Kde ste sa narodili a vyrastali?
Narodila som sa v Žiline, vyrastala som v jej staršej časti, hovorovo nazývanej „slovenárska kolónia.“ Bývali sme v bytovke, ktorú postavila Slovena pre svojich zamestnancov.
Ako si spomínate na vaše detstvo a základnú školu?
Moje detstvo vnímam ako radostné, plné zážitkov, ktoré patria k bezstarostnému detstvu. Bývala som neďaleko oboch štadiónov, volejbalového ihriska, tenisových kurtov a hrávala som závodne volejbal a tenis. Do základnej školy na Hollého ulici som chodila s nadšením. Najviac som mala rada slovenčinu a s ňou spojené recitovanie. Chodila som na rôzne súťaže, najčastejšie na Hviezdoslavov Kubín a Puškinov pamätník. V období môjho detstva bol učiteľ veľmi veľkou autoritou. Najkrajšie spomienky z toho obdobia mám na dve panie učiteľky, ale hlavne na učiteľku slovenčiny, ktorá u mňa vzbudila záujem o recitáciu a divadlo. Nacvičila s nami divadelnú hru, s ktorou sme vystupovali v Mestskom divadle. Okrem toho som chodila do ĽŠU na dramatický odbor.
Vedeli ste už v detstve, že sa chcete stať učiteľkou?
Áno, bol to môj detský sen. Nemala som o tom ešte presnú predstavu, tá prišla až neskôr, na strednej škole.
Bolo pre vás ťažké rozhodovanie, kam ísť po ukončení základného vzdelávania?
Na strednú školu som chodila na SVŠ v Žiline. V tom čase sa študovalo iba tri roky. Na danej škole bola možnosť študovať prírodné a humanitné vedy a ja som si vybrala humanitný odbor, ktorý bol môjmu srdcu bližší. V tomto odbore som sa mohla venovať cudzím jazykom a to latinčine, francúzštine a angličtine. Stretnutie s mojimi dvomi pedagógmi Jankom Scholtzom a Jankom Lenčom ovplyvnilo moju budúcnosť. Vtedy sa zrodil môj sen študovať filozofiu a angličtinu. Bolo to krásne a inšpiratívne obdobie. Spoznala som vynikajúce dievčatá a chlapcov, s ktorými sa priatelím doteraz.
Ako si spomínate na obdobie vysokej školy?
Študovala som v Prešove na pedagogickej fakulte UPJŠ odbor slovenský a anglický jazyk. Bolo to obdobie nových priateľstiev, hľadania sa a prispôsobovania novému prostrediu. Mojím najobľúbenejším predmetom bola syntax slovenského jazyka, a preto som písala diplomovú prácu na tému: druhy súvetí v ľudových rozprávkach.Takisto na mňa veľmi zapôsobil prvý náčuv anglického jazyka počas povinnej pedagogickej praxe v Tatranskej Lomnici. Mala som so sebou poznámkový zošit, ale ten ostal úplne prázdny. Ja som sedela celý čas s otvorenými ústami a hltala som každé slovo vyučujúcej. A po skončení hodiny som si povedala: Toto je moja méta, ktorú by som chcela dosiahnuť. Takýmto spôsobom by som chcela učiť žiakov aj ja.
V ktorej škole ste začali svoju prax po štúdiu?
Svoju učiteľskú kariéru som začala v Základnej škole na Hlinách VII na Jarnej ulici. Splnil sa mi sen. Bola to jedna z dvoch žilinských škôl, ktoré mali štatút školy s rozšíreným vyučovaním cudzích jazykov. Tu som prežila väčšinu svojho profesijného života. Stretla som sa so skutočnými majstrami svojho remesla. Ujali sa ma panie učiteľky Anna Galbová a Emka Lesáková, ktoré mi uľahčili vstup do učiteľskej praxe. Pomáhali, radili a ukazovali mi správnu cestu a smer. Zistila som, že milujem túto prácu, keďže som mala možnosť učiť žiakov rôzneho veku tak slovenčinu, ako aj angličtinu. U nás v škole sa učil prvý cudzí jazyk od 3. ročníka a v piatom sa priberal druhý, v našom prípade nemecký.
Zostali ste na Hlinách VII až do konca svojej profesijnej kariéry?
Nie, posledné roky som pracovala na Základnej škole Lichardova 24. Ako dôchodkyňa som už učila iba anglický jazyk na skrátený úväzok. Privítal ma výborný kolektív pod vedením pani riaditeľky Idy Pavlovičovej. I tu som sa snažila dať žiakom čo najviac zo svojich vedomostí a skúseností.
Sú rozdiely medzi žiakmi v minulosti a teraz? Myslíte si, že kedysi deti lepšie ovládali pravopis ?
Áno, žiaci sú pokročilejší v oblasti informačných technológií. Mne, ako „starej škole“, žiaci často aj poradili. A to je dobre. Učenie je vzájomný proces, v ktorom úspech možno dosiahnuť len spoluprácou. V súčasnosti sa síce upúšťa od memorovania napríklad vybraných slov, ale moja skúsenosť je taká, že ak ich žiaci nevedia naspamäť, nevedia ich ani používať. Memorovanie v určitej miere môže byť podľa mňa veľmi užitočné. Napríklad pri poézii. Rozvíja detskú predstavivosť, schopnosť používať jazyk v rôznych jeho formách a odtieňoch.
Aké metódy ste používali na výučbu výslovnosti detí v angličtine? Dosiahli ste so žiakmi aj nejaké úspechy?
Metódy boli rôzne a snažila som sa ich prispôsobiť veku a schopnostiam žiakov. Jedna z nich však oslovila skoro každého. Bola to metóda nacvičovania výslovnosti so zrkadielkom. Každý žiak mal vlastné a s ním si nacvičoval artikuláciu. Túto hravú metódu sme používali v úplných začiatkoch v zoznamovaní sa s jazykom. Deti sa zabávali, ale aj napodobovali, a týmto spôsobom robili veľké pokroky. Žiaci mohli preukázať svoje zručnosti v oboch jazykoch. V slovenčine v Hviezdoslavovom Kubíne a Olympiáde slovenského jazyka a v angličtine v Shakespeare´s day a Olympiáde anglického jazyka. Mali sme víťazov okresných, krajských kôl a tí najlepší sa umiestnili dokonca aj v celoslovenskom meradle. Účasť na súťažiach, najmä víťazstvá, inšpirovali tak žiakov, ako aj nás, učiteľov.
Čo bolo pre deti najväčším lákadlom v rámci výučby cudzieho jazyka?
Deťom sme chceli dopriať aj výlety mimo Slovenska. Z tohto dôvodu sme začali organizovať poznávacie pobyty do Londýna a Paríža, na ktoré si spomínajú dodnes. Deti sa zoznámili s najväčšími pamiatkami miest, v Londýne sme navštívili Tower, prírodovedné múzeum, galérie. V Paríži Eiffelovu vežu, Montmartre, múzeum v Louvre a mnohé iné. Deti mali najväčší zážitok z návštevy Disneylandu. Musím ale zdôrazniť, že rodičia detí nám výrazne pomohli s organizáciou a prípravami týchto pobytov.
Pamätajú si Vás žiaci aj po skončení školy?
Áno, veľmi často sa stáva, že ma zastavujú na ulici. Teší ma to a vždy sa s nimi rada pozhováram. Najskôr sú zvedaví, či si ich pamätám a potom spomíname na historky zo školských čias. Porozprávajú mi o svojej práci, rodine a ja sa teším z ich úspechov. Snáď som aj ja prispela k tomu, aby sa z nich stali dobrí ľudia. Najviac ma potešilo, že niektorých som inšpirovala k štúdiu angličtiny a dnes sú z nich úspešní učitelia.
Je administratívna záťaž pre učiteľa väčšia ako v minulosti?
Myslím, že škola sa naozaj zmenila. Z môjho pohľadu bolo kedysi všetko jednoduchšie. Učitelia mali viac času na komunikáciu s deťmi a ich rodičmi. Dnes už na to niet času. Administratíva sa zmenila na zakladanie papierov, dokladov a vypisovanie formulárov. Ja by som tento čas radšej strávila rozprávaním, vysvetľovaním a hraním sa s deťmi.
Myslíte si, že sú v súčasnosti vzťahy žiakov s učiteľmi dobré?
Ja osobne nemám negatívne skúsenosti so žiakmi. Myslím, že veľmi záleží na prístupe učiteľa. Vždy som si priala, aby naše vyučovanie prebiehalo bez stresu. Ale musela som zároveň navodiť atmosféru rešpektu, aby žiaci nebrali výučbu na ľahkú váhu a aby bolo vidno pokroky. No a bez pochvaly to nejde. Každý človek potrebuje motivačnú pochvalu a dieťa obzvlášť. Cesta to bola ťažká, určite aj s chybami a omylmi. No mojou ambíciou bolo vždy konať tak, aby boli deti spokojné a šťastné.
Ako sa zžila vaša rodina s vašou prácou? Museli byť vaše deti dokonalé v pravopise?
Manžel moju prácu rešpektoval a podporoval. Mám dve deti a rodina sa prispôsobila mojej domácej – školskej príprave. Moja dcéra Janka vyštudovala právo a syn Peter pracuje v oblasti gastronómie. Pravopis nebol vo vzťahu k mojim deťom taký dôležitý. Dôležitá bola skutočnosť, že deti, teraz i traja prekrásni vnuci, sú mojím najväčším životným úspechom.
Kedy ste odišli na dôchodok a ako ste to prežívali?
Odišla som počas pandémie v roku 2020. Pre mňa to bolo skutočne náročné obdobie, cítila som, že online vyučovanie je pre mňa už príliš veľká záťaž. Neodchádzalo sa mi ľahko, veď som učením doslova žila až 46 rokov. Ale všetko má svoj začiatok a koniec.
Čomu sa teraz, vo voľnom čase venujete?
Mojou celoživotnou láskou sú knihy. Odmalička som rada čítala a to mi ostalo doteraz. Nenechám si ujsť dobrý koncert vážnej hudby alebo môjho obľúbeného speváka či skupinu. Rada cestujem, chodím na prechádzky a výlety s mojimi priateľkami a zároveň s nimi rada posedím v kaviarni pri dobrej káve. Teraz ale najviac času trávim so svojimi tromi malými vnukmi. Sú pre mňa inšpiráciou, potechou a láskou.
Čo by ste odkázali rodičom a žiakom?
Láska, pochopenie, podpora a pomocná ruka. To je to, čo potrebujeme všetci. A najviac tí bezbranní, naše deti. Preto je tak veľmi dôležitá úloha učiteľa. Pomáha rozvíjať osobnosť malého človiečika, formovať jeho charakter, rozširovať vedomosti, a tým všetkým utvárať z neho dobrého a vzdelaného človeka. Odmenou pre nás je jeho spokojný úsmev a radosť v očiach. Na záver si dovolím použiť jeden úryvok na zamyslenie z mojej obľúbenej básne od Milana Rúfusa:
Nevedia prečo,
no veľmi im to treba.
A možno ešte viacej ako chleba.
Aby im v duši pusto nebolo.
Aby ich mali radi okolo.
Keď bolia veci, ktoré nepoznáme,
tu každé dieťa,
plaché ako laň,
na hlave musí cítiť teplú dlaň.
KTO JE DANIELA ČABRÁKOVÁ?
Vzdelanie: vysokoškolské, pedagogická fakulta UPJŠ v Prešove
Rodina: dve deti Janka a Peter, tri vnúčatá
Záľuby: knihy, cestovanie
Splnený sen: jednoznačne moja rodina
Nesplnený sen: cesta na Madagaskar
Moje životné motto: v živote konaj podľa svojho srdca a svedomia
Autorka: Andrea Kožiaková
