Žilinský Večerník

Vieme o vás, že už dlho bývate v hlavnom meste. Ako ste sa tam zabývali? Ako často chodievate domov do rodnej Tepličky nad Váhom?
V Bratislave mám trvalý pobyt a už asi rok som Bratislavčan. Bý­vam v tichej časti mesta, kde je všetko na dosah. Mám to tam rád. Do Tepličky chodím asi raz za dva mesiace, niekedy viac, inoke­dy menej. Záleží, ako často tadiaľ prechádzame, keď križujeme Slo­vensko. Naposledy som tam mal koncert pri príležitosti 750. výro­čia prvej písomnej zmienky o na­šej obci. Koncert bol super, ľudia sa bavili, spievali a ja som bol do­jatý, pretože som chvíľu pred kon­certom dostal verejné uznanie, medailu od starostu za zásluhy o rozvoj Tepličky nad Váhom.

Za posledné roky sa vaša tvorba výrazne presunula na najmenších poslucháčov. Čo vás láka robiť pre deti?
Ono to nie je úplne tak. Je pravda, že pesničky pre deti, ktoré tvorí­me, sú momentálne medzi deťmi a ich rodičmi obľúbené, a tak za­tieňujú aj moju dospelácku tvor­bu. Na rok 2018 chystám väčší projekt, ktorým by som chcel aj takúto tvorbu dostať viac medzi ľudí. Pre deti sa mi tvorí ľahko, ide to samo od seba. Ďakujem tomu hore, že múzu, ktorú mi posie­la, môžem šíriť medzi ľudí. Verím tomu, že je to dar. Samého ma udivuje, ako to funguje. Je to niečo úžasné.

V čom sa líšia detskí fanúšikovia od tých dospelých?
Deti sú spontánne. Dnes som sa bol naraňajkovať v malom bistre a všimli si ma tam malé sestričky. Bez rozmýšľania ku mne pribehli a začali ma objímať ako starého známeho. Za ďalším stolom se­deli ich rodičia a na diaľku sa mi ospravedlňovali. Mňa to však po­tešilo. Nemal som zrovna dobré ráno a spravilo mi to pekný deň. Dospelí prejavujú emócie úplne inak, často ich maskujú. Myslím, že nie som cieľovka pre fanúšič­ky v pubertálnom veku, takže ma nikto neprenasleduje a je to tak dobre.

Nedávno vám vyšlo už druhé DVD Pesničiek pre neposlušné deti. Kto vám pomáha vymýšľať si pre ne neustále pútavé témy? Odkiaľ be­riete nápady?
Väčšinu vymyslím sám, zopár tém vymyslel aj môj manažér alebo ľudia, s ktorými spolupracujeme. A pomáhajú mi aj rodičia. Píšu mi na Facebook rôzne témy a ja z nich robím pesničky.

Ktorá je pre deti najchytľavejšia? A ktorú, naopak, najviac oceňujú ich rodičia?
Z toho, čo sledujem na koncer­toch, deťom sa momentálne naj­viac páči Šteniatko. Rodičia sa usmievajú pri Ceste do rozprávky a celé rodiny dvíhajú ruky pri Poď cvičiť. Nedávno sme dali von klip k pesničke Moje telo a vyzerá to tak, že tromfne aj Šteniatko.

Ako je to u vás? Je nejaká, ktorú spievate najradšej?
Mení sa to. Keď sa mi nejaká začne obohrávať, vynecháme ju z play­listu. Vždy však rád spievam spo­mínanú Poď cvičiť. Po toľkých hra­niach ma už ničím neprekvapuje, ale u ľudí funguje vždy. Je to pres­ne tá pesnička, pri ktorej od ľudí dostanem najviac energie, a preto ju mám rád.

Točíte aj veľa videoklipov a máte v nich vždy veľa detí. Sú to stá­le tie isté deti alebo sa to mení? Podľa čoho si ich vyberáte? Ako sa s nimi vôbec spolupracuje? Chaos, panika alebo...?
Mám pár hlavných detí, s ktorými sa mi výborne spolupracuje a sú to kamerové typy. Nakrúcanie ich nestresuje a užívajú si to. Veľmi rýchlo rastú, a preto sa vždy teším, keď objavím niekoho nového. Pra­cujeme s mnohými deťmi, no nie každé dieťa zvládne nakrúcať celý deň s úsmevom na tvári. Väčšinou sa takýmto deťom snažíme sprí­jemniť deň a niekto sa im venuje počas prestávok.

Deti vás môžu vidieť aj v televízii Ťuki Tv. Máte tam vlastnú relá­ciu. V čom je práca v TV iná opro­ti detským koncertom? Čo robíte radšej?
Pesničkový neposlušník učí deti dobré veci do života. Ukážeme si vždy aj pár situácií, ako to fungu­je. Napríklad ako a koho pozdraviť, kedy si umyť ruky, použiť čarovné slovíčka. Deti sedia v štúdiu a ro­zoberáme to. Niekedy majú na veci zaujímavé názory, sú presved­čené, že hračky si netreba uprato­vať, keďže sa na ďalší deň s nimi opäť budú hrať. A tak o tom de­batujeme. Toto sa na koncertoch nedá.

Vraj plánujete natočiť celovečerný film. Čo je na tom pravdy?
Áno, mám také ambície. Myslím na to stále viac, ale jasnú predsta­vu ešte nemám. Vidím zatiaľ fa­rebné kostýmy, choreografie, veľa energie a emócií. Keď si to v hlave ujasním, pustíme sa do toho.

Prezraďte, koľko máte žltých ko­šieľ a koľko červených motýlikov?
Momentálne mám tri košele s dl­hým rukávom, jednu s krátkym. A troch červených motýlikov, ale nosím stále toho istého.

Je pravda, že máte aj malého štri­kovaného Mira Jaroša? Koľko ta­kýchto alebo podobných podobiz­ní ste už dostali?
Niektoré deti mi na koncerty nosia moju podobizeň upletenú z bužír­ky, nedávno som po prvýkrát videl seba v štrikovanej podobe. Smial som sa, či to doma rodičia používa­jú ako voodoo bábiku, keď nemôžu vydržať moje pesničky (smiech). Vraj sa na štrikovaného Jaroša pre­dáva aj návod na internete. Bol som už aj poskladaný z balónov, najčastejšie ma však deti kreslia. A ja sa teším, keď na koncertoch vi­dím deti v žltých tričkách s červe­nými motýlikmi alebo mašličkami. Je to taký poslušnícky symbol.

Naplno sa venujete detskej tvor­be, no dočkajú sa od vás niečoho nového i dospelí? Nezanevreli ste na nich?
Ešte tento rok vydám singel Ka­čička divoká. Možno názov znie ako pesnička pre deti, ale bude pre dospelých. Taká smutná balada.

Písali ste, že sa chystáte do Duba­ja a potom budete nahrávať nové CD. Bude to opäť niečo pre deti? Povedzte viac.
Podľa zmluvy s televíziou musí­me v roku 2018 natočiť nové časti Pesničkového neposlušníka, takže do každého dielu treba vymyslieť novú pesničku. Určite bude teda desať nových pesničiek, pravde­podobne vyjdú aj na CD. Súčasne budem pracovať na albume pre dospelých. Dovtedy však budeme veľa koncertovať. Máme pred se­bou Ťuki Tour 2, v Žiline sme 1. 10. a potom v decembri bude vianočné turné. Veľmi sa na to teším. A ešte na Vianoce vyjde moja prvá kniha príbehov. Bude sa volať Tešíme sa na Ježiška. Teraz na nej pracujeme a mám z toho dobrý pocit.