Stali ste sa novým prezidentom Slovenskej chirurgickej spoločnosti na nasledujúce štvorročné obdobie. Čo táto funkcia predstavuje?
Predstavuje ďalšiu prácu a, samozrejme, aj záväzok. Bude, čo robiť. Je veľa vecí, ktoré musíme zmeniť, naštartovať a možno doviesť k lepšiemu zajtrajšku. Uplynulé obdobie koronakrízy znamenalo isté utlmenie viacerých činností a toto ovplyvnilo aj Slovenskú chirurgickú spoločnosť. Bohužiaľ niektoré veci musíme nanovo naštartovať, oživiť. Spoločnosť musí zastupovať všetkých chirurgov z celého Slovenska a to aj ambulantných v menších spádových nemocniciach, tak aj tých v univerzitných nemocniciach. Táto odborná organizácia zastrešuje chirurgov a má vyjednávať a zastupovať ich voči ministerstvu, zdravotným poisťovniam. Má nastavovať základné normy a pravidlá, ktorými sa má tento odbor riadiť. Je tam veľa vecí a noriem, ktoré musí spoločnosť riešiť a stanovovať pravidlá.
Je to vôbec prvýkrát, čo túto pozíciu zastáva lekár zo žilinského prostredia, čo to pre vás znamená?
Je to v prvom rade zásluha celého kolektívu. Mojich kolegov lekárov, sestier, sanitárov, ale aj upratovačiek. Keby tu nebol tak silný kolektív, tak sa do tej pozície nedostanem. Zvolili ma chirurgovia z celého Slovenska. To znamená, že tí chirurgovia, ktorých je okolo tisíc, musia poznať naše pracovisko, vedia, akú prácu robíme. Vedia, že sa snažíme chirurgiu nejakým spôsobom viesť a budovať. A to asi napomohlo tomu, že som sa práve ja stal prezidentom, aj napriek tomu, že nie sme univerzitné pracovisko. Je to zásluha celého pracoviska a aj našej nemocnice. V posledných rokoch videlo aj vedenie nemocnice naše snahy a to, že sa chceme niekde pohnúť a dali nám podporu. Každé nové vedenie videlo, že toto je ten správny smer.
Do žilinskej nemocnici ste nastúpili ako absolvent v roku 1999 a ostali ste jej verný, prečo?
Ja som sa do Žiliny priženil. Málokto vie, že mňa spája so žilinskou nemocnicou aj určitá nostalgia. Ponúk na trhu je dosť, ale naša rodina je s touto nemocnicou spojená od roku 1941. Dlhé roky tu pracovali moji rodičia, takmer celý profesijný život tu pracoval môj starý otec a aj manželkina rodina bola pomerne dosť spätá s touto nemocnicou. Začalo to mojim starým otcom, ktorý tu prišiel v roku 1941 ako detský lekár a 37 rokov pracoval ako primár detského oddelenia. Z veľkej časti vybudoval viaceré oddelenia nemocnice. Potom sa sem priženil môj otec, ktorý roky robil na chirurgii zástupcu primára, a nejaký čas aj viedol chirurgiu. Môj svokor pán doktor Veselý tu tiež celú kariéru pracoval dlhé roky, mnohí si ho budú pamätať ako primára gynekológie. Ako som spomenul pracovala tu aj moja manželky, bratranci a sesternice. Nakoniec som zostal len ja a moja mladá neter gastroenterologička, ale je to určite aj veľká nostalgia. Čo je zaujímavosťou, tak v mojej terajšej kancelárii bola v minulosti pôrodná sála, v ktorej som sa narodil.
Mimo rodinnej histórie je to ešte niečo?
Páči sa mi tu, nemám rád veľkomestá a Žilina je optimálne mesto. Sú tu hory, čo ma tu drží a samozrejme dobrý kolektív a dobrí ľudia. Bez toho by sme neboli, tam, kde sme.
Vybrali ste si chirurgiu, čím vás ako mladého študenta zlákala?
Nikdy som nechcel robiť medicínu. Videl som veľa negatív u môjho otca, čo sa práce týka. Ale v štvrtom ročníku na gymnázium som sa predsalen rozhodol pre medicínu, uvedomil som si že by mi nemocnica chýbala. A už, keď som išiel na medicínu, tak som vedel, že chcem robiť operačný odbor. Samozrejme, pozeral som aj po iných odboroch. Páčila sa mi neurochirurgia, ale aj kardiochirurgia. Dokonca, ako študent som sa chodil pravidelne pozerať na operácie. Ale nakoniec sa mi zdala najzaujímavejšia a najpestrejšia veľká chirurgia, pretože tam sa prelínajú všetky operačné odbory. Väčšina chirurgických oborov sa vyvinula práve s veľkej chirurgie.
Nikdy ste svoj výber neoľutovali? Ide o veľmi náročnú oblasť medicíny.
Veľakrát rozmýšľate nad tým, či by ste mohli robiť iné povolania. A určite áno, ale toto by mi chýbalo. Mňa to baví a napĺňa.
Momentálne ste v špecializačnej príprave v odbore detská chirurgia. Je to ďalší stupeň vo vašej práci?
Nie som úplne stotožnený so systémom vzdelávania lekárov na Slovensku. Kedysi bol iný a, podľa môjho názoru, bol lepší. Ale po vstupe do Európskej únie sa to zmenilo a lekári dnes získavajú špecializáciu rýchlejšie a ľahšie, ako to bolo v minulosti. Bolo viac stupňov získavania kvalifikácie. Podľa mňa vychovať kvalitného chirurga nie je otázka piatich rokov, čo dnes umožňuje atestácia. Je to otázka desiatich až pätnástich rokov. V princípe viac nepotrebuje, ale každý mladý lekár, ktorý u mňa nastúpil, dostal podmienku, že na chirurgii v Žiline nestačí jedno vzdelanie, s ktorým by inde možno vystačili. Jednoducho vyžadujem, aj od svojich kolegov, sa vzdelávať a pokračovať ďalej. To znamená, že každý chirurg u nás musí pokračovať vo vzdelávaní a vybrať si ďalšiu oblasť. Nekončí to pri jednej atestácii, ale pokračujete ďalej. A ja musím, samozrejme, dávať príklad svojim kolegom a oddeleniu pomáhať. Mojou doménou je onkochirurgia a miniinvazívna chirurgia. Veď prečo sa ďalej nevzdelávať, ešte mám pred sebou roky práce. Lekár by sa mal vzdelávať celoživotne.
Zaslúžili ste sa o zriadenie špecializovaného Pracoviska pre malígne ochorenia peritoneálneho povrchu a HIPEC. Povedzte nám o tom niečo viac.
Bola to trošku zložitejšia cesta. Kedysi dávno som sa začal venovať určitému typu ochorení. Potom sme mali šťastie, že k nám nastúpil doktor Kroupa, ktorý pracoval v Národnom onkologickom ústave v Bratislave, a spolu sme sa snažili tomu dať nejaký formát. Záujem zo strany ministerstva a poisťovní nebol, napriek tomu, že sme klopali na všetky dvere a pacienti museli chodiť do zahraničia. Takže sme sa tomu venovali ďalej za pochopenia vedenia nemocnice, pretože ide o ekonomicky a najmä ľudsky (kapacitne) veľmi náročné výkony. V prvom kroku sa nám podarilo s ministerstvom vyjednať to, že sme získali štatút onkopracoviska. Venujeme sa tomu v celom rozsahu. Dopomohli nám, do istej miery, aj pacienti. Tým, že sa na Slovensku nevedeli dostať k operácii, tak sa dožadovali týchto zákrokov a sťažovali sa na ministerstve. Tak nás z ministerstva oslovili a my sme povedali, že sme schopní to rozbehnúť, keďže sme už mali skúsenosti. Aj napriek korone sme v čase pandémie podávali plne kapacitne výkon. Počty výkonov naďalej stúpajú, čo je veľmi dobre.
V čom je vaša práca pre vás výzvou?
Výzvy sú stále. Za dvadsať rokov, čo robím v medicíne, tak sa toho neuveriteľne veľa mení. Veci, ktoré boli pre nás ťažko predstaviteľné sú dnes bežné. Dlhodobý cieľ je pre mňa budovanie nového pavilónu urgentnej medicíny v Žiline. Pracujeme na tom niekoľko rokov, pripravili sme sa, a uvidíme, ako rozhodnú.
Váš tím v Žiline by ste zhodnotili ako?
Na chirurgii je nás tu takmer 120 a z toho je 22 lekárov na plný úväzok. Máme tu rôzne vekové obsadenie a mám šťastie, že celý kolektív chce pracovať, nebojí sa práce, ktorej je tu kvantum. Každý, kto si vyberie toto pracovisko vie, že tí najšikovnejší majú najviac práce. Všetci musia fungovať na 110 percent. To sa týka aj sestier ale aj upratovačiek, každého.
A čo vaše súkromie? Ako a kde si chirurg naozaj oddýchne?
K tomu, aby som mohol robiť túto prácu a všetko stíhať je potrebné najmä porozumenie v rodine. Keby ste sa pýtali mojej rodiny, tak sa nebudú tváriť tak nadšene. Bez toho, by to ale nešlo. A keď sa hovorí o relaxe, mnohému ma naučila moja manželka. Naučil som sa napríklad lyžovať a to ma baví. Od malička sa „motám“ po horách. Som psíčkar venujem sa poľovníckym psom. Som tiež poľovník, mám na starosti niekoľko revírov o ktoré sa staráme. Dokonca som si musel urobiť vodičák na traktor, aby som mohol voziť krmivo, čistíme lúky a iné podobné aktivity.
Aký je chirurg v súkromí?
Vzdelanie: Jeseniova lekárska fakulta v Martine
Rodina: manželka a dcéra
Vaše záľuby: rodina, poľovníctvo, psíčkarstvo, poľnohospodárstvo
Obľúbené miesto v Žiline: žilinská nemocnica (smiech)
Obľúbená kniha/hudba: mám rád rockovú hudbu a literatúru faktu
Vaše obľúbené jedlo: mám rád sladké jedlá, rôzne plnené knedle a rezance s makom, ale aj steaky
Čo si najviac na ľuďoch vážite: spoľahlivosť a zodpovednosť
