukáv mám farebný a druhý, ktorý je v procese, je robený čisto čiernou. Zapáčil sa mi ten kontrast plných farebných plôch a vzdušných čiernych hranatých útvarov.
Nedá mi nespýtať sa na reakcie okolia na vašu vizáž. Sú ľudia tolerantní?
Reakcie ľudí sú rôzne. Väčšinou sa stretávam s tým, že na mňa zazerajú, krútia hlavou šuškajú si, mysliac si, že ich nevidím a nepočujem. Zvykla som si a nevšímam si ich. Potom je tu malá skupinka ľudí, ktorí sa mi prihovoria a dá sa s nimi veľmi dobre porozprávať. Raz sa mi podarilo v kupé na trase Vrútky - Poprad presvedčiť päť ľudí, z ktorých všetci mali určite po štyridsiatke, aby si dali tetovanie. To bola veľmi príjemná cesta. (smiech) Postupne vidím, ako sa aj postoj tých starších začína meniť. To, samozrejme, nemení nič na tom, že v očiach mojej starej mamy som stále šialenec. To je však iný príbeh. (smiech)
Keď skončíte s rukami, prejdete na nohy? Ktorá časť tela bola pre vás najbolestivejšia?
Tetovania mám rozhádzané kade tade po tele. Určite sa chystám postupne zaplniť väčšinu mojej kože, ale to bude trvať ešte roky. Najhorším zážitkom bol asi môj desať centimetrov široký čierny pás, ktorý mám na chrbte od krku až ku krížom. Druhý najhorší bol priehlavok.
Keď sa chcú dať ľudia u vás tetovať, špekulujú, vymýšľajú alebo majú jasnú predstavu o tetovaní? Nechajú si poradiť?
Niektorí majú jasnú predstavu, iní zahmlenú, ďalší chcú tetovanie jednoducho preto, lebo je to v móde. Ja sa snažím každému poradiť a vymyslieť niečo originálne. Niekedy sa stane, že človek príde so svojím motívom, ktorý je taký skvelý, že mu ho jednoducho musím vytetovať. To sa však stáva naozaj veľmi zriedka. Väčšinou všetko kreslím na mieru.
Ako často tetujete? O rutine asi nemôže byť reč, ale je to vašakaždodenná práca?
Tetujem štyri až päť dní v týždni. Je to „full time job“, ktorý sa nekončí tým, že prídem podvečer domov z práce. Doma treba odpisovať zákazníkom, konzultovať, objednávať, kresliť. Víkendy nikdy nepracujem. Snažím sa vypnúť hlavu a zrelaxovať sa, lebo táto práca je náročná na sústredenie. Nesmiete sa pomýliť, a to veľmi vyčerpáva.
Viete o sebe povedať, že mátesvoj vlastný rukopis?
Zatiaľ to asi o sebe neviem povedať. Niekomu trvá vytvorenie vlastného rukopisu dlhšie ako iným. Tetujem ešte pomerne krátko, ale aj to časom príde.
Akých súťaží ste sa doposiaľ zúčastnili a aké ste získali ocenenia? Za aké motívy?
Tetovala som na súťažiach ako napríklad Tattoo Wars v Bratislave alebo Tattoo Show Košice, kde som vyhrala nejaké prvé miesta za kategóriu neotraditional. Za pár dní sa bude konať 1. ročník tattoo show aj tu v Žiline, tak uvidíme, či prinesie nejaké ocenenie.
Veronika Cvinčeková
Snímky archív
