Žilinský Večerník

Ako k tomu prišlo, že ste sa rozhodli napísať knihu o gen. Schwarzovi?
Bolo to koncom mája 2003, keď som vycestoval ako no­vinársky sprievod v delegácii slovenského ministra obra­ny Ivana Šimka do Londý­na, ktorý tam bol na oficiál­nej návšteve. Po tom, ako si ministerská delegácia a čes­koslovenskí veteráni žijúci v Británii uctili pri pamät­nej tabuli vo Westminster­skom opátstve čs. bojovní­kov z druhej svetovej vojny, ma pán Ivan Schwarz oslo­vil. Ponúkol mi, či by som sa nechcel ísť pozrieť do jeho neďalekej kancelárie. Bolo to netypické, ale požiadal som o možnosť oddeliť sa od ostatných. Ivan Schwarz ma k sebe pozval na kávu, pred ktorou mi ponúkol aj pohá­rik whisky. Veď aj vy viete, ako niekedy vznikajú vzťa­hy. Raz sa budujú pomaly a dlhodobo. Inokedy, a je to akousi čarovnou chémiou, ste si hneď istí, že ste s nie­kým naladení na rovnakú vlnovú dĺžku azda od prvé­ho okamihu. V našom prípa­de platila tá druhá možnosť. Vedeli sme, že náš stisk ruky bude trvať veľmi dlho. Naj­skôr sa mi z jeho vojnového fotoalbumu podarilo zosta­viť reprezentatívnu výstavu fotografií, ktorá bola uvede­ná v centre Bratislavy, ale aj v meste, kde vyrastal, teda v Bytči. Pri návšteve Slo­venska si ju pozrela v De­víne počas stretnutia s ve­teránmi aj britská kráľovná Alžbeta II. Natočili sme spolu dva krátke dokumen­ty o jeho živote, jeden od­vysielala TV Markíza, druhý Slovenská televízia. Boli to aj možno dve desiatky člán­kov, no hlavne to boli stovky rozhovorov. Či už pri našich azda dvadsiatich osobných stretnutiach, alebo stovkách telefonátov.

Prečo práve o ňom? Čím bola táto osobnosť podľa vás výnimočná?
Fascinoval ma životný prí­beh tohto vždy elegantného, energického a dopredu kráča­júceho muža, ktorého životné motto bolo, že ak nemôže po­môcť, tak aspoň neškodí. Na­priek všetkému, s čím sa mu­sel vyrovnať, vždy tvrdil, že je šťastný človek – už odvtedy, keď ho dojka Justína zachy­tila za pätu, nakoľko sa ešte ako batoľa vyškriabal na ob­lok a už-už by letel dole hla­vou na bytčianske námestie. Vravieval, že celý život mal prácu, ktorú vždy robil rád a naplno, nikdy sa nenudil a to ho tešilo. Nie, nehral sa na hrdinu, mal skôr rád tú ti­chú radosť. Tak ako napríklad pred smrťou venoval väčší fi­nančný obnos na rekonštruk­ciu bytčianskej synagógy, tak ešte v období želenej opony dlho podporoval v Londýne aktivity moravského jezuit­ského kňaza a svojho kama­ráta Jana Langa. Ten popri správcovstve londýnskej ka­tolíckej farnosti zorganizo­val zbierku a kúpil za pomoci sponzorov budovu v Notting Hill, kúsok od Hyde Parku, kde sa desaťročia schádzali Česi a Slováci. Tú budovu vo­lali Velehrad a Ivan Schwarz prispieval k jej rekonštrukcii.

Ako dlho trvalo napísanie knihy? Predstavte nám ju.
Obrazne povedané, začal som ju písať pri našom pr­vom stretnutí, ale fakticky to bolo v marci 2015. Boli to tri roky sústredenej práce, kon­zultácií, zisťovania, overova­nia, boli to všetky víkendy, dovolenky, voľná. Mám síce trochu šťastie, vstávam ráno pred 4. h, takže mám o nie­čo dlhší deň, ale faktom je, že doma som už tri roky ne­umýval okná (úsmev). O ge­nerálovi Ivanovi Schwarzovi je v knihe prvých 200 strán. Nasleduje odborná príloha vojenského historika Pet­ra Šumichrasta o pôsobení čs. letcov vo Veľkej Británii. Následne pokračujem pät­nástimi kratšími príbehmi vojakov zo Slovenska, ktorí bojovali alebo sa pripravovali na boj v Británii. Z nášho re­giónu je to napríklad Gustáv Bado zo Žiliny alebo Arnold Scott-Schlesinger z Bytče. Po­sledné dve prílohy sa venujú slovensko-britským vzťahom za ostatných 25 rokov najmä vo vojenskej oblasti.

Podieľal sa na jej tvorbe aj samotný gen. Schwarz? Ako ju hodnotil?
Našou spoločnou prácou bola aj táto kniha. On vždy žarto­val, že sa chce dožiť 100 ro­kov, preto som veril, že sa dožije jej vydania. Sloven­ský rukopis si prečítal celý a predtým sme veľakrát kon­zultovali. No v jednom z na­šich posledných telefonátov, bolo to pred poslednými Via­nocami, som ho vtedy prvý raz v živote počul plakať. Na­ozaj prvý raz. Slzy tiekli dole tvárou aj mne. To vtedy, keď sám pred sebou priznal, že už sa asi nikdy nepozrie domov do Bytče. Že už nikdy neuvidí tie hory okolo, Váh, tú rieku, ktorú v chlapčenských rokoch tak rád splavoval na kajaku aj so svojím otcom. Vedel som, že situácia je vážna. Keď sme si obaja utreli slzy, on opäť začal hovoriť o svojich plá­noch. Zákerná choroba však bola tentoraz silnejšia...

Aký bol podľa vás naj­významnejší skutok gene­rála Schwarza?
To, že už ako 16-ročný vy­menil bezpečie zázemia vo Walese, kam ho pred hroz­bou holokaustu poslal otec, za vojenskú uniformu. A že lietal do konca vojny, aj keď sa mohol najmä po tom, ako stratil veľa kamarátov, usi­lovať napríklad o prerade­nie k pozemnému personá­lu. Nalietal 1200 operačných hodín. Najväčším bojovým úspechom bolo, keď sa ako člen osádky bombardéra Li­berator kapitána Oldřicha Doležala v pozícii strelca po­dieľal na potopení nemeckej ozbrojenej lode Alsterufer, ktorá privážala 27. decembra 1943 z japonského prístavu Kóbe volfrám. Akútne dô­ležitý a nevyhnutný v zbro­járskej mašinérii tretej ríše. Celých 344 ton. Ročnú zá­sobu. Vďaka vysokej husto­te slúžil volfrám na výrobu ložísk aj projektilov schop­ných preraziť panciere tan­kov či steny bunkrov. O ris­kantnom a úspešnom útoku v nasledujúcich dňoch písali na titulných stranách všet­ky britské noviny. S informá­ciou o obrovskom úspechu čs. letcov vystúpil v brit­skom parlamente za vládu Winstona Churchilla tajom­ník ministerstva pre vojno­vé hospodárstvo Sir Dingle Mackintosh Foot. Vysoké vy­znamenania za tento úspech dostal aj Ivan Schwarz.

Zároveň mu bola odhalená pamätná tabuľa. Povedzte nám niečo o tej udalosti.
Bratislavská Židovská nábo­ženská obec sa rozhodla, že na stenách záhrady ležiacej v areáli synagógy umiestni pamätné tabule význam­ných rodákov. Je pravda, že Ivan Schwarz sa v Brati­slave len narodil a vyrastal v Bytči, ale po roku 1993 tu bol vymenovaný za ge­nerála, bol tu vyznamena­ný prezidentom Sloven­skej republiky a v Bratislave mal pobočku svojej firmy BSTO. V neposlednom rade z bratislavskej hlavnej sta­nice tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny od­chádzal vlakom, aby sa po dlhej ceste dostal do Britá­nie, čo označoval za svoje druhé narodenie.

Aký bol reálny prínos čes­koslovenských letcov v RAF počas druhej sveto­vej vojny?
Nebudem teraz hovoriť o na­šich známych stíhačoch, ako boli Otto Smik či Ján Am­bruš, ale o 311. čs. bombar­dovacej peruti RAF, v ktorej slúžil aj Ivan Schwarz. Z cel­kového počtu 318 čs. letcov zaradených do operačných osádok tejto leteckej perute bolo v prvom období operač­nej činnosti počas 1029 ope­račných letov až 128 mu­žov nenávratne stratených. Z nich 94 padlo a 34 bolo za­jatých. Ďalších cca 30 čs. let­cov bolo zranených s rôznou dobou liečenia a rekonvales­cencie. To je približne polo­vica personálu. Aj preto bola 311. čs. bombardovacia pe­ruť po doplnení na jar roku 1942 prevelená do podria­denosti Pobrežného veliteľ­stva, kde bolo až do konca vojny. Jej bojové úlohy súvi­seli s vyhľadávaním a niče­ním nepriateľských pono­riek a hladinových plavidiel, ako aj so sprievodom spoje­neckých námorných kon­vojov. Jej operačná činnosť bola natoľko úspešná, že na prelome vojnových rokov 1942 – 1943 čs. bombardo­vaciu leteckú jednotku vy­hodnotili ako najlepšiu le­teckú jednotku patriacu do podriadenosti Pobrežné­ho veliteľstva. Aj vtedy išlo o nebezpečné nasadenie. Celkovo možno konštatovať, že počas päťročnej činnosti 311. čs. bombardovacej pe­rute jej straty činili dovedna 250 padlých a nezvestných mužov. Ďalších 34 prísluš­níkov perute bolo zajatých. Išlo o najväčšie straty medzi všetkými našimi letecký­mi jednotkami počas druhej svetovej vojny. Tvorili po­lovicu všetkých strát, ktoré československé letectvo utr­pelo na západnom bojisku.

Ako a kde si môžu čitatelia knihu kúpiť?
Publikáciu vydala Vojenská podporná nadácia, takže bliž­šie na jej internetovej stránke http://vojenskanadacia.sk/.