Ako prebiehajú prípravy v Brazílii na MS vo futbale?
V celej Brazílii sa vo veľkom stavia! Ešte stále im ale chýba dokončenie rôznych cestných komunikácií, diaľničných obchvatov a podobne. Čo sa týka športovísk – na štadiónoch veľa úprav ani nie je, tie už boli zabehané aj nejakými prípravnými zápasmi. Štadióny by teda mali byť v poriadku, už sa realizuje akurát dokončenie infraštruktúry a takisto sa kladie dôraz na bezpečnostnú stránku celého podujatia, aby to prebehlo v poriadku. Rio de Janeiro je, bohužiaľ, preslávené nie práve spoľahlivými bezpečnostnými záležitosťami, je to údajne jedno z najnebezpečnejších miest na svete. Keďže sa tam chystá takáto obrovská udalosť, robia sa nové opatrenia v súvislosti s políciou a armádou, aby to celé prebehlo hladko a bez problémov.
Od júna minulého roka sme mali priebežne možnosť zachytiť správy o demonštráciách a nepokojoch Brazílčanov kvôli zvyšovaniu poplatkov za verejnú dopravu. Ako to tam vyzerá v týchto súvislostiach?
Áno, tieto demonštrácie prebiehali, ale ani nie medzi tými najchudobnejšími žijúcimi vo favelách, ale skôr v rámci strednej triedy, ktorá chodí regulárne každý deň do práce. Nepokoje kulminovali medzi učiteľmi, úradníkmi či lekármi. Ich platy už v podstate dlho neboli nijakým spôsobom upravované alebo pracovné podmienky zvýhodňované, preto sa im nepáčilo, že napriek týmto skutočnostiam štát skôr míňa peniaze na prípravu takéhoto megalomanského podujatia. Vnímali to ako svoju osobnú ujmu, že vláda síce má na takéto projekty, ale nemá na to, aby sa postarala o ľudí, ktorí tú ekonomiku živia.
Aký je rozdiel v mentalite Brazílčana a klasického Európana?
V prvom rade typickému Európanovi chýba asi 90 % úsmevu a čírej radosti priemerného Brazílčana. Na druhej strane priemernému Brazílčanovi chýba 90 % z toho životného tempa typického Európana, u ktorého veci fungujú tak, že má všetko naprogramované a naplánované v riadnom termíne. My sme ako keby v stálom pokluse. Toto zažijete v Brazílii skôr zriedkavo, tam už musia byť väčšinou dotlačení do nejakej akcie, aby sa nechali vyviesť zo svojho pokoja. Takže tá povaha je jednoznačná. Z nášho pohľadu sú skôr ležérnejší a neberú veci príliš vážne. Treba ale dodať, že Brazília je zo všetkých krajín Južnej Ameriky najliberálnejšia, najotvorenejšia a obyvatelia nie sú pozväzovaní všemožnými obmedzeniami a reguláciami ako tu v Európe.
Mohli by ste zosumarizovať, koľko svetových jazykov vlastne ovládate?
Ja sa dorozumievam predovšetkým španielsky a anglicky, ale zvládam aj základy portugalčiny a ruštiny. Kedysi som celkom obstojne hovoril aj po grécky, ale to bolo už pred mnohými rokmi a už si z toho ani veľa nepamätám.
Kedy a za akých okolností ste zahoreli túžbou po cestovaní?
Povedal by som, že sa to celé rozbehlo na vysokej škole. Tá ma tak rozcestovala – cez mnohoraké výmeny a možnosti pracovných a študentských pobytov. Tam sa to začalo a potom som si vybavil aj stáž, ktorú bolo možné zrealizovať rok po tom, ako som ukončil vysokú školu. Stáž som si vybavil v Ekvádore v Južnej Amerike a odvtedy som sa začal viac venovať priamo južnému kontinentu. Vysoká škola teda celý kolos spustila.
Kde sa vám zo všetkých krajín najviac páčilo?
To je ťažká aj ľahká otázka zároveň. Každá z krajín, ktorými som putoval, má svoje nádherné miesta, kvôli ktorým sa tam vždy teším.
Najväčšia srdcovka pre mňa avšak asi ostal Ekvádor. To je moja druhá domovina. Tam sa cítim najviac doma a obzvlášť tam sa mi páči. (úsmev)
Petra Vörösová
Snímky archív Michala Chmeliara
