Prevzali ste symbolické ocenenie Biela vrana za pomoc Ukrajine v mene Ukrajinského domu v Žiline. Čo pre vás toto ocenenie znamená?
Biela vrana je jedno z najvýznamnejších ocenení na Slovensku, lebo sa udeľuje za statočnosť. Tento rok nadobudla nebývalú symboliku práve ocenením všetkým, kto pomáhali a pomáhajú vojnou sužovaným Ukrajincom a Ukrajine. Presne to vyjadruje webová stránka Bielej vrany, ktorej „Rada sa po prvý raz v histórii ocenenia rozhodla udeliť ocenenie ako otvorené symbolicky pre každého, kto v tejto dejinnej situácii nestratil kompas a pomohol legitímne sa brániacemu štátu a jeho obyvateľom pred neprijateľnou agresiou alebo sa pokúsil akokoľvek zmierniť dôsledky hrôz vojny.“ Pre mňa osobne to tiež znamená snáď už konečne aj míľnik v tom, ako uznávame pomoc obetiam vojny. Moji starí rodičia pomáhali v Žiline miestnym Židom pred 2. svetovou vojnou, keď nastali arizácie. A počas vojny im pomáhali ďalej. Aj ďalším, kto hľadali útočisko pred krvilačnými diktatúrami. Tou v Nemecku, ale aj v Sovietskom zväze. No o tom druhom sme nikdy nemohli hovoriť. Nemohli sme hovoriť, že u nás bývala mladučká Mária, ktorá zažila Rusmi spôsobený holodomor na Ukrajine a po tých skúsenostiach utiekla smerom na Západ. Tu, v Žiline, ju zastihla voja. Ako Ukrajinku by ju náš vtedajší klérofašistický režim považoval za nepriateľku. A po vojne zas Rusi opäť likvidovali Ukrajincov, dnes známym argumentom, že sú nacisti, banderovci, fašisti. Rusko sa dodnes nielen, že nevyrovnalo s vlastnou minulosťou, ale potlačilo aj to málo, čo sa v tejto oblasti dosiahlo. Nastal historický revizionizmus, ktorý dospel až k tomu, čoho sme dnes svedkami. K návratu ku genocíde. Na Slovensku sme sa pohli o niečo ďalej, no vonkoncom nemôžeme povedať, že sme vyrovnaní s vlastnými dejinami. Napokon popularita rôznych extrémistov a neonacistov hovorí za všetko. Práve preto je tohtoročné ocenenie Biela vrana také významné. Snáď sa už nestane, že po čase začne nejaká verchuška prenasledovať niekoho, kto pomáhal bežným ľuďom trpiacim hrôzami vojny.
Máte za sebou náročný rok, v Žiline ste vytvorili tím ľudí, ktorí urobili nesmierny kus práce. Ako tento rok hodnotíte?
Tento rok? Mám pocit, že tento rok je dlhší ako ľudský vek. Či niekoľko životov. Som presvedčená, že tento rok zostane v nás a v pamäti našich potomkov ako rok, ktorý patrí medzi tie zriedkavé príbehy slovenskej ľudskosti, spolupatričnosti a akčnosti. Náš tím sme ani tak nevytvorili, ako sa vytvoril sám. Nemali sme žiaden kapitál. 25. februára podvečer som pri Novej synagóge moderovala v slovenčine a dávno zabudnutej ruštine Pochod za mier. Bol tam aj jeden Žilinčan, ktorý ponúkol mojej kamarátke Olessyi Basaraba dlhodobo neobývanú budovu v meste so slovami: „Myslím, že to teraz budete potrebovať.“ Pýtame sa: „Koľko budete chcieť nájomné?“ Odpovedá: „Nič. Ja nemám, ako inak pomôcť a vy pomáhate mojej rodine a mne pomáhať.“ Tento postoj si zachoval dodnes. Bezohľadu na energetickú krízu nepoľavil ani o krok, či eurocent. Hádajte, komu poputuje jeden z klonov mojej Bielej vrany?
A tak 25. februára začali celodenné a celonočné telefonáty. Stovky a stovky telefonátov. Za celý život som sa toľko nenatelefonovala. Pridávali sa ďalší a ďalší ľudia. Slováci, Ukrajinci, protiputinovskí Rusi, Američania, Angličania – tu, V Žiline. Ukrajinský dom sa narodil doslova na ulici a vzišiel z ulice. Bez akéhokoľvek finančného a materiálneho kapitálu. No s nevyčísliteľným ľudským kapitálom. Hrudka snehu v dlane, ktorú človek v dlani rýchlo zliepa. A z hodiny na hodinu, ba ešte rýchlejšie, z tej drobnej guľôčky nebol len snehuliak, ale lavína. Nie smrtiaca, ale lavína ľudskosti, pre mnohým prv nepredstaviteľnej sily, húževnatosti, dobrej vôle. Pohltila nás všetkých v objatí vzájomnej dôvery a opory. Opäť, toto sa dodnes nezmenilo. Je to jednoducho rok ľudských zázrakov. V žiadnom prípade nemôžeme hovoriť o naivnosti. Každý, kto prišiel pomáhať, bol zodpovedný človek – od tých najmladších dospelých až po seniorov. Doma nechali svoje pohodlie, istoty, v práci si zariadili termíny. Drobná podnikateľka, matka troch maloletých detí, zatvorila čas svojho obchodu a na dlhé mesiace sprístupnila priestory výdajnému potravinovému skladu. Pán pred dôchodkom presunul svoju prácu domov a uvoľnil nám kancelárske priestory pre odevný sklad. Kolegyne z neho vytvorili voňavý butik! Bol to taký úľ, čo mesiace nespal. Ženy, seniori, muži, dokonca aj deti, ktoré nosili svoje hračky. Od rána do rána. Vláčili materiály, nábytky, matrace, tony odevov, čistili, stierkovali, organizovali materiálne, potravinové zbierky, zbierky predmetov osobnej hygieny a zdravotníckeho materiálu. Keď Žilinčania zareagovali ďalšou lavínou ľudskosti, spolu s policajtmi naši dobrovoľníci pomáhali riešiť dopravnú zápchu, ktoré nastala pred Metrom, kam sa najprv veci vozili. Skrátka, tento rok je rok rozumu i citu, vzájomnej dôvery, spolupatričnosti, súčinnosti. Je to rok ľudskosti v čase neľudskosti.
Ukrajinský dom sa stal pre ľudí útočiskom, čo znamená toto zázemie pre vás?
Veľkú časť života som prežila v zahraničí, kam som odišla na Západ v roku 1988 s jedným kufrom, v ňom s jednou sukňou, dvoma tričkami a bez slovníka. V Československu to nevyzeralo, že komunizmus o rok padne. Odvtedy je svet mojou súčasťou. Jeho rôznorodosť, kultúry, chute, vône. Ale aj úskalia, ktoré život v medzinárodnom prostredí prináša. Žilina je mesto mojich predkov. Mesto, ktoré milujem zo všetkých najviac, hoci je veľa kútov sveta, kde sa cítim šťastná a naplnená. No po návrate zo zahraničia na Slovensko som sa nie celkom cítila doma. Chýbala mi tu tá medzinárodná dimenzia. O to viac ma to trápilo, že poznám dejiny Žiliny a jej odvekov kozmopolitné zloženie. Zrazu prišla vojna a mnohé sa zmenilo. Už nezáleží na tom, kto je odkiaľ. Zrazu sa navzájom nielen vnímame, ale spolu žijeme v dobrom i zlom. Spolu konáme. V mene ľudskosti a v myšlienke, aby naša Žilina bola domovom pre všetkých ľudí dobrej vôle. Ukrajinský dom týchto ľudí priviedol dokopy. Navždy bude pre mňa nielen domom, ale tým ľudsky najvzácnejším domovom.
Vojna trvá skoro rok, utíchla pomoc od ľudí, alebo cítiť stále pomoc a spolupatričnosť?
Jednoznačne áno. Ľudia neustali. Je to až šokujúce, že ľudia neustali po existenčnej skúške, ktorú nám priniesla pandémia a dnes, v čase, keď čelíme vojnou spôsobeným obavám z energetickej krízy, ktorá môže byť ďalšou existenčnou skúškou. Kohokoľvek oslovím, je rovnako pripravený, ako vo februári, pomôcť, ako môže. Mnohí už nemajú doma nazvyš oblečenia, kozmetiky, diek, tanierov, či nábytku. No všetci majú nápadov a ochoty niečo vymyslieť na rozdávanie. Stále robíme doplňujúce zbierky. Stále treba pomôcť deťom v škole. Stále treba lekársku starostlivosť. Pomoc Cudzineckej polície. Úradov práce. Čestných zamestnávateľov. A tých, kto dokážu upozorniť, a najmä riešiť akékoľvek zneužívanie v práci. To je presne to, prečo mám toľkých, komu vyšlem mláďatá Bielej vrany, ktorú som teraz 17. novembra prevzala do chovu.
Prichádzajú stále Ukrajinci?
Áno. Predpokladám, že ich bude teraz opäť viac. Blíži sa zima, Rusi bombardujú, čo sa dá. Na Ukrajine niet tepla, energie. No najhlavnejšie je, že vojna vonkoncom nekončí. Navyše je tu nová situácia. Prichádzajú aj utečenci z Blízkeho Východu. Hovoriť o nich ako o migrantoch je niečo, čo nevystihuje podstatu ich cesty. Oni utekajú pred vojnou a ňou spôsobeným hladom, chorobami, beznádejou. Presne tak, ako Ukrajinci. Cudzinecká polícia aktuálne rieši ich prípady. V roku 2015 som v Maďarsku humanitárne pomáhala utečencom z Blízkeho Východu a Severnej Afriky. Ani jedného som nemohla vziať na Slovensko, hoci by som im tu bola vedela zariadiť dočasný domov tak, ako konečne, môžeme poskytnúť aspoň ľuďom z Ukrajiny. Neviem, ako to celé dopadne s utečencami z Blízkeho Východu a s ich pobytom na Slovensku. Dúfam len, že dnes všetci vieme, čo dokážeme. Že pomoc núdznym, nech sú odkiaľkoľvek, nás o nič neoberie. Len nám rozširuje možnosti byť ľudským.
Čo najviac potrebujete, aká pomoc vám je prínosná?
Z hľadiska života odídencov z Ukrajiny sú dnes najdôležitejšie dve veci. Aby zamestnávatelia s nimi jednali čestne, aby im platili mzdu a odvádzali za nich odvody v súlade s našimi zákonmi. Druhá vec je, aby sme sa nenechali zastrašiť a ukričať nenávistnými hlasmi. Lebo potom nielen odídenci z Ukrajiny, ale väčšina slušných a zodpovedných ľudí nebude môcť žiť na Slovensku zmysluplne, v pokoji a mieri.
Boli nejaké príbehy, ktoré vás chytil za srdce. Viete nám nejaký z tých mnohých priblížiť?
Tých príbehov je nespočítateľne veľa. Len tak, ako v zrýchlenom filme, sa mi zjavujú manželia v dôchodkovom veku. Na východe Ukrajiny počas raketových náletov vymontovali z auta zadné sedadlá, aby mohli ujsť aj s babičkou, ktorá je po mozgovej príhode pripútaná na lôžko. Vidím štyri siroty, ktoré sa sem dostali vďaka najstaršiemu bratovi, už dospelému, hoci sám má ťažko zranenú chrbticu. Matku s trojročným dieťaťom. Sama ťažko chorá, sem prišla okľukou skoro cez pol zemegule. Vidím muža, invalidu, ktorý strastiplnou cestou vlakmi bombardovanou Ukrajinou stratil pamäť a ocitol sa na stanici v Žiline. Naši policajti sa oňho príkladne postarali a spolu sme mu pomohli dostať sa k ukrajinskému lekárovi. Dal sa v rámci možností do poriadku a pracuje n a družstve. V lete mi dal veľkú hrudu syra, čo vyrobil, aby som ho odovzdala ukrajinským školákom. Vidím tváre našich policajtov v nočnej, mestských i štátnych, mládež z Červeného kríža po nociach na stanici čakajúcu humanitárne vlaky. Vidím do popolava unavené lekárky i úradníčky ... pracujú, nefrflú. Keď som v akcii, neplačem. No akonáhle sa niečo vydarí, nech aj to akýkoľvek malý krôčik, tisnú sa mi do očí slzy vďaky a úľavy.
Ocenených bolo na pódiu viac, za nimi je ďalšie množstvo ľudí. Myslíte si, že Slováci sa zomkli a pomohli Ukrajine tak ako sa očakávalo?
Nie. Tá pomoc bola a je jednoznačne vysoko nad očakávanie. Nech sa to, čo dnes robíme, stane navždy základným kameňom nášho konania.
S čím najčastejšie musíte „bojovať“? Je to materiálny nedostatok, úrady, alebo aj ľudská závisť a hlúposť?
Materiálny nedostatok je v našich pomeroch zväčša dočasný a nejako riešiteľný. Už v čase útlmu počas pandémie sme si to dokázali. Problémom je samozrejme dlhodobá chudoba, no to je iná téma. Hoci aj tú si v Ukrajinskom dome uvedomujeme vo vzťahu k dotknutým Slovákom. Napokon, podarilo sa nám zamestnať aj takých, kto boli dlhodobo nezamestnaní a v podstate nezamestnateľní. Takže opäť, pomoc cudzincom nám vôbec neuberá na schopnosti a zdrojoch pomôcť našincom. Neraz je tomu práve naopak. Veď pred vojnou tu Ukrajinský dom nebol. No robíme všetko pre to, aby tu bol ešte dlho po vojne ako komunitné centrum. Úrady sú kapitola sama osebe. V tom najlepšom zmysle. Denne s nimi prichádzam do kontaktu. S Cudzineckou políciou, s Úradmi práce, sociálnych vecí a rodiny, s Mestským úradom, so Žilinským samosprávnym krajom, so zdravotníkmi, či školami. Ich pracovníci sa ocitli v situácii, keď krátko po veľkých výzvach pandémie, museli pomáhať celkom novej skupine ľudí. Navyše v jazyku, ktorým nikdy nehovorili, alebo ho naposledy použili pri maturite v minulom storočí. A k tomu neustále sa meniace predpisy. No nadovšetko hrozba vojny aj u nás. Museli a dodnes musia čeliť pudovému strachu o seba a svojich blízkych. No boli a sú mi k dispozícii s tou najväčšou ústretovosťou, láskavosťou a zodpovednosťou. Neraz v noci a cez víkend. Jediný nepriateľ, či skôr výzva, je ľudská zaslepenosť, ktorá vyviera v tak častý hnev a nenávisť. Nemôžeme z toho obviňovať sociálne siete, médiá, či politiku. Veď tie sú len naším mikrofónom a zrkadlom. Sme to my sami, kto sme zodpovední za to, čo vieme a ako sa správame k sebe navzájom.
Ukrajinský dom tvorí tím ľudí. Vznikli tu priateľstvá. Ako fungujete aktuálne?
Niektoré priateľstvá sú ako nádherný východ slnka. Nastane len v istom ročnom období a v určitom počasí. No ten zážitok v nás žije navždy. Iné priateľstvá sú také, že sme o sebe prv nechyrovali, no dnes máme pocit, akoby sme boli spolu vyrastali. Sú aj také situácie, kedy vzťah neprežil túto, v mojom živote zatiaľ najťažšiu skúšku ohňom. To, čo som s daným človekom počas nej zažila, bude vo mne navždy ako zdroj viery v ľudskú silu, ale aj pokory pred tým, čo sa mi v danej chvíli zdá neprekonateľné, no z hľadiska tak ťažkej situácie a celého života, je to len čriepka. A hoci som sa nej porezala, rana sa zahojí. Zväčša bez jazvy. Priateľstvá a ľudia sme rôzni. No Ukrajinský dom je nielen miestom, ale už aj symbolom ľudskosti. A takým navždy zostane.
Ocenenie sa odovzdávalo 17. novembra v deň, kedy ľudia bojovali za slobodu. Boj bol však mierny, zamatový. Je dôležité si asi vážiť slobodu, aj v dnešných časoch. Čo si myslíte?
Ten náš zamatový boj nebol až taký zamatový, ako si navrávame. Našťastie komunizmus u nás padol bez krviprelievania, ako tomu bolo napríklad v bývalej Juhoslávii. Ale neraz zabúdame na to, že v čase komunizmu u nás zavraždili desiatky ľudí. Neraz to boli ľudia, kto žili vo viere v niečo iné, než bola krvilačná diktatúra. Ani nemuseli otvorene proti nej bojovať. A predsa ich stála život. Niektorí zaplatili životom za to, že pomáhali tým, kto pred totalitou unikali. Toto všetko je ďalšia z kapitol našich dejín, s ktorou sme sa ešte celkom nevyrovnali. Lebo my di radi navrávame, že sme pohostinný, mierumilovný ľud. Kiežby sme sa menej často mýlili! Sloboda si priam pýta, aby sme si ju ctili. A neustále sa o ňu starali. A o demokraciu. Dnes už všetci, vieme, že demokracia a s ňou spojená sloboda sú krehký kvietok, ktorý si vyžaduje našu bdelú starostlivosť i rozum. Dennodenne.
Stretávali ste sa denne s príbehmi ľudí, problémami. Ako ste sa „ventilovali“?
Strašne sa bojím vojny. Ničoho sa nebojím tak, ako vojny. Ten strach ma tlačí robiť všetko pre to, aby sme jej zabránili. Aby sme ju pomohli ukončiť, nech je kdekoľvek. Každý, kto môže, akýmkoľvek drobným spôsobom. Vojny sa bojím viac, než smrti. V živote som zažila nejednu situáciu, kedy som sa stretla so smrťou. Pochopila som, že smrť je súčasťou života. Že mŕtvy človek je vždy človek. Mám výcvik i prax terénnej dobrovoľníčky v organizácii, ktorá poskytuje psychosociálnu prvú pomoc v tragických situáciách. Zasahuje len, ak ide o úmrtie. Potom, v januári 2020, zistili mame rakovinu v terminálnom štádiu. Už nebolo nádeje na liečbu. Doopatrovala som ju v čase lockdownu. Mali sme ju so sestrou v náručí, keď zomrela. O rok neskôr som pracovala v Rooseveltovej nemocnici ako dobrovoľníčka – tlmočníčka na Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny 2. Na oddelení pre najťažšie prípady COVID-19, kde boli pacienti na umelej pľúcnej ventilácii. V čase, keď Slovensko malo najvyššiu úmrtnosť per capita na COVID-19, tam prišli pomáhať dánski a belgickí zdravotníci. Slúžila som nočné i denné. Málokedy som nastúpila do služby, aby na každej posteli bol ten istý pacient, ako keď som odchádzala. Len raz jedného previezli na ľahšie oddelenie. Ostatní zomreli. Sú vo mne dodnes. Nie konkrétne tváre či mená. Ale ako ľudia, ktorí sa mi akýmsi spôsobom ocitli v opatere, nech už bola akákoľvek. Dodnes sú mi zdrojom viery v zmysel života a zápasu oň. Nad smrteľnosťou nezvíťazíme. No kým žijeme, je našou bytostnou povinnosťou žiť v ľudskosti a iným pomáhať žiť – ak to už nejde naplno, tak aspoň v dôstojnosti. Až do konca. Ich i nášho. Vždy, keď mám pocit, že sa mi pohár síl či trpezlivosti napĺňa a zostáva posledná kvapka, myslím na toto. Dáva mi to nadhľad, ktorý vdýchnem a idem ďalej.
Pozn. red.: Ocenenie Biela vrana získal aj Camp Žilina - табір Жиліна. Je to ocenenie každého, kto pomohol akokoľvek zmierniť následky hroznej vojny na Ukrajine. Camp Žilina dočasne ubytoval a pomohol viac ako 2100 ľuďom utekajúcim pred vojnou.
