Zažili ste veľa významných ocenení vo vašom živote, ako na vás zapôsobilo toto od rodného mesta?
Veľmi milo. Ako som už spomínala v oficiálnom príhovore, cítim sa stále hrdou Žilinčankou. Od narodenia do roku 2007 som odtiaľto prakticky neodišla, a to som mohla byť v rôznych kútoch, hlavne v Ružomberku, ale Žilina bola mojou kotvou.
Boli ste šokovaná, keď vám prišla pozvánka? Predsa ste už dosiahli mnoho ocenení v basketbalovom svete, ktoré vám môže závidieť celý svet.
Toto je viac srdečnejšie, lebo to je doma, ale porovnávať to s uvedením do siene slávy FIBA sa nedá. Bolo to síce moje ocenenie, ale bola som hrdá, že za mojím menom svietilo Slovensko. Sama doteraz netuším, kto ma zo Žiliny nominoval, možno niekto z basketbalu. Určite ma to mimoriadne potešilo.
Rada hovoríte, že ste Žilinčanka, aj keď trvalý pobyt máte v Bratislave...
Áno, teraz som už aj čestná Žilinčanka. Mám toto „mestečko“ rada. V lete som vždy na Slovensku, v zime v mojom pôsobisku, ktorým je momentálne Praha.
Máte častý kontakt s vaším rodným mestom?
Bohužiaľ, nemám. Mamina mi zomrela v roku 2007, a tak sa mi Žilina odstrihla, keďže ostatnú rodinu mám v Bratislave. Do Žiliny v posledných rokoch zavítam sporadicky, centrum mesta som dlho nenavštívila, až kým som nebola na tejto slávnosti. Mám stále zlý pocit z toho, že sa niečo skončilo a cítim za rodinou tu v meste určitú nostalgiu.
Ako si spomínate na vaše športové začiatky v mladosti?
Spája sa to s rôznymi štvrťami v meste. Narodila som sa na Bôriku, ktorý bol akoby od všetkého vtedy veľmi ďaleko. Bol to dedinský spôsob života, veľa sa športovalo a komunita ľudí si spravila volejbalové ihrisko, v zime sa tam korčuľovalo. Po presťahovaní do centra mesta pri divadle som začala hrať basketbal za Sláviu VŠD. Tí mali takú malú telocvičňu a odtiaľ som sa presúvala do školských telocviční a nakoniec do sveta za veľkým basketbalom.
Hnevá vás aktuálny stav žilinského basketbalu pri mužoch i ženách?
Skôr je to smútok, nie hnev, a to nielen v Žiline, ale aj na Slovensku. Celý šport je v našej krajine chorý. Nálada v spoločnosti je zvláštna, štátna podpora je minimálna, samosprávy si väčšiu podporu nemôžu dovoliť. Napríklad ak by mesto Žilina chcelo podporovať hokej, futbal, basketbal či volejbal, tak takú cestu nevidím. A dnes nájsť strategického sponzora? Pre hocijaký šport je to problém, stále by mala byť podpora štátu omnoho lepšia. Nielen financiami, ale aj určitými úľavami, o čom sa hovorí na Slovensku roky rokúce.
Momentálne pôsobíte v Prahe, prečo to v susednom Česku funguje?
Šport je v Česku v centre záujmu, aj keď je teraz na čele vlády nešportovec. Keď prišla koronakríza, už v júni rozhodli, že dajú financie, aby šport prežil. U nás, aj keď nemá šancu prežiť, donedávna hrozilo, že až 5 divákov nebude môcť prísť na podujatia. Tieto veci len utvrdzujú, že sme zrejme nešportová kultúra.
Spomeniete si aj na mená Žilinčaniek, ktoré ste viedli vo vašich trénerských zastávkach?
Lujza Michulková, ale aj Slávka Frniaková, za vydata Bučáková. Tieto dve to dotiahli najďalej, až do reprezentácie. Sú vychované Žilinou už ako žiačky, takže môžeme z nich mať radosť.
Teraz máme reprezentantov u mužov – Rožánka i Merešša. Je to potešiteľná správa pre Žilinu?
Sledujem to, lenže to je systémová záležitosť práce klubu. Ide skôr o rodinné zázemie s basketbalovými koreňmi od pána Rožánka. Ak by jeho nebolo, zrejme by ani jeden z nich nebol reprezentantom Slovenska.
Nie ste až príliš apatická?
Čo už ja zmením? Toto si občas hovorím.
Uvažujete aj nad odchodom do športového dôchodku?
Nemôžem skončiť v sezóne, ktorú sme ani po športovej časti nemohli ukončiť. Až keď sa to celé zlepší a nastane správny čas.
Čo by vás najviac potešilo vo voľnom čase?
Ak by som vošla do lesa a našla veľa hríbov. Avšak naposledy som bola na hríboch asi pred 10 rokmi. Mám smolu, že v čase môjho voľna nerastú a potom, keď začnú sezóny a aj rastú hríby, tak jednoducho nemám čas.
Máte ešte v živote nejaké sny?
Nie, to som nikdy nemala. Napríklad som si nikdy nehovorila, že musím vyhrať Euroligu. To sa vám potom nikdy nestane. Treba ísť vyhrať najbližší zápas, svedomito sa pripravovať a odmena v podobe nejakého úspechu príde. V osobnom živote chcem byť jednoducho spokojná, to je stály cieľ.
Aký je váš pozdrav pre žilinských športových fanúšikov?
Určite chcem, aby mali v priazni žilinský basketbal. Verte mi, on sa pozviecha tak, ako sa to stalo aj v predošlých rokoch.
A čo tak aj s vami ako trénerkou Žiliny? Dobrá úvaha?
Nie, nedalo by sa v žiadnom prípade. Povedala som, že keď skončím v Prahe, tak už nebude nič. Verím, že sa prídem niekedy pozrieť do Žiliny na extraligu.
KTO JE NATÁLIA HEJKOVÁ?
Rodáčka zo Žiliny, slovenská basketbalová trénerka a bývalá basketbalistka, od roku 2019 členka siene slávy FIBA. Počas aktívnej kariéry hrala v kluboch Slávia VŠ Praha a TJ SCP Ružomberok. Najvýraznejšie úspechy dosiahla ako trénerka na medzinárodnej scéne, keď dvakrát zvíťazila s Ružomberkom v Európskej lige (1999, 2000) a šesťkrát sa dostala medzi najlepšie štyri družstvá, tzv. turnaj Final Four (1993, 1996, 1997, 1999, 2000, 2002). Ako hlavná trénerka reprezentácie Slovenska obsadila so Slovenskom 8. miesto na majstrovstvách sveta v roku 1998 a 4. miesto na ME v Poľsku, čím si reprezentácia zaistila postup na Olympijské hry v Sydney 2000. V marci 2011 sa stala trénerkou slovenskej ženskej reprezentácie a tím viedla aj na majstrovstvách Európy v Poľsku.
