Mesto vám udelilo ocenenie ako výnimočnej osobnosti. Aká bola vaša reakcia, keď ste sa to dozvedeli?
Bola veľmi príjemná. Dostať cenu primátora mesta Žiliny je aj po rokoch kariéry veľmi príjemná vec a ja som sa tomu len potešil.
Žijete viac ako 19 rokov v Nemecku. Prišli ste len kvôli tejto príležitosti, alebo ste tu na dlhšie obdobie?
Som tu len na pár dní a boli sme dohodnutí, že pokiaľ mi to čas dovolí, tak prídem osobne. A naozaj som rád, že si cenu prevezmem takto naživo aj s ostatnými ocenenými.
Ocenenie ste dostali za reprezentovanie nášho mesta a krajiny vo futbale. Ako si spomínate na svoje začiatky v MŠK Žilina?
Začínal som v rodnej Bytčici a po rokoch som išiel do Žiliny. Futbal a Žilina mi otvorila brány v slovenskej lige a neskôr aj v európskej. Dostať sa, v mojom prípade, do Nemecka bol neopísateľný pocit a ja som za to vždy veľmi vďačný. Cesta bola aj tŕnistá aj ťažšia, ale dnes môžem povedať, že bola správna.
Na drese ste mali číslo 9. Zvolili ste si ho vy, alebo to bola len vec náhody?
Nie som si istý, či som si číslo vybral sám. Devina v Žiline a jedenástka v Norimbergu sú dve čísla, ktoré mi prirástli k srdcu a chrbtu, ale bol to viac-menej náhodný výber.
V Norimbergu ste sa počas sezóny 2004/05 stali najlepším strelcom, to už asi vec náhody nemôže byť?
Prišiel som ako nováčik a chcel som potvrdiť kvalitu, ktorú som sa naučil na Slovensku. Pre mňa osobne to bolo potvrdením toho, že Norimbergu, ktorý mi veril, som to vrátil v podobe gólov. Bol som vnútorne šťastný, že to čo som v Žiline začal a naučil, som v Nemecku potvrdzoval.
Ako vnímate aktuálnu situáciu v slovenskom futbale?
Samozrejme, že futbal sledujem. Slovenskú ligu aj dianie okolo. Tvrdím, že na Slovensku sa vždy vychovávali kvalitní hráči. V dnešnej dobe je to tak, že o šport aj o futbal je menší záujem. Situácia je ťažšia po finančnej a existenčnej stránke. Dnes, keď sa opýtate ľudí, tak každému niečo chýba. Na rozvoj s mládežou chýbajú prostriedky. Je to aké to je.
V Nemecku je veľmi silná základňa nadšencov tohto športu. Rozdiel asi vidieť aj v návštevnosti jednotlivých zápasov...
Áno, tam vám príde na kvalitný zápas 70 až 80-tisíc divákov, ale to vám príde aj na priemerný zápas. Je to kultúra a ľudia sú na to naučení. To sme mali aj tu pred 15 rokmi bol v Žiline bežne zaplnený štadión. Prišlo10 až 15-tisíc fanúšikov. Keby sa podarilo dosť ľudí na štadióny, bolo by to úžasné. Som zvedavý, či sa to niekedy vráti.
Boli ste obľúbencom fanúšikov. Čomu to pripisujete?
Ja si myslím, že keď ostanete človekom, až potom športovcom, tak to ľudia vycítia. Je to najdôležitejšie a aj najťažšie. Nenechať sa úspechom strhnúť, a naopak, pred neúspechom sa nesmiete schovávať. Je to naša práca, tak ako v živote je človek raz hore raz dole. Dôležité je sa naučiť úspechy, ale aj neúspechy znášať.
Mali ste prezývku „Fantóm“. Je za ňou aj nejaký príbeh?
Dali mi ju práve novinári v Nemecku. Potom sa ma oni sami pýtali, že odkiaľ prišla a vlastne prišla od nich. (smiech)
Čo vy a futbal aktuálne?
Tri mesiace som bez práce. Naposledy som bol pri reprezentácii. Pre mňa to bola česť a pocta byť toho súčasťou. Dopadlo to, ako to dopadlo, ale ide sa ďalej.
S tromi deťmi a manželkou žijete roky v Nemecku. Zvykli ste si?
Máme tri deti, dvoch chlapcov a dcérku. Sme tam už 19 rokov, zvykli sme si veľmi rýchlo. Samozrejme, ten život sa aj teraz zmenil. Je to ako všade. Nemecko je obrovská krajina. Som toho názoru, že človek má taký život aký si ho urobí a my sme tam maximálne spokojní a šťastní. Ako som povedal na začiatku v roku 2003 som urobil správny krok a som vďačný, že som dostal takúto príležitosť.
