Boli ste osem mesiacov v Brazílii. Kde konkrétne?
Žil som v meste Porto Alegre na juhu Brazílie v štáte Rio Grande do Sul. Veľmi pekné historické mesto vo vnútrozemí najjužnejšieho štátu Brazílie, ktorý hraničí s Uruguajom a Argentínou. Keďže je Brazília obrovská krajina, dá sa deliť aj podľa toho, aká časť obyvateľstva tam žije. Porto Alegre je mesto, kde žijú skôr potomkovia prisťahovalcov z Európy. Na severe Brazílie zasa žijú potomkovia černošského obyvateľstva, ktoré tam doviedli kolonizátori z Afriky, vo vnútrozemí žijú pôvodné domorodé kmene.
Čo vás tam zaviedlo?
Bol som tam ako dobrovoľník, vyslaný Európskym zborom solidarity, cez organizáciu Keric v Čadci. Pracoval som pre humanitárnu a ľudskoprávnu organizáciu Avesol - Associação do Voluntariado e da Solidariedade, ktorá poskytovala sociálnu podporu obyvateľom v konkrétnej mestskej štvrti, kde sa nachádzajú favely (chudobné, robotnícke štvrte v Brazílii, podobné slumom alebo getám – pozn. red.). Nie sú to typické favely, ako poznáme z Ria de Janeira. Ale tiež tu žije chudobnejšia časť obyvateľstva mesta Porto Alegre. V organizácii som pracoval najmä so sociálnymi médiami, vytváral som fotky a videá. Taktiež som pracoval v škole a škôlke s deťmi vo veku od 4 do 15 rokov. Učil som ich angličtinu, čítať, hrával som sa s nimi rôzne športové hry a vymýšľal kreatívne aktivity.
To nebola ale vaša jediná činnosť...
V rámci sociálnej práce s ľuďmi som toho vykonával viac. V humanitárnej organizácii to bola práca aj s tzv. Catadores, teda obyvateľmi chudobnejších štvrtí, ktorí si zarábajú peniaze tým, že zbierajú odpadky a potom ich recyklujú, prípadne z nich vytvárajú umelecké predmety. Je to environmentálny projekt, cez ktorý sa vytvára práca aj pre tých najchudobnejších. Pracoval som aj s migrantami z Venezuely, ktorí prišli do Brazílie a žiadali o azyl. Bola to veľmi pestrá práca. Navyše na začiatku sme tam boli iba dvaja Európania – ja a jeden dobrovoľník z Rakúska.
V rámci vášho vyslania ako dobrovoľníka musíte mať aj konkrétny projekt. Čomu ste sa venovali?
Hlavným výstupom môjho projektu bola organizácia a facilitácia workshopov pre ľudí ohľadom environmentalistiky, multikulturalizmu, migrácie a rasizmu. Zorganizoval som 2 workshopy, z toho jeden workshop sa mi podarilo pripraviť na pôjde univerzity pre študentov ohľadom projektu Sustainable Development Goals 2030, ktorý nastavila OSN a EÚ sa ich snaží dodržiavať (Ciele udržateľného rozvoja do roku 2030, ako napr. boj s chudobou, hladom a pod. – pozn. red.).
Prečo ste sa rozhodli práve pre Brazíliu?
Predtým som žil v Prahe. Pracoval som vo veľmi byrokratickej sfére, aj počas čias covidu a karantén, čo spôsobilo, že som jednoducho vyhorel. Potreboval som zmenu. Z Prahy som sa vrátil domov, kde som plánoval oddych a porozmýšľať, čo budem ďalej robiť. Raz som sa bol prejsť do Budatínskeho parku, kde som natrafil na dobrovoľníčku z Brazílie. Na Slovensku robila ten istý projekt, ako som ja nakoniec robil u nich. Vďaka nej som sa dozvedel o tejto príležitosti, mali akurát voľné miesto v Porto Alegre. A tak som si povedal: Hm, prečo nie? Takýmto spôsobom mi to teda prišlo do života. Som človek, ktorý vždy počúva svoju intuíciu a tak som sa rozhodol do toho ísť a v novembri 2021 som cestoval do Brazílie.
Bolo to naozaj také jednoduché rozhodnutie?
Áno, bolo to pre mňa jednoduché. Stačilo mi iba počúvať svoje telo a intuícia mi napovedala. Samozrejme, cítil som istý strach a nervozitu, nevedel som ani slovo po portugalsky. Moja sféra záujmu vždy zasahovala skôr do ázijských krajín a Južnú Ameriku a jej kultúru som nepoznal. Nikdy som sa neučil žiadny románsky jazyk. Povedal som si však, že sa jazyk naučím a nejako sa otrepem.
Dohovorili ste aj po anglicky?
Pomerne málo ľudí tam vie po anglicky. Skôr nie, ako áno. Hneď od začiatku som musel hovoriť po portugalsky aj v práci, aj u hostiteľskej rodiny. Takže pred odletom do Brazílie som si stiahol aplikáciu Duolingo a drtil som sa. Dokonca som si na Netflixe pozrel nejaké brazílske reality show, aby som si ten jazyk napočúval. Veľmi rád sa učím cudzie jazyky a počas svojho života som sa začal učiť už 8 rôznych jazykov, takže portugalčina sa na mňa nalepila pomerne rýchlo. Po pár mesiacoch som sa vedel už pomerne dobre dohovoriť.
Čo vás v Brazílii najviac prekvapilo?
Asi by som povedal hluk a ich temperament. Ja som dosť introvert. Žil som na Slovensku, v Česku a v Číne. Teda v krajinách, ktoré, by som povedal, nie sú osobnostne veľmi ohnivé. A práve v tomto je Brazília veľmi intenzívna. Všeobecne ľudia sú tu veľmi otvorení, extrovertní a hneď ťa príjmu medzi seba. Celkovo Brazílčania veľmi veľa rozprávajú, veľa kričia, na čo som nebol veľmi zvyknutý. Krása a intenzita Brazílie ma uchvátila.
Mali ste počas práce aj možnosť cestovať a spoznať krajinu z turistického hľadiska?
Áno, mal som aj možnosť cestovať po juhu Brazílie. Kempoval som v pralese pod hviezdami, kúpal som sa pod obrovským vodopádom, prechádzal som sa po džungli, pritom ako okolo mňa lietali pestrofarebné motýle. Strávil som nejaký čas aj pri mori. S kamarátkou sme jeden večer boli na pláži na ostrove Santa Catarina a pred nami sa zjavila obrovská dúha. Ľudia na pláži začali meditovať, spievať a tancovať a mali sme aj to šťastie vidieť rituál afro-brazílskeho náboženstva Umbanda, ktoré kombinuje tradičnú africkú vieru s katolicizmom a domorodými brazílskymi náboženstvami.
Miesto, ktoré mi však naozaj vyrazilo dych, bolo Rio De Janeiro. Jedno z najkrajších miest, aké som kedy videl. Úžasná história, dychberúce výhľady, krásni ľudia a skvelá energia. Určite sa tam raz vrátim.
O Brazílii sa nehovorí ako o najbezpečnejšej krajine sveta...
V Porto Alegre som mal aj nepríjemnú skúsenosť s prepadnutím. Keď som žil 4 mesiace v menšom meste Alvorada pri Porto Alegro, občas som v noci počul aj výstrely. Ale napriek tomu som sa v Brazílii cítil pomerne bezpečne. Je to ťažké vysvetliť, ale v Brazílii, keď vás aj niekto prepadne, je to väčšinou z núdze – nemá, čo jesť alebo potrebuje peniaze. Nesnaží sa vám ublížiť len tak z nenávisti, ako to často býva inde vo svete. Mal som tam väčší pocit tolerantnosti aj k inakosti. Brazília je veľmi katolícka krajina, ale ľudia sú omnoho tolerantnejší a láskavejší.
Zmenil vám pobyt v Brazílii pohľad na svet?
Zmenil a veľmi zásadne. Veľmi veľa vecí som si uvedomil. Brazília bola pre mňa očiotvárajúca. Uvedomil som si aj nejaké veci, ktoré som si niesol z detstva a minulosti. Konfrontoval som tam veľa svojich strachov a tráum. Prešiel som si tam aj veľmi ťažkými obdobiami. Musel som napríklad meniť svoju hostiteľskú rodinu. Bolo to veľmi náročné, ale teraz, keď sa na to dívam spätne, som za to aj veľmi vďačný. Vďaka aj týmto negatívnym skúsenostiam som sa osobnostne veľmi posunul. Som oveľa pokojnejší, vďačnejší, chápavejší a neberiem si už toľko vecí osobne. Určil som si hranice.
Mení teda dobrovoľníctvo život?
Určite to človeku zmení život, keď sa rozhodne vykoreniť a ísť na úplne neznáme miesto. Človek sa tam trochu stratí, ale vždy sa nájde a stane sa lepším. Myslím, že je dôležité zbaviť sa pohodlnosti a uvedomiť si hodnotu nášho života na Slovensku. Človeku otvorí oči, keď vidí, ako sa žije inde a že nám je tu vlastne tak dobre, akí sme šťastní a bohatí. Usporiada si hodnoty. Môžem povedať, že hodnotový rebríček sa po takýchto skúsenostiach určite zmení.
Takže odporúčate zažiť niečo takéto?
Chce to odvahu, guráž a dobrú prípravu. Rozhodne to odporúčam. Povedal by som, že každý človek, mladý, či starý by mal odcestovať do inej krajiny aspoň na pár mesiacov a vyskúšať si život odkázaný sám na seba. Cestovanie a predovšetkým život v inej krajine dá človeku veľa – treba vyskúšať rôzne možnosti, či už dobrovoľníctvo, alebo študijné pobyty. Tým, že človek vyjde z kultúry, v ktorej vyrástol a ide úplne inde, uvidí svet inou optikou. Uvidí život z inej perspektívy. Určite ho to obohatí neuveriteľným spôsobom.
Z praktického pohľadu - z čoho ste tam žili?
Býval som v hostiteľskej rodine. Prijali ma tu ako člena rodiny. Žil som s nimi v dome, kde mi varili a okrem toho som dostával vreckové od organizácie, z čoho som si platil nevyhnuté výdavky ako napríklad cestovanie alebo jedlo navyše. Nebolo to nejako extrémne veľa, ale na základné výdavky stačilo.
Ako ste spomínali, Brazília nebola vaša prvá skúsenosť s pobytom v zahraničí...
Áno, bol som v roku 2016 vo Východnom Turkestane. Toto územie sa teraz nazýva Sin-ťiang a je to najväčšia provincia Číny. Historicky je toto územie známe ako Východný Turkestan a žijú tam najmä Ujguri – národnostná menšina, ktorá nie je čínska, majú skôr bližšie k Turkom. Majú svoju vlastnú kultúru, jazyk a úžasnú kuchyňu.
Žil som v meste Hami (čítaj Chami – pozn. red.). Bola to moja prvá dobrovoľnícka skúsenosť. Letel som do Pekingu a odtiaľ som išiel sám 30 hodín vlakom do mestečka Hami. Júl a august 2016 som tam pracoval ako učiteľ angličtiny v letnom tábore pre deti na púšti Gobi.
Ako ste sa dostali k tejto práci?
Cez moju kamarátku, s ktorou sme študovali v Prahe sinológiu (vedný odbor, ktorý sa zaoberá jazykom, literatúrou, kultúrou a politicko-ekonomickými dejinami Číny. – pozn. red.). Pracoval som v Hami pre jazykovú školu. Boli sme tam ale viacerí zahraniční dobrovoľníci - ja zo Slovenska, kamarátka z Česka, jedna Švédka a Nór. Spolu sme vymýšľali marketingové stratégie ako nalákať deti na letný tábor a potom sme pár týždňov pripravovali v púštnom tábore rôzne aktivity a učili angličtinu.
Ako vnímali vás ako cudzincov?
Pre veľkú väčšinu tamojších obyvateľov to bolo prvýkrát, čo stretli belocha. A často sa mi stávalo, keď som kráčal po ulici, že ma oslovovali, aby sa so mnou odfotili. Dokonca aj zastavovali autá kvôli tomu. Bolo veľmi zvláštne cítiť takú veľkú pozornosť od ľudí. Ako som spomínal, som dosť introvertný.
Aké pocity ste si doniesli z Číny? Je to predsa len iná krajina, iný politický systém...
Čína je pre mňa fascinujúca, čo sa týka jej histórie a kultúry už odjakživa. Žil som v Číne počas leta 2016 ako dobrovoľník a potom ako študent o 2 roky neskôr v Šanghaji. Všade na verejných miestach je veľa kamier a cítil som sa neustále sledovaný. V Číne funguje systém sociálneho kreditu, ktorý monitoruje pohyb a správanie každého jednotlivca. Kvôli takému autoritatívnemu politickému zriadeniu je treba si dávať pozor, čo je vyslovené ohľadom systému a vedenia strany, ktorá vládne.
Mal som možnosť aj precestovať viaceré provincie Číny a porozprávať sa s rôznorodými ľuďmi.
Ujguri majú ale momentálne veľmi ťažký život...
Som neuveriteľne vďačný za to, že som mal možnosť spoznať práve ujgurskú kultúru. Žiaľ, už od roku 2014 začala čínska vláda porušovať ľudské práva ujgurskej menšiny a systematicky vymazávať ujgurskú kultúru. Ujguri sú presúvaný do pracovných táborov bez akéhokoľvek právneho procesu, ich kultúrne a náboženské pamiatky sú ničené a deti sú odtrhnuté od svojich rodičov a posielané do internátnych škôl. Už vyše milión ujgurov je uväznených a „prevychovávaných“. Viacero krajín, ako napríklad Spojené štáty, Kanada a Holandsko už uznalo tieto kroky čínskej vlády ako genocídu.
Je mi z tejto situácie veľmi úzko, pretože som mal možnosť spoznať veľa Ujgurov a sú to veľmi láskaví, priateľskí ľudia, ktorí sa ničím neprevinili. Ich kultúra je prekrásna, staroveká a nezaslúži si, aby bola zničená.
Odhliadnuc od tejto situácie, čo vás najviac zaujalo na Číne?
Odhliadnuc od politického systému, Čína je nádherná krajina s fascinujúcou kultúrou, krásnou prírodou, históriou, starovekou filozofiou a písmom. Čínske znaky nie sú len „rozsypaný čaj“, ako sa často vtipkuje, pre mňa sú to také malé umelecké diela, ktoré vám vedia porozprávať svoj príbeh. Ďalšou z vecí, čo ma najviac zaujala, je čínska kuchyňa. Každá provincia je špecifická svojou kuchyňou. Mojimi obľúbenými bola sečuánska kuchyňa, známa svojou štipľavosťou a ujgurská kuchyňa, kvôli ich stredoázijským povestným koreninám.
Momentálne pracujete ako sprievodca na Hrade Strečno. Aj tu sa stretávate s rôznymi cudzincami. Ako vnímajú oni naše dejiny?
Áno, veľmi rád po hrade sprevádzam práve cudzincov. Majú záujem dozvedieť sa dejiny územia Slovenska, ktoré sú im veľmi neznáme. Vždy im rád porozprávam o našej histórii a slovanskej kultúre. Minule som sprevádzal jednu americkú rodinu z Tennessee, ktorá bola úplne unesená z informácie, že sa prechádzajú po stredovekom hrade ešte zo 14. storočia a ktorý zanikol ešte dávno predtým, ako vôbec vznikli Spojene štáty americké.
Keby ste mali ďalšiu možnosť, kam by ste chceli, aby vás život zaviedol?
Som otvorený všetkému. Keď mi niečo príde do cesty a budem cítiť, že je to niečo zaujímavé a správne, pôjdem hocikam. Aj do Afriky, Ameriky, alebo aj do Oceánie. Môj celoživotný sen je ísť na Nový Zéland. Teraz trávim čas na stredovekom hrade a som fascinovaný slovenskou históriou. Kto vie, aký iný impulz mi príde do života ďalej. Ak príde ten správny čas, chcel by som ešte ísť robiť dobrovoľníka. Je to úžasný pocit – robiť niečo pre iných ľudí a byť nápomocný. Keďže máme ako Slováci neuveriteľnú príležitosť ľahko a bezproblémovo cestovať a žiť v iných krajinách, odporúčam to využiť, spoznávať a objavovať. Samých seba a svet.
