Podstúpila dve transplantácie pečene, pričom v oboch prípadoch získala životne dôležitý orgán v hodine dvanástej. Momentálne sa cíti dobre a ako hovorí, teší sa z každého nového dňa. Detstvo Barbory nebolo poznačené vážnymi chorobami. V podstate bola zdravé dieťa, ktoréaktak trápila alergia na peľ. „Raz sme na základnej škole mali žltačku a ja jediná som mala vyššie hodnoty pečeňových testov. Chodila som po doktoroch, na infekčné, biochémiu, ale žltačka sa mi nikdy nepotvrdila a neurčili mi ani inú diagnózu,“ spomína na prvý varovný signál, že niečo nie je v poriadku, 34-ročná Barbora zo Stráňav.
ŽIVOT JEJ ZMENILA ZÁVAŽNÁ DIAGNÓZA
Roky ubiehali a Barbora ďalej normálne fungovala. Zlom prišiel, keď dovŕšila 25 rokov a začala pracovať. „Po troch mesiacoch, čo som nastúpila do roboty, som celá ožltla a bola som veľmi unavená. Prijali ma v žilinskej nemocnici, kde na nič neprišli. Celá pečeň sa javila tak, ako keby som mala otravu ťažkými kovmi, takže v podstate nevedeli, čo majú so mnou robiť. Po niekoľkých dňoch som bola v takom stave, že som odpadávala už po druhom kroku. Tak ma rodičia naložili do auta a odviezli do nemocnice v Martine, kde nám odporučili okamžitý prevoz do Bratislavy na hepatológiu. To už som bola v podstate na prístrojoch. Tam mi určili diagnózu, a to Willsonovu chorobu, čo jejkdedičné metabolické ochorenie, kedy telo nevylučuje meď, ktorú prijme v potrave, ale ukladá ju do orgánov, v mojom prípade do pečene. V Bratislave mi urobili základné vyšetrenia a poslali ihneď do Viedne, kde mi 10. novembra 2007 transplantovali po prvý raz pečeň,“ spomína na obdobie ako zo zlého sna Barbora.
Ak by Barboru vtedy neoperovali, pravdepodobne by už nežila. „Bola som v takom stave, že ak by sa rýchlo nenašla pečeň, tak by ma po pár dňoch odpojili od prístrojov... Volala som mame, aby prišli za mnou, aby som ich ešte videla. Keď však dorazili, prišiel za mnou koordinátor, že našli pečeň. Bolo to o dve minúty dvanásť. Pečeň mi úspešne transplantovali,“ pokračuje v rozprávaní.
Mladá žena sa z operácie zotavovala takmer rok. Avšak pečeňové testy nového orgánu neboli práve najlepšie. „Je ťažko predpokladať, či tá pečeň už na začiatku bola dobrá alebo nie. Cieľom lekárov však bolo dať mi nejaký čas. Po ôsmich rokoch mi diagnostikovali fibrózu a cirhózu a pečeň začala postupne odchádzať. Posledný rok fungovala už len na desať percent. Bola som neustále na liekoch. Jeden týždeň som bola doma a potom znova v nemocnici. Keď som už začala zvracať krv, bol to ďalší príznak toho, že sa blíži koniec. Najhorší pocit bol asi ten, keď som videla, ako trpia moji blízki. To bolo strašné. Tak som sa postavila k tomu tak, že vydržím čo najdlhšie,“ spomína na kritické chvíle.
DRUHÁ OPERÁCIA JEJ DODALA SILU
Barbora sa tak po druhýkrát ocitla zoči-voči smrti. „Posledné dni som krvácala už samovoľne, pretože som nemala už žiadnu zrážanlivosť krvi. No a potom v jeden večer prišla za mnou doktorka, že treba akútne urobiť vyšetrenia a CT-čko. O pol jedenástej večer! Už som tušila, že asi našli novú pečeň. Celú noc som nespala, adrenalín robil svoje. Operovali ma hneď na druhý deň. Bolo to v sobotu 19. 12. 2015, tesne pred Vianocami. Celé sviatky som potom strávila v nemocnici na hadičkách a prístrojoch, ale bola som šťastná ako blcha,“ rozpráva.
Od druhej operácie je to už rok a pol a Barbora sa s novým orgánom cíti, vzhľadom na svoj zdravotný stav, naozaj dobre. Na kontroly chodí každé tri mesiace a ako hovorí, dáva si na seba veľký pozor a hlavne myslí pozitívne. Momentálne už aj pilne pracuje a plní si svoj veľký sen. „Aj môj doktor hovorí, že sny si treba plniť. Už počas strednej školy som chcela ísť študovať na vysokú školu. Po prvej transplantácii som štúdium odložila o rok. Potom som však nastúpila do práce, pretože som sa necítila veľmi dobre. Po druhej operácii som si však povedala, že si ten sen jednoducho splním. Hneď, ako som prišla vo februári z nemocnice, vyplnila som prihlášky a prijali ma! Dnes už mám úspešne prvý rok za sebou. Študujem hygienu na Fakulte verejného zdravotníctva v Bratislave. Samozrejme, diaľkovo, keďže pracujem. Takže momentálne som dosť rozlietaná, ale mne to neprekáža, lebo vždy som bola aktívna,“ smeje sa.
POZERÁ SA NA SEBA INÝMI OČAMI
Nie každý človek má to šťastie, že dostane od života až dve šance. Barbora dobre vie, komu má byť za to vďačná. „Neviem, od koho mám pečeň, ale chcela by som to vedieť, aj keď možno rodina darcu nie. Ale z pohľadu príjemcu orgánu je to taký zvláštny emocionálny stav, kedy máte pocit, že keď sa pozriete do zrkadla, dívate sa na seba inými očami. Určite, keby som mala príležitosť stretnúť sa s tými ľuďmi, stretla by som sa s nimi s veľkou vďakou. Aj keď je zo zákona potenciálny darca orgánov každý človek, nie každá rodina je ochotná podstúpiť tento ťažký krok. Určite však treba medzi ľuďmi šíriť osvetu, koľko životov dokáže zachrániť jeden človek,“ dodáva na záver rozhovoru 34-ročná Barbora.
