Vaša najnovšia kniha prináša silné príbehy, ktoré by sa mohli stať komukoľvek z nás. Čo bolo vašou najsilnejšou inšpiráciou k jej napísaniu?
Asi by som mala vybaliť nejakú košatú príhodu, ktorá stála za jej zrodom, ale, bohužiaľ, žiadnu nemám. Neviem, ako sa tento námet dostal do mojej hlavy, nespomínam si na záblesk, pri ktorom som si uvedomila: O tomto musím napísať!, ani nepoznám nikoho, kto by niečo podobné prežil. Nápad sa zjavil tak, ako všetky predošlé – z ničoho nič. Možno mám niekde v podvedomí tajný archív, kam sa bez môjho vedomia ukladá videné a počuté a potom sa v pravý čas niektorý zo záznamov vynorí (úsmev). Napriek tomu, že moje príbehy nie sú v tom pravom zmysle slova inšpirované skutočnými udalosťami, myslím si, že ktorýkoľvek z nich by sa mohol reálne stať. Sú o bežných ľuďoch, akých denne stretávate, možno sa s nimi dokonca poznáte, ale neviete nič o trinástych komnatách, ktoré v sebe ukrývajú. Čitateľky mi často píšu, že sa v niektorej z postáv našli alebo situáciu opísanú v knihe prežili a niekedy pridajú svoj príbeh, ktorému tie moje nemôžu konkurovať. Život má fantáziu, na ktorú sa žiaden autor nechytá.
Ako by ste stručne opísali posolstvo vašej novej knihy?
Všetky moje knihy majú rovnakú ústrednú myšlienku, a to: „Nikdy nie je neskoro začať žiť inak.“ V Rozlúčke s (ne)slobodou a Vzkriesených nádejach ju nájdete priamo vpísanú do príbehu, v ostatných sa dá vytušiť medzi riadkami. Každá kniha má v podstate rovnakú východiskovú situáciu. Postavy sa nachádzajú v zložitej situácii alebo prežívajú nejaký vnútorný konflikt a to im bráni žiť pokojným, šťastným a naplneným životom. Sú však už na tento stav zvyknuté, preto považujú za tragédiu, ak sa im ich svet začne rúcať. Na povrch vyplávajú tajomstvá a prinesú zmeny, ktoré preveria ich emocionálnu zrelosť a silu rodinných vzťahov. Z neodvratnej „búrky“ vychádzajú silnejšie a slobodnejšie, čo sa odzrkadlí aj na ich prístupe k životu.
V najnovšej knihe Stačí okamih je táto nevyhnutná katarzia asi najdramatickejšia a hrdinom pri nej ide doslova o život. O to viac si ho vedia vážiť, keď svojím osobným peklom prejdú. Neraz som si s nimi a nad nimi poplakala. Dúfam, že emócie, ktoré som do knihy vložila, precítia aj čitatelia, a ak práve prežívajú ťažké obdobie, nájdu v nej aj nádej a povzbudenie.
S ktorým z charakterov v knihe ste sa dokázali pri písaní najviac stotožniť a prečo?
V knihe sú tri hlavné postavy – dvadsaťštyriročná slobodná mamička Monika, štyridsaťročná televízna reportérka Aneta a päťdesiatročný právnik Eugen – a tie majú okolo seba niekoľko ďalších osôb, s ktorými sú v rodinnom, priateľskom alebo mileneckom vzťahu, takže príbeh je slušne „zaľudnený“. Každá postava je svojrázna, má inú povahu, priority a očakávania. Keď som o nich písala, snažila som sa im preniknúť do hláv a myslieť ako oni, i keď občas robili veci, ktoré by som ja neurobila. V záujme hodnovernosti príbehu som sa tak stávala vypočítavou mrchou, násilníkom, podvedeným manželom, či matkou nezvládajúcou výchovu. Najľahšie som sa dokázala stotožniť práve s mamami. Je ich v príbehu niekoľko, či už reálnych alebo vynárajúcich sa v spomienkach, a hoci sa dej nezameriava primárne na ne, skúsený čitateľ ľahko odhalí môj úmysel poukázať na to, ako svojím príkladom, myslením a konaním ovplyvňujú budúci život detí a aké ťažké je vychovávať dieťa, ak v rodine chýba druhý rodič. Preto som knihu venovala mamám, ktoré zostali na rodičovstvo samy. Možno sa v príbehu nájdu.
Aký je u vás proces tvorby postáv a príbehu?
Ako keď skladáte puzzle. Na začiatku mám len nejasný „rám“ a potom doň vkladám jednotlivé dieliky, tak ako prichádzajú. Nepíšem klasickým spôsobom: úvod, jadro, záver, ale úplne chaoticky, podľa toho, čo mi kedy napadne. V každej z mojich kníh je niekoľko hlavných postáv a na začiatku mám o nich len veľmi málo informácií, ďalšie sa vynárajú postupne a ja ich zapisujem, hoci mi niekedy nedávajú zmysel. Postupne sa plocha zapĺňa, vynárajú sa súvislosti a nakoniec sa čudujem, že to všetko spolu dáva zmysel. Sama celkom tomuto procesu nerozumiem, je to akoby niekde v mojej hlave bol už celý príbeh hotový, ale odhaľuje sa mi iba po malých dávkach. Ale tak je to dobre, aspoň môžem zažívať rovnaké šoky a prekvapenia ako čitatelia pri čítaní (smiech).
Ako sa od vašich predchádzajúcich kníh líši táto nová? Pociťujete nejaký vývoj vo svojom písaní?
Snažím sa zlepšovať a vychytávať chyby, takže kniha Stačí okamih je určite o niečo lepšia ako predošlé, má prepracovanejší príbeh, väčší rozsah, aj štylisticky je uhladenejšia, navyše obsahuje aj metafyzický rozmer, čo v predchádzajúcich knihách nebolo. Obávala som sa, ako práve tento aspekt čitatelia prijmú, ale zatiaľ sú ohlasy veľmi priaznivé. Nechcem však svoju najnovšiu knihu stavať na piedestál, aj ostatné stoja za prečítanie, každá má originálny príbeh a dokáže vyvolať silné emócie.
Mávate aj tzv. tvorivé krízy alebo keď raz začnete písať, ide to akoby samo?
Písanie považujem za relax a psychohygienu, nestanovujem si termíny, dokedy musím niečo vytvoriť. Ak inšpirácia príde, píšem, ak nie, venujem sa niečomu inému. Niekedy sa stane, že si k rukopisu nesadnem aj niekoľko týždňov, ale nevnímam to ako tvorivú krízu. V bežnom živote musím riešiť to, čo všetci – zamestnanie, domácnosť, výchovu a veľa iných záležitostí, s čím je, samozrejme, spojená aj určitá stresová záťaž, nevytváram si preto z písania ďalší pomyselný bič, ktorý bude nado mnou plieskať. Páčilo by sa mi, keby mi každý rok vyšla nová kniha, ale nie za cenu, že sa moja záľuba zmení na otravnú povinnosť. Napriek tomu dúfam, že príbeh, na ktorom aktuálne pracujem, sa dostane na trh skôr ako o štyri roky.
Čo by ste chceli, aby si čitatelia odniesli z vašej najnovšej knihy?
V úvode knihy je úryvok z piesne Petra Nagya: „...keby som tak zomrel, rýchlo by mi došlo, ako som si pekne žil...“ Zvolila som si ho za motto, pretože vystihuje nielen dej príbehu, ale aj dnešnú dobu. Všetci máme tendenciu vidieť vo svojich životoch skôr to zlé, sústreďovať sa na to, čo nám chýba, naháňame sa za mnohými vecami, o ktorých si myslíme, že nám prinesú šťastie a skvalitnia život a často pri tom prehliadame, podceňujeme a zanedbávame to, čo máme. Až keď nám osud zasadí tvrdú ranu a oberie nás o istoty, tak ako hrdinov z knihy, uvedomíme si, že sme vlastne mali všetko, čo sme k životu potrebovali, len sme si to nevážili. Možno sa čitatelia po dočítaní príbehu na chvíľku zamyslia, o čo by mohli prísť, keby sa osud takto pohral s nimi a uvedomia si, že nie je nič dôležitejšie ako zdravie a dobré medziľudské vzťahy. Starajme sa o ne, kým je čas, pretože nie vždy sa dá choroba vyliečiť, naštrbená dôvera obnoviť a rozpadnutý vzťah nanovo vybudovať.
Komu by ste knihu odporučili?
Je vhodná pre všetkých, ktorí preferujú reálne príbehy z domáceho prostredia, ale najviac asi ulahodí čitateľom so životnou skúsenosťou, tí medzi riadkami dokážu nájsť omnoho viac ako v písanom texte. Nie je určená výlučne ženám, pokojne po nej môžu siahnuť aj muži, Eugenov príbeh sa im určite bude páčiť.
A aby som nezabudla, odohráva sa v Žiline. To by mohlo u obyvateľov žilinského regiónu tiež zavážiť (úsmev).
