Juraj Poliak: Legenda hovorí, že v Maďarsku bola budova s takýmito dielňami, a podľa pôvodných plánov bola v roku 1958 postavená táto žilinská. Či je to skutočne pravda, nevieme.
Pavel Choma: Tento vzorový projekt bol v 60. rokoch v Československu jedinečný a mal byť viazaný na rozvoj divadelníctva. Bohužiaľ sa ďalšia rovnaká budova nepostavila, a tak sme jediný príklad na území bývalého Československa, kde dielne týmto spôsobom fungujú. Možno v čase svojho vzniku mali slúžiť ako centralizovaná zóna pre divadelných remeselníkov, ktorí sa presunuli zo samotných divadiel.
Do tejto ulice som sa prisťahoval, keď som mal 6 rokov a začalo sa stavať asi o 2 roky. Ešte mám pred očami farbu voštinových tehál, z ktorých je budova postavená. Dovtedy tu bolo strnisko, na ktorom sme si púšťali šarkany, ktoré nám padali do kasární. Tu sme vídali starých známych hercov, ktorých sme spoznávali cez čiernobielu televíziu. Prichádzali ako mladí herci do Žiliny, zakladali si tu rodiny a v nedeľu sa po tejto ulici premávali s kočíkmi.
DUCH MIESTA
Od 60. rokov tu pôsobili alebo spolupracovali desiatky významných výtvarníkov, spomenúť môžeme Jana Švankmajera, Jozefa Cillera, Alexa Mlynárčika či Andreja Barčíka. Aj dnes sa tu stále aktívne tvorí, svoje ateliéry tu majú reštaurátorka Michaela Poliaková, scénograf Juraj Poliak, legenda slovenskej výtvarnej a grafickej scény Pavel Choma. Organársku dielňu tu má Marián Muška, , organista, pedagóg žilinského konzervatória a Roman Muška architekt, ktorý sa so svojimi spolupracovníkmi M. Talapkom a M. Šuškom, venujú výrobe a opravám píšťalových organov. Aj keď sú ich odbory veľmi rozdielne, všetci títo umelci sú prepojení a fungujú v tvorivej symbióze, čo bolo citeľné aj pri našom spoločnom stretnutí. Zhodujú sa na tom, že priestory budovy sú nasiaknuté silným geniom loci, ktorý ich pri práci inšpiruje.
Pavel Choma: Naučili sme sa spolupracovať, rešpektovať sa navzájom a cítiť sa cez prácu. To je veľmi dôležité. Pri všetkej skromnosti, nehráme „tretiu ligu“. V tejto budove sú aj ďalšie ateliéry, okrem našich. Sídli tu grafický dizajnér, architekti. Ale my sme tí od remesiel, ktoré si vyžadujú špecifické priestory.
Marián Muška: Sme spojení s tvorivosťou a umením. To nás formuje, cibrí duchovne a vnútorne. Máme zmysel pre krásno. Keď Michaela niečo robí, vždy sa prídem pozrieť a aj návštevu k nej vždy dovediem. Je nevšedné vidieť reštaurátora pri práci.
Michaela Poliaková: My sa zase chválime organom a tým, že máme ateliér tam, kde aj Pavel Choma (smiech).
Marián Muška: Keď Juraj robí modely, tak je úžasné vidieť, nad čím práve rozmýšľa. Je to nádhera ako to tu „špidliká“ keď vyrába modely, ako by to bolo určené pre deti. Možno aj preto tu vznikajú také krásne diela, lebo podvedome nasávame tú tvorivú minulosť.
DIVADELNÉ SCÉNY AJ MÚZEJNÉ EXPOZÍCIE
Budova dielní BDŽ je dvojpodlažná. Spodné podlažie je delené na jednotlivé dielne s vysokými stropmi a širokými posuvnými stodolovými dverami a veľkú halu s galériou, z ktorej sa dá skontrolovať vyrobená scéna. Tieto miesta si pamätajú nielen divadelné kulisy, ale aj výrobu výtvarno-priestorových riešení výstav a múzejných expozícií. Umelci majú k dispozícii malý parčík za budovou a veľkorysé skladové priestory, bez ktorých sa fungovať nedá.
Michaela Poliaková: Celý interiér bol prispôsobený tomu, aby tu mohli fungovať rôzne dielne: krajčírska, stolárska, kováčska... sú tu vysoké stropy a všetko bolo naprojektované tak, aby sa tu dalo manipulovať s veľkými scénami. Pri práci sa nemusíte báť, že niečo vylejete na podlahu, pretože sa bez problémov umyje. Alebo že do niečoho silno buchnete. Veď na tvorbu sú tieto priestory určené.
Pavel Choma: Po roku 1989 sa sem skoro celá výtvarná obec spontánne „nasťahovala“ a tu sme tvorili svoje diela. Tieto dielne boli takou remeselnou základňou pre naše realizácie. Ako príklad uvediem, že v tom čase tu architekt Dušan Voštenák vyrábal nadrozmernú sfingu, ktorá potom očarila celú Bratislavu, do scény k hre, ktorú režíroval Jozef Bednárik - Jozef a jeho zázračný farebný plášť.
Bol by som nerád, keby mesto stratilo tento priestor a jedinečnú halu, v ktorej sme aj my robili veľké výtvarné expozície pre múzeá. Napríklad pre Slovenské národné múzeum expozície Biodiverzita sveta, Slovenska a Paleontológia, ktoré videli a ešte uvidia tisíce detí. Stano Lajda tu maľoval nadrozmerné diorámy, ktoré sú v SNM súčasťou expozície. Tento priestor je pre mňa naozaj zázračný, je tu taký silný genius loci, od ktorého sa nedá odpútať. Aj preto tu pracujem už 35 či 40 rokov.
Juraj Poliak: Tu vznikala celá výstava Bábky v podkroví. Mali sme tu rozložené jednotlivé časti, katalogizovali sme a hľadali súvislosti, bábky sme reštaurovali. Keď sa v divadle vyradí inscenácia z repertoáru, tak sa uloží do skladu. Ale každý rok sa ich vyradí niekoľko a sklad nie je nafukovací. Po tridsiatich rokoch už nikto nevie, ktorá bábka patrila ku ktorému predstaveniu. Výstavu sme pripravovali takým detektívnym spôsobom. Hľadali sme podľa fotografií, scenárov, chodili sme za žijúcimi pamätníkmi... Trvalo nám to dva roky.
Alebo sme tu navrhovali, testovali a robili model obrovského objektu jamy 1:1 pre Pražské quadriennale 2019.
Štandardne spolupracujem s martinským divadlom pri tvorbe scénografií a tak tu vznikali objekty do inscenácií D1 (pracovný názov), Iokasté, Hekuba.
Pavel Choma: Môj fundus v týchto priestoroch využíva aj Rosenfeldov palác. Napríklad, pri príprave aktuálnej výstavy SUV (Spoločné umelecké výkony / Společné umělecké výkony), ktorá je česko-slovenským projektom, sme väčšinu inštalácie „vydupali" z tohto úložiska. Diela tam boli roky odložené a čakali na svoju príležitosť.
V čase, keď vznikala „Stanička“, aj tieto dielne boli remeselným zázemím. Ľudia z dielní pomáhali pri rekonštrukcii Stanice-Záriečie. Nemohli pomôcť peniazmi, tak významne prispeli tým, čo vedia najlepšie.
Keď v roku 2021 Žilina kandidovala na titul Európske hlavné mesto kultúry, vypracovali sa veľmi zaujímavé projekty na zachovanie dielní BDŽ a vytvorenie komunitného prostredia pre remeselné činnosti, po ktorých je v súčasnosti významná spoločenská objednávka. Bohužiaľ, mesto tento titul nezískalo a tak sa ani projekt nerealizoval.
OTVORENÍ VEREJNOSTI
Napriek tomu, že mnoho ľudí o dielňach nevie, umelci, ktorí tu majú svoje ateliéry, sú naklonení aj návštevám „z vonku“.
Marián Muška: Chceme, aby o nás ľudia vedeli, je to, samozrejme, aj trošku naša reklama. Radi sa tu stretneme, najmä počas verejných prezentácii obnovených či novopostavených organov, s našimi priateľmi, keď prídu napríklad kňazi, organisti, či kolegovia, ale aj verejnosť a podelíme sa o radosť z diel. Odnesú si odtiaľto zážitok, ktorý inde nedostanú.
Michaela Poliaková: Odtiaľto chodia ľudia naradostení. V jednom ateliéri vidíte modely divadelných scén, v ďalšom veľkolepý organ, reštaurované sochy či ateliér Pavla Chomu...
Pavel Choma: To, čo tu vidíme, je určite veľmi dôležité. Nielen pre dnešok, ale aj pre budúcnosť.
Táto budova významne „chránila“ remeslá a umenie a pripútavala si ľudí zaujatých umeleckou činnosťou, ochotných postúpiť svoje zručnosti aj v prospech výchovy novej generácie budúcich umelcov a remeselníkov.
Eva Dodoková Mečárová, snímky autorka, archív P. CH.
Z projektu vypracovaného pri kandidatúre Žiliny o titul Európske hlavné mesto kultúry 2026:
Žilina má dlhú tradíciu ako vyhľadávané miesto pre umeleckú tvorbu. Známe dielne, zriadené v roku 1960 spolu s Bábkovým divadlom v meste fungovali roky a vznikali v nich nielen výborné divadelné scény, ale aj monumentálne umelecké diela. Z pôvodného zariadenia dnes ostalo len torzo, hoci organová dielňa a viacero umeleckých ateliérov tam stále funguje. V rámci tejto programovej línie chceme nadviazať na produkčnú tradíciu v projekte HANGAR – Umelecké a dizajnové produkčné centrum, ktorý je jedným z našich hlavných investičných projektov. Vnímame ho zároveň aj ako istú „technickú páku“, resp. produkčnú jednotku aj pre zvyšok našich projektov pre EHMK. Súčasný tvorivý a inovačný ekosystém tak získa prístup k novým zariadeniam, technológiám a službám potrebným na produkciu kvalitného umenia, napr. monumentálnych diel pre verejný priestor.
V rámci tejto programovej línie budeme presadzovať participáciu, budovanie mostov medzi umelcami a ich obecenstvom. Je tiež vyjadrením toho, že nám na umelcoch a súvisiacich profesiách záleží, dôkazom čoho je naša snaha zlepšovať ich pracovné podmienky aj presadzovať férovú mzdu za ich prácu.
