Z rozhovoru s primárom chirurgického oddelenia sme odchádzali nabití dobrou náladou. Taký je Juraj Váňa - plný pozitívnej energie s obrovskou chuťou niečo zmeniť. Recept? Vraj si svoje mentálne zdravie chráni v kruhu svojej rodiny a v prírode – je totiž vášnivý poľovník. A, samozrejme, aj špičkový chirurg.
Primárom chirurgického oddelenia ste sa stali tento rok. Ako ste sa stotožnili s novým postavením?
V tejto miestnosti, kde teraz sedíme, som sa narodil (pracovňa primára na chirurgickom oddelení FNsP Žilina, pozn. redakcie). Tu bola kedysi pôrodná sála gynekológie. Moja rodina je dosť spätá s touto nemocnicou. Môj starý otec tu bol 40 rokov primárom a aj môj otec tu dlhé roky pôsobil. Na výberovom konaní sme boli piati, obstál som a bol som vybratý. Je to pre mňa veľká výzva, chcem tu toho veľa zmeniť. Veľa vecí sme zmenili už na začiatku, hlavne v oblasti organizácie práce. Druhá je medicínska stránka veci. Tlačíme dopredu onkochirurgiu, pretože si myslím, že takto ťažko chorých pacientov bude čím ďalej, tým viac. Preto je potrebná čiastočná reprofilizácia oddelenia práve na tieto väčšie, ťažšie onkochirurgické výkony. Musíme sa teda prispôsobiť personálne, materiálovo a samozrejme, vo všetkých oblastiach chirurgie chceme sledovať najnovšie trendy. Napríklad pri operácii pruhu používame náhrady, ktoré sú kompletne vstrebateľné, čiže vám v tele nezostane žiaden cudzorodý materiál. Neviem o tom, že by niekto na Slovensku, minimálne v tomto kraji, takéto materiály použil. Našou ambíciou je stať sa aj výučbovým strediskom, pretože máme na to dobré predpoklady - priestorové aj personálne.
Predsa ste len neuvažovali, že by ste sa v živote pustili iným smerom ako váš otec či starý otec?
Je pravda, že máme v rodine veľa lekárov. Ja osobne som tretia generácia primárov v našej rodine, a možno práve preto, že som vnímal nielen pozitíva, ale aj negatíva - to, že môj otec bol v práci 7 dní v týždni a 365 dní v roku - som o medicíne neuvažoval. A práve otec rád vravieval, že by svojim synom radšej ruky polámal, ako by mali študovať medicínu. Ja som sa rozhodol až vo štvrtom ročníku gymnázia, že by mi to prostredie chýbalo.
Vedeli ste teda, do čoho idete. Ako zvládate napríklad niekoľkohodinové operácie?
Priemerná doba trvania niektorých onkochirurgických výkonov je 12 hodín. Niekedy sa to fyzicky zvláda veľmi zle. Preto sa snažíme vybudovať určitý tím, lebo ide o operácie, ktoré sa nerobia každý deň. Ja sa napríklad potrebujem pred takýmto výkonom dobre vyspať a najesť.
S akými diagnózami ku vám ľudia najčastejšie prichádzajú?
Ročne urobíme zhruba 2 500 operácií, samozrejme, veľkú časť tvoria bežné diagnózy ako žlčníkové kamene alebo pruh. Čím ďalej, tým väčšiu časť ale tvorí rakovina a nádorové ochorenia celého tráviaceho traktu. Na Slovensku dominuje hrubé črevo a konečník, v súvislosti s tým pečeň. Žalúdkov je celoslovensky menej, tak isto aj pažerákov a pankreasov. Druhá v poradí je rakovina prsníka. Z tých 2 500 operácií, ktoré robíme ročne, je zhubných nádorov okolo 350 až 400, čo je dosť.
Ktorú operáciu doteraz nosíte v hlave?
Najviac mi zostávajú v pamäti rarity alebo absolútne zriedkavosti. Akurát dnes sme operovali pacienta, u ktorého sme predpokladali nejaký typ nádoru tenkého čreva a nakoniec z toho vyšiel adenokarcinóm tenkého čreva. Robím už 15 rokov a za tú dobu sme ho tu ešte nemali. To sú tie rarity. Potom si pamätám komplikované, zložité prípady alebo tie úsmevné… Išli sme operovať pacienta, o ktorom sme si mysleli, že má zápal slepého čreva. Laparoskopicky sme pátrali po zápale a slepému črevu nebolo nič. Hádajte, čo sme našli? V malej panve mu z hrubého čreva trčalo špáradlo. Tak sme ho vybrali, dieru na čreve sme mu zašili a on sa po operácii priznal, že jedol jelitá a celé to niekoľkocentimetrové špáradlo mu zabehlo. Nebol si istý, či ho zjedol alebo nie. Pred konečníkom sa mu to vzpriečilo a prepichlo hrubé črevo. A keď k nám prišiel, už mal zápal pobrušnice. To sú ochorenia, ktoré si zapamätáte. Žilina je tým špecifická, že je tu obrovský spád a to znamená, že sa tu stretnete aj s ochoreniami, s akými inde nie.
Ku chirurgii máte pravdepodobne blízko vďaka svojmu otcovi. Má pre vás aj iné osobité čaro?
Chirurgia je vzdelanie, etika, odvaha a zručnosť. Musíte mať odvahu, lebo keby ste sa báli, odstúpite od veci a prehráte boj s chorobou. Hovorí sa, že medicína je veselá veda o smutných veciach. Ja by som nemohol robiť neoperačný odbor. Podať pacientovi liek a čakať, čo sa stane. Chirurg má možnosť, že môže tu chorobu chytiť a odstrániť ju.
Predsa aj chirurgia je niekedy smutná. Najmä keď pacienti zomierajú alebo keď musia, napríklad, cez sviatky zostávať v nemocnici. Aké tu máte Vianoce?
Dúfam, že v nemocnici bude počas sviatkov pacientov čo najmenej. Ale pre tých, ktorí budú mať tú smolu, máme vždy pripravenú vianočnú atmosféru v rámci možností. Samozrejme, budeme mať stromček, bude vianočné menu, takže im sviatky aspoň čiastočne spríjemníme.
Vianoce sú o prianiach. Máte nejaké aj vy?
Aby som sa vo svojej profesionálnej kariére dočkal a dožil toho, že táto nemocnica bude mať kompletne nové operačné sály.
Michala Stehlíková
Snímky autorka
