Pôsobíte v kapucínskom ráde už niekoľko rokov. Čo vás k tomu viedlo?
U kapucínov som 12 rokov. Pôvodne som z východu a tam kapucíni vôbec nie sú, tam sú skôr františkáni. Práve život svätého Františka ma inšpiroval v mojom mladíckom veku. Od narodenia som katolík a bol som k viere vedený. Nerozmýšľal som ale o tom, že sa stanem kňazom, to prišlo tak postupne. Boli to len také záblesky. Zmena nastala po škole. Bol som zdravotník a dosť som sa stretával s trpiacimi ľuďmi. Pracoval som v nemocnici. Ten bujarý, mladícky život sa prepájal s realitou a prichádzali otázky, ako ďalej. Akým smerom pôjdem. V Prešove mi františkáni povedali, že mám čas. Skús pracovať, ešte si urob školu. Tak som odišiel pracovať do Bratislavy a tam som sa už stretol s kapucínmi. Nevedel by som si predstaviť, že by som bol niekde sám na fare. Ja potrebujem spoločenstvo a tento spôsob života je primárne o spoločenstve, komunite. Hovorí sa, že ide o bratský život. A zároveň tu nechýba osobný vzťah s Bohom. Stále som však ešte len na ceste. Kapucíni mi toto ponúkli a za tým mi pišťalo srdce.
Aké boli reakcie vašej rodiny, že ste sa dali na túto cestu?
Tým, že som z tradičnej kresťanskej rodiny a mám troch starších bratov, tak to bolo, myslím si, aj pre rodičov jednoduchšie. Bratia sú ženatí a majú rodiny, takže rod je zachovaný (smiech). Najprv, samozrejme, tomu nechápali. Najmä tomu, že som kapucín. Skôr sa bralo ísť do seminára a stať sa kňazom. Ale, keď ku nám začali chodiť bratia kapucíni, tak sa to dosť zmenilo a berú moju novú rodinu bez problémov.
Koľko je vás v Žiline bratov?
Sme tu desiati. A z toho 6 nás je kňazov a 4 sú bratia laici. Máme tu bratov od približne 30 rokov do 74 rokov.
Čo je podmienkou, aby sa stal človek súčasťou vášho rádu?
Nemusíme byť primárne kňazmi. Jedinou a najdôležitejšou podmienkou, že musí uchádzač chcieť. Samozrejme nemôže mať rodinu, deti, musí byť slobodný. Mal by byť pokrstený. Prvá fáza trvá aj 5-6 rokov. Na začiatku s nami dotyčný nebýva, len sa s nami stretáva, spoznáva tento život. Aby sa rozlíšilo, či nejde len o mladícku nerozvážnosť, pretože to je už na celý život.
Keď prejde obdobie spoznávania, je niekto, kto rozhoduje o tom, či je kandidát vhodný?
Áno, máme štruktúru. Jeden je v rámci celého sveta a volá sa generálny minister. Volia si ho bratia z celého sveta. Potom sú provincie. Na Slovensku nás je 70 bratov a raz za tri roky si volíme tiež jedného z nás – nášho predsedu. Ten má svoju radu. Tá rozdeľuje kapucínov do jednotlivých miest a rozhoduje aj o nových členoch. Takže sa môže stať, že vás kedykoľvek presunú podľa potreby. Ja som predstavený napríklad v Žiline. Ale určite sme si, aj napriek tejto štruktúre, všetci rovní.
Opíšte nám váš bežný deň.
V každom kláštore je to trošku iné. Náš denný rytmus má takú pomyselnú červenú nitku, ktorá ide celým dňom. Je ňou modlitba. To je náš základ života. Ráno máme fixný čas, kedy sa spoločne modlíme, to isté je aj na obed a večeru. Začíname o 6:30 h rannými chválami. Pred nimi je už svätá omša. To majú na starosti bratia kňazi, ktorí majú službu. Je určená pre ľudí zvonku. Predtým ešte brat spovedá. Po ranných chválach máme meditácie a každý ma taký svoj čas s Bohom. Potom okolo 7:30 h máme spoločné raňajky. Vždy má jeden brat službu. Pripravuje raňajky, obed aj večeru počas celého týždňa. Po raňajkách si dáme kávu a po nej ide každý po svojej činnosti. Niekto spovedá, sú stretnutia s ľuďmi. Pre náš kláštor je dosť typické, že sa tu veľa ľudí chodí spovedať aj mimo fixných časov, čo nás, samozrejme, teší. Robia sa aj práce, niečo sa opravuje. Niekto učí, ja sa venujem administratíve. O 12:30 h máme spoločnú modlitbu a po nej obed. Máme aj dobrodincov, vývarovne a niekedy využívame aj tieto obedy. Po obede si dáme kávu, diskutujeme, pokračujeme v práci. O 15.30 h začíname spovedať v kostole a 16:30 h je svätá omša. O 17:20 h máme večerné chvály. Deň by mal byť popretkávaný práve aj osobnou modlitbou.
Bývate spolu, máte osobitné izby?
Najvyššie horné poschodie je naše súkromie. Každý brat má svoju izbu, svoj priestor, ktorý je jednoducho a funkčne zariadený. A máme jednu spoločenskú izbu a kaplnku.
Ste nejako platení, z čoho fungujete?
Bratia kňazi sme zamestnanci Biskupského úradu. Nám prichádza každý mesiac výplata, ktorá ide na spoločný účet. Bratia, ktorí nie sú kňazi, nezarábajú a žijú zo spoločných peňazí a z milodarov. Takže my všetko medzi sebou delíme. Máme aj brata, ktorý učí a jeho plat ide tiež do spoločných financií.
Máte aj dovolenky? Ako ich trávite?
V rámci celej provincie máme aj dané, že na 4 týždne by mal každý brat opustiť spoločenstvo. Odísť za rodinou, alebo skrátka inak tráviť čas. Niekedy ich pozvú na dovolenku k moru alebo do hôr. Ja chodím za rodinou.
Ste ľahko rozpoznateľní aj podľa vášho oblečenia. Zvykli chodiť stále v tom istom?
Tento náš habit, oblečenie rehoľníkov, bolo v minulosti povinné. Teraz je to na báze dobrovoľnosti alebo presvedčenia. Je to náš znak, symbol. Už len tým, že sa v takto oblečený prejdem po ulici už tak dávam najavo, že niekde patrím. Ale mám aj ja chvíle, kedy ho nenosím. Idem sa prejsť a potrebujem si „vyvetrať“ hlavu. Vtedy sa oblečiem civilne. V Bratislave mi to viac vadilo, tu je to iné, ľudia to berú dosť prirodzene.
Spomínali ste, že ľudia chodia za vami aj na rozhovory. Ako je to s dnešnou vierou?
Ľudia majú túžbu, chcú veriť. My kapucíni sme takí otvorení a prístupní ľuďom. Každý máme za sebou svoj osobný príbeh a aj tým sme k ľuďom bližšie.
Je záujem o to stať sa kapucínov?
V tomto je úpadok a určite je záujem menší. V 90. rokoch po komunizme to bolo iné. Teraz je svet otvorený aj iným myšlienkam a prúdom, tak sa to rozvetvuje. Mňa oslovujú prví kresťania tiež ich nebolo veľa a rozvetvili sa do celého sveta. Je na nás, čo s tým ideme urobiť. Dôležitý je vzťah a hĺbka viery.
Niekedy sa hovorí o cirkvi, že nie je moderná, že sa neprispôsobuje dobe. Sú kapucíni inde, aj keď ste súčasťou cirkvi? Ste moderní?
Nie je to o tom, aby sme boli moderní. Ale táto téma tu určite je. Máme tu nejaké prúdy, ktoré sa chcú vrátiť do starej doby, ale ja si myslím, že musíme kráčať s dobou. Aj Ježiš Kristus prišiel do konkrétnej doby, do reality denného života. A ja tiež musím byť súčasťou dnešnej doby. A či nás ľudia vidia ako moderných? Máme moderných bratov, počúvame hudbu, sledujeme správy, rozprávame sa o témach dneška, napríklad aj o voľbách. Aj pápež František nás k tomu nabáda. Nemali by sme sa na svet pozerať čierno-bielo.
Čo vás najbližšie obdobie čaká?
Máme tu 24 Ukrajincov, ktorým sme poskytli ubytovanie a nevieme dokedy. Sú to ľudia, ktorí trpia. K tejto téme tiež veľmi diskutujeme. Nie všetci prišli na moderných autách, ale s jednou igelitkou. To sú ťažké veci. Oni majú krízy, sú tu od marca v cudzom priestore. Ale inak slúžime v tichosti, robíme omše, spovedáme. Náš brat pripravil každý štvrtok také tematické sväté omše. Aby sa ľudia trošku zastavili a posilnili svoj kontakt so sebou aj s pánom Bohom. Ja chodím aj na internáty raz za mesiac slúžiť svätú omšu. Zahrali sme spoločne aj volejbal (smiech). Dokončuje sa aj stavba Sirotára, kde tiež pomáhame.
Aké sú reakcie ľudí k obnove Sirotára?
Stretávam sa najmä s pozitívnymi reakciami. Ale, samozrejme, sú aj takí, čo kritizujú. Kto chce si veci naštuduje, ale to máte stále. Tí, ktorí sem chodia hovoria, že je to krásne. A krása vás tiež môže priviesť k Bohu. Zastavia sa, pozrú sa, odfotia sa. Už len to je dobré. Ja vidím aj v tom hodnotu.
V Európe majú kapucíni kde najsilnejšiu základňu?
Jednoznačne v Taliansku, kde som sa bol aj pozrieť. Tam sú naše korene. Aj my, keď reflektujeme, čo ideme robiť, tak sa pýtame, čo robili v minulosti, čo robil svätý František. Ja musím aj pri svojej modlitbe ísť k tomu pôvodu, prameňu.
Máte nejakého brata, ktorý vás inšpiroval?
Určite, každý jeden brat je pre mňa inšpiráciou. Ale bol to brat Tomáš, z ktorého išla obrovská sloboda, bratskosť. Každý, kto je iný, ako ja, ma inšpiruje. Ja som extrovert a páči sa mi, keď je niekto zameraný do hĺbky. To vás veľa naučí.
Mená si vyberáte?
Mali by sme si nechať meno, ktoré sme dostali pri krste. Rehoľný život nie je novým životom, ale je pokračovaním po krste. Veľmi laicky povedané.
