Počas augustových večerov na zámku a v synagóge v Bytči sme usporiadali aj besedu o národných kultúrnych pamiatkach v meste. Zúčastnili sa jej riaditeľka Štátneho archívu Jana Kurucárová a riaditeľ Krajského pamiatkového úradu v Žiline Miloš Dudáš.
Na ktoré kultúrne pamiatky môžu byť Bytčania najviac hrdí?
Miloš Dudáš: Bytča ako mestečko zažilo v osobe palatína Juraja Turza veľmi významného, osvietenského a renesančného človeka a v tej dobe získala významné postavenie minimálne v stredoeurópskom priestore. Z kultúrnych pamiatok, ktoré my chránime ako národné kultúrne pamiatky, je to predovšetkým bytčiansky zámok, kaštieľ alebo hrad. Stretnúť sa môžete so všetkými týmito názvami. Ani odborníci sa dnes nevedia zhodnúť, čo to je. My to v našich databázach máme vedené ako Bytčiansky kaštieľ. Pôvodný stredoveký hrad bol postavený na mieste stredovekého vodného hradu. Sobášny palác ako súčasť Bytčianskeho zámku, Kostol Všetkých svätých, Kostol sv. Barbory a, samozrejme, synagóga. Som nemilo prekvapený a sklamaný postojom a konaním vedenia mesta. Som sklamaný, že nedáva váhu a dôležitosť takémuto objektu, ktorý možno na prvý pohľad nevyzerá vábne a jeho fasáda je opadaná, avšak patrí k histórii mesta, je spojený s komunitou ľudí, ktorí sa spolupodieľali na histórii mesta, na jeho zveľaďovaní, a preto by malo byť istou morálnou povinnosťou vedenia sa o tento objekt postarať, keď je takáto príležitosť. Nie sa vyhovárať a hľadať, ako sa to nedá.
Jana Kurucárová: Ja som strašne pyšná aj na to, aké máme námestie. Je krásne, stredoveké, skoro s pôvodnou dispozíciou, renesančnými pivnicami. Za najvýznamnejšiu pamiatku však považujem celý areál Bytčianskeho zámku.
Čo to znamená, keď o niektorom objekte povieme, že je národná kultúrna pamiatka?
MD: Je to objekt, ktorý bol vyhlásený v minulosti Ministerstvom kultúry SR za národnú kultúrnu pamiatku, dnes už ich vyhlasuje Pamiatkový úrad SR. Je to objekt, ktorý prešiel zložitým procesom posudzovania, či má isté pamiatkové hodnoty. Tie sú architektonické, historické, technické, urbanistické atď. Ak takýto objekt spĺňa kritériá, že má vysoké pamiatkové hodnoty, môže byť vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku (NKP) a chránený podľa osobitného zákona o ochrane pamiatkového fondu. Tak môže byť súčasťou kultúrneho dedičstva Slovenska. Ten proces je dnes pomerne komplikovaný. Zapísať objekt za NKP nie je jednoduché. Z toho vyplývajú práva a povinnosti. Jedným z práv je aj možnosť žiadať financie na jeho obnovu a výskumy prostredníctvom grantovej schémy na ministerstve kultúry.
Pani Kurucárová, pri jednom z vystúpení ste spomenuli, že Bytča bola fakticky hlavným mestom Uhorska. V ktorom období to bolo?
JK: Takýmto významným mestom bola, keď na zámku pôsobil palatín Juraj Turzo. On tu býval už ako malý chlapec, vyrastal tu, ale až od roku 1610 mesto nadobudlo takýto význam a trvalo to až do jeho smrti v roku 1616. To je obdobie, kedy sa sem zbiehali všetky možné informácie z Uhorska, či už kultúrne, politické alebo hospodárske a hľadali sa tu riešenia. Napríklad o Alžbete Báthoryovej sa za múrmi nášho zámku veľmi veľa hovorilo. Chodili sem významní hostia, Turzo podporoval kultúru, mal nádhernú knižnicu, ktorá slúžila aj študentom a profesorom bytčianskeho gymnázia. Pozýval umelcov, študenti hrávali divadlo. Práve o tomto období si moji kolegovia myslia, že sme boli hlavným mestom Uhorska, pretože tu sídlil uhorský palatín.
Čím bol Turzo taký výnimočný?
JK: Turzo bol produktom svojej doby. Bol renesančný človek, mal renesančné vzdelanie aj morálku. Mal so svojimi dvomi manželkami sedem dcér a jedného syna. Bol milujúcim manželom a milujúcim otcom. Už to je na ňom výnimočné. O tom, že bol dobrý otec, svedčí to, že deti mu v jednom liste napísali: „Apko, preboha vás prosíme, vráťte sa, lebo baba (opatrovateľka, pozn. red.), ktorá sa o nás stará, nás nechce ani do záhrady púšťať“. Iný pohľad je naňho ako na štátnika. Palatín bol miestodržiteľ, čiže prvý muž po panovníkovi. Súčasne pôsobil ako najvyšší sudca, veliteľ vojska a radca panovníka. Tým sa nemohol stať každý. Turzo musel mať v sebe niečo, čo panovník vedel oceniť. Bol rozhľadený, vzdelaný, nebol „zbrklý“. Zasadal v sneme, súdnych komorách. Nepoznám prípad, kde by sa Turzo rozhodol v rozpore so zákonom alebo morálkou. Bol to človek kultúrny. Ovládal niekoľko jazykov, mal nádhernú 800‑zväzkovú knižnicu, kde bolo všetko, čo v danej dobe vychádzalo, od filozofie až po medicínu. Často sa chválim svojím úžasom, keď som zistila, že Turzo mal v knižnici aj Korán preložený do latinčiny. Celý život bojoval s Turkami a svedčí to o jeho rozvážnosti, chcel nepriateľa poznať, pochopiť, prečo sa tak rozpínajú. Robil všetko preto, aby Turkov zastavil. V jeho ekonomickej agende nenájdete sťažnosti, že bol prísny k poddaným. Veľmi dôležitým aspektom je to, že bol laickou hlavou evanjelickej cirkvi. Zosnoval spolu so svojím kazateľom a dôverníkom Eliášom Lánim v roku 1610 synodu v Žiline, kde sa konštituovala evanjelická cirkev. Mal veľmi pestrý život.
Dnes v Bytči nemáme múzeum alebo aspoň expozíciu, ktorá by Turza pripomínala. Nie je to škoda pre toto mesto?
JK: Určite by si to zaslúžil. Ja som v archíve už 30 rokov a za tú dobu som zažila minimálne 5 pokusov zriadiť múzeum a zriadiť pamätné izby. Ja som vždy nápomocná. Ale vždy sa to skončilo len prvými dvomi – tromi rozhovormi. My archivári Turzu spropagovaného máme. Vyšlo niekoľko publikácií.
MD: Mrzí ma, že na Turza spoločnosť zabúda. Máme radi tradíciu iného hrdinu, ktorý je tiež trochu spojený s Bytčou, ktorý tu istý čas slúžil na zámku, Juraja Jánošíka. K Jánošíkovskej tradícii sa hlási strašne veľa ľudí, dokonca politikov. Hlásime sa k zbojníkovi a zabúdame na významného renesančného človeka, humanistu Juraja Turza. Je to pre mňa zvláštne, že si z tohto človeka nevieme zobrať viac pre spoločnosť potom, čo urobil, napríklad pri podpore vzdelávania mladých študentov, ktorých podporoval v štúdiách v Nemecku. Založil v Bytči školu, čo bolo začiatkom 17. storočia na našom území takmer nevídané.
JK: Mrzí ma, že máme povahovú črtu akéhosi alibizmu typu: „Ja to nerozhodnem“. A keď to rozhodne niekto druhý a je to síce blbosť, ale urobím to, lebo rozhodol on. Možno preto nám je bližší Jánošík, lebo on bol poddaný a Turzo ako vzdelanec a kultúrny človek nám trošku uniká.
Erby a ikony predstavila Katarína Kasagrandová.
Chodili by ľudia do synagógy, prípadne do Turzovho múzea, keby bolo zriadené?
JK: Ako praktik môžem povedať, že určite áno. Náš zámok je otvorený v pracovnej dobe od 7. h do 15.30 h a pritom suplujeme aj akúsi sprievodcovskú činnosť, lebo k nám chodia turisti. Tých turistov v takýchto obdobiach, ako sú prázdniny, je veľmi veľa a dokážu byť nadšení aj tým málom, čo im dokážeme ponúknuť, teda, že vidia iba nádvorie a bádateľňu. Určite by to turistov pritiahlo.
MD: Bytča je tak spojená s menom Juraja Turza, že si dnes nikto nevie predstaviť históriu Bytče bez neho. Je jasné, že expozícia o Jurajovi Turzovi a jej prepojenie so Sobášnym palácom a ďalšími aktivitami by do Bytče pritiahlo ešte ďaleko viac návštevníkov. Bytča nie je Bytčou bez Turza.
Prečo si neuvedomujeme, aký máme v Bytči potenciál?
MD: Veľmi často prichádzam do kontaktu s vlastníkmi pamiatok a často ma hnevá, že sa o ne nestarajú, nevidia ich hodnoty, ale sú im ľahostajné. Spoločnosť sa vôbec k pamiatkam a kultúrnemu dedičstvu stavia veľmi vlažne. Skôr nám záleží na ochrane prírody, ale keď sa búra historický objekt, to nás až tak veľmi netrápi. Často sme konfrontovaní aj s takýmito postojmi. Verím však, že v Bytči sa synagógu zachrániť podarí.
Vystúpil zbor Glória Deo.
Pán Dudáš, vráťme sa ešte k zámku.
MD: To, že stojí, je zásluhou Jurajovho otca Františka Turza, ktorý ho dal postaviť, keď získal panstvá Bytču a Hričov. Tento objekt začali stavať v roku 1571 pravdepodobne na mieste, kde stál starší gotický vodný hrad, teda obklopený vodnou priekopou.
Aký je rozdiel medzi hradom a zámkom?
MD: Hrad je výsostne obranná stavba, ktorá slúžila na skrytie sa pred útočníkmi. Až druhoradá funkcia bola obytná. V 15. a 16. storočí stratili hrady svoju obrannú funkciu, pretože delostrelectvo bolo také vyspelé, že dokázalo dobyť hrad veľmi jednoducho, a tak stratilo význam bývať na hradoch, lebo neposkytovali žiadnu ochranu. Hrady sa väčšinou opúšťali a šľachtici sa sťahovali do podhradia, kde si postavili kaštiele ako výsostne obytné, luxusné sídlo, ktoré už nemá žiadnu obrannú funkciu. Niekedy ale hrad prerobili na obytnú funkciu a vtedy to nazývame zámok. Zámok je teda pôvodný hrad, ktorý stratil svoju pôvodnú obrannú funkciu. Niektorí odborníci nemajú radi pomenovanie zámok, lebo ho považujú za bohemizmus. Aj tento objekt Bytčianskeho kaštieľa bol postavený Františkom Turzom, otcom Juraja Turzu, za štyri roky. Skončili ho v roku 1574 v renesančnom duchu. Pozvali si talianskych majstrov, kamenárov, murárov a postavili typ zámku, tzv. castle, ktorý sa využíval najmä v Taliansku. Celý dizajn a uzatvorená dispozícia, arkádové nádvorie, v rohoch obranné bašty, to je typ talianskeho zámku, ktorý je u nás výnimočný. Za odmenu dostali talianski majstri pôdu a niekoľko usadlostí a niekoľko rodín tu odvtedy žilo. František Turzo sa toho nedožil. Juraj sa narodil na Lietavskom hrade. Potom sa presťahovali do novopostaveného zámku v Bytči, kde bol lepší komfort bývania. Tu strávil detstvo. Objekt na začiatku 17. storočia upravoval, nie však úplne zásadným spôsobom. Pôvodné arkády vyzerali inak. Na začiatku 18. storočia, kedy objekt patril Esterházyovcom, znova pribudla ďalšia vrstva malieb. Bol tam v 70. rokoch robený výskum, objekt sa mal reštaurovať, ale zostalo to tak.
Čím je výnimočný Sobášny palác?
MD: Sobášny palác dal postaviť Juraj Turzo v roku 1601 na svadby svojich dcér a syna Imricha. Je to špeciálna a jedinečná stavba. Nikde v Európe neexistuje takýto objekt. Je čisto v renesančnom duchu, aj celý areál. Je to jedna z najkvalitnejších renesančných architektúr na Slovensku.
Celý priestor poschodia je upravený ako jedna veľká hodovacia miestnosť, kde je len jedna úzka empora pre hudobníkov. Nedávno bol reštaurovaný. Sú tam dva typy malieb. To, čo vidíte zvonku, je tzv. zgrafito, ktoré vzniká z niekoľkých vrstiev omietky, ktorá sa upraví farebne a na to sa nanesie jemná vrstva bielej omietky, do ktorej sa ornament preškrabáva. Vo vnútri sú typické fresky. Je to maľba do mokrej vápennej omietky. Hoci je tam veľmi veľa rekonštrukcie, to, čo chýbalo, sa doplnilo do pôvodného tvaru. Veľa už bolo zničeného a odpadlo. Možno až 70 % je nanovo dorobenej omietky. Objekt prešiel dramatickými zmenami, niekoľkokrát vyhorel. Veľmi devastujúci požiar bol v roku 1856 a ďalší v roku 1904. Pôvodné zostali len obvodové múry.
Vráťme sa ešte k synagóge.
MD: Existencia synagógy v Bytči je doložená už začiatkom 19. storočia, z roku 1801. Mala byť drevená a nachádzala sa niekde v blízkosti súčasnej. V roku 1863 urobil barón Popper zbierku na výstavbu novej, murovanej synagógy. Bola zničená počas toho veľkého požiaru na začiatku 20. storočia. Po požiari bola obnovovaná a dostala súčasnú podobu eklektickej architektúry. Znamená to, že je tu zmes viacerých slohov. Sú tu možno až stredoveké detaily, románske alebo gotické okná, klenba má náznak rebrovej stredovekej klenby. Synagóga patrila neologickej židovskej náboženskej obci, keď sa rozdelilo uhorské židovstvo na dve vetvy – ortodoxné a neologické. To, že je dnes v takomto stave, nie je nič výnimočné. Je veľa objektov, synagóg v takomto stave, ktoré slúžili ako sklady. Tu bol sklad JRD a nábytku. Zachované sú však takmer všetky prvky z pôvodnej architektúry, liatinové stĺpy pre ženské galérie, čitateľné zdobenie, maľovaný strop, kazetovanie. Strop sa zachoval, je síce zničený, ale dá sa veľmi dobre reštaurovať. Celá synagóga musela byť veľmi farebná. Vrele vám odporúčam, aby ste si pozreli nedávno zrekonštruovanú synagógu v Ružomberku. Tam sa dokonca zachovalo menej prvkov a detailov ako v Bytči, žiadne drevené parapety, všetko bolo zničené. Napriek tomu ju krásne vynovili, zreštaurovali. Konajú sa tam podujatia, koncerty, výstavy, recitály. Naozaj skvelý priestor pre ľudí na kultúrne účely. Nerozumiem, prečo tu to nie je možné v Bytči. Bol som nemilo prekvapený, keď som sa zúčastnil zastupiteľstva v Bytči, kde som mal možnosť povedať svoje myšlienky, prečo je dôležité synagógu obnoviť. Bol som prekvapený názormi niektorých poslancov, že potrebujú chodníky, cesty, ako keby tento priestor nevyužívali aj mladí ľudia. Šokovalo ma, že mesto chce schváliť pol milióna na opravu chodníkov, ale nie je schopné zaplatiť 25‑tisíc eur za to, aby kúpilo pozemok a synagógu následne dostane zadarmo. Hľadali sa všetky možné spôsoby, prečo to nie je možné, a nech to niekto iný robí, len nie mesto. Na druhej strane sa mesto pýši, že tu má krásne kultúrne stánky, Sobášny palác, kostol. To je pravda, ale zaslúžil sa o to niekto iný, nie mesto. Cirkev a Žilinský samosprávny kraj. Mesto neprispelo do ich obnovy a záchrany nič. To, ako objekt vyzerá, je vizitkou mesta. Nie židovskej komunity, ktorá tu žila. Pre mesto nie je dobrou vizitkou, že tu má hneď vedľa zámku a Sobášneho paláca takýto hodnotný a významný objekt, ktorý je však v takom zlom stave. Bol som veľmi sklamaný postojom vedenia mesta. Veď teraz objekt nevyžaduje takmer žiadne peniaze.
Ikony.
Má urobenú strechu, vyriešenú vlhkosť. Postupne sa môžu riešiť fasády, okná a potom vo vnútri riešiť interiéry a reštaurovať ho. Nič vás nenaháňa, netečie dovnútra. Postupnými krokmi je možné žiadať o granty z ministerstva kultúry a z rôznych nadácií. Mesto do toho nemusí dávať veľa vlastných prostriedkov. Je to v prospech komunity, ľudí. Je to pre mňa ťažko pochopiteľné, že niekomu nie je ľúto dať na chodníky 570‑tisíc eur, ale je mu ľúto dať pár tisíc eur na odkúpenie pozemku a záchranu synagógy.
Michal Filek
Snímky –ef-
