Čo najpodstatnejšie sa udialo za rok od nášho posledného stretnutia v rámci tejto diskusie?
Jozef Kuciak: „Ja sa nebojím tvrdiť, že ľudia zodpovední za vraždu môjho syna a nevesty sú znova vo vláde, teda voľby dopadli ako dopadli. Chodil som na všetky pojednávania, mal som možnosť pozorovať týchto obžalovaných, skúmať výpovede svedkov a vidieť, ako sa kto správal pri konkrétnej otázke a musím povedať, že som stopercentne presvedčený, že sú za vraždou tí ľudia, ktorí sú aj obžalovaní. Teraz mám veľkú obavu z toho, ako to celé dopadne. Počas tohto týždňa, keď si pripomíname smutné výročie (streda 21. februára – pozn. autora), máme mnoho stretnutí aj s pani prezidentkou či v médiách. Tiež viem, že sa organizuje krst ďalšej knihy, čo sa bude týkať priebehov pojednávaní.
Ako vnímate vyšetrenie prípadu vraždy vášho syna, pri ktorom sa aktuálne vynára mnoho nečakaných otáznikov?
Daniel Tupý starší: „Taký precedens, ktorý sa robí teraz ohľadom paškvilu s menom novela trestného zákona, to snáď nemá v normálnej spoločnosti obdobu. Tento trestný zákon zásadným spôsobom ovplyvňuje všetko, menia sa doby premlčania skutkov, čo je pre mňa nepochopiteľné. Podľa mňa by nikdy nemal byť premlčaný skutok za vraždu, nové stropy pre posudzovanie trestných činov sú katastrofálne. Absolútny nonsens je skrátenie premlčania pri vražde z 20 na 15 rokov bez toho, aby si uvedomili, že to má vplyv na živý súdny proces, ktorý práve prebieha. 26. februára bude druhé pojednávanie s obvineným a tých bude zrejme viac. Ak sa im podarí pretlačiť túto novelu a bude platiť aspoň deň, tak sudca nemá inú možnosť než tento proces prerušiť a v podstate pustiť obvineného s tým, že skutok sa premlčal a nestal. Nášho syna nám nik nevráti, no tí, čo môžu byť za túto vraždu potrestaní, tak môžu byť voľní. Jednoducho katastrofa. Existuje dovolanie na Najvyšší súd SR a posledná inštancia je Európsky súd pre ľudské práva. Ak neuspejeme na Slovensku, tak pôjdeme tam.
Pociťujete, že sa zmenila vaša práca novinára v negatívnom zmysle slova za posledný rok?
Marian Lechan: „Pri pohľade na týchto dvoch pánov ma až mrazí, keď si spomeniem, že ako novinár som pred 18 rokmi bol na pohrebe Daniela Tupého (†21) a pred šiestimi rokmi na pohrebe Jána Kuciaka (†27). To je vlastne obraz jednej generácie, ktorá žije v tejto dobe ochrany zákonov a nálade. Tento obraz je neuveriteľný a kiežby sme sa nikdy nemuseli na tomto mieste stretnúť. Iba pohľad na týchto dvoch mužov, ktorí prišli rukou vraha o svojich synov, je totálne dojímavý, ale na druhej strane traumatizujúci. Čím ďalej, tým viac mám pocit, že sa to neskončilo. My sme denno-denne svedkami toho, ako sa ľudia kŕmia rôznymi dezinformáciami a nenávisťou, tá sa potom v prvej nárazníkovej zóne obracia voči novinárom. Nehovoriac o tom, že čelný predstaviť národa prstom ukazuje na redakcie, ktorým netreba dôverovať.“
Už ste si postupne zvykli, že novinári sú terčom neraz neoprávnenej kritiky zo strany bežnej verejnosti?
Peter Révus: „Ja viem, že ako novinár sa často dostávam do nepríjemných situácií. Ak hľadáte pravdu, tak natrafíte na ľudí, ktorým pravda nevyhovuje. To máte jedno či sú malé, alebo veľké problémy, vždy budete niektorým ľuďom zavadzať. Čelní predstavitelia štátu z nás robia terče či lovnú zver a „občianske médiá“ sa začali považovať za relevantné. Potom je tu vyslovene vojna voči nám a niektorým ľuďom to imponuje a dávajú to najavo. Vidíte to na protestoch. Tieto aktuálne protivládne sú slušné a nikto vás neopľúva, neútočí, nenadáva či nevyhráža sa. Počas covidu tu tiež boli protesty a vtedy na nás ľudia útočili pri pohybe s kamerou, vyslovene nám chceli fyzicky ublížiť a títo ľudia najradšej útočia od chrbta, aby ste im nevideli do tváre. Možno v regióne sme od vysokej politiky krytí, no podľa mňa spejeme k balkánskej ceste demokracie. Síce inklinujeme k tomu západu, chceme mať všetko, čo západ, ale na druhej strane je pre nás zlý, máme tu zaužívané stereotypy z východu. Politik je odrazom národa. Aký je národ, takých máme politikov. Je tu značná časť národa, ktorá bude tlieskať, ak niekto po mne bude hádať kamene. Pritom si nemôžem nič vymyslieť, musím mať fakty a ja ich dám divákovi, ktorý si urobí názor. Nevytváram obsah, ktorý sa má niekomu páčiť, ale prinášam informáciu. Za rok vnímam, že sa výrazne polarizuje spoločnosť a neviem, kam to speje, či si za názory budeme na ulici dávať po ústach. Vo svojom sa snažím hovoriť, že politikovi nemáme veriť, nech je akýkoľvek, veríme len v Boha. Politik je ten, ktorého máme kontrolovať a nemáme tu mať nejaké modly, to je vlastne ten Balkán.
Prečo mladí ľudia príliš nechcú byť novinármi? Je toto povolanie už dnes málo atraktívne?
Marian Lechan: „Pozeráme ľuďom na prsty, nech to je ktokoľvek, kto urobí prešľap. Mladí ľudia už nepozerajú televízne noviny, to je pre nich už iný svet, lebo všetko si nájdu na sociálnych sieťach, kde je odľahčené spravodajstvo. Pokiaľ tu bude niekto systematicky hovoriť, že novinári sú špinavé protislovenské prostitútky, tak si nemyslím, že niekto z mladých bude mať chuť toto študovať či robiť na vlastnú päsť investigatívu. Nedá sa nič čakať. Správanie mladých je takéto a obrovská česť tým, ktorí chcú študovať žurnalistiku.“
