Žilinský Večerník

S 18-ročným Žilinčanom sme sa zhovárali o tom, ako vnímal svoju nomináciu na majstrovstvá sveta juniorov, či je za pokračovanie projektu Orange 20 v najvyššej súťaži a ako vidí svoju pozíciu v hokeji po návrate do rodnej Žiliny.

Prekvapilo vás, že ste sa ako 18-ročný dostali do konečnej nomi­nácie na MS do 20 rokov v Kanade?
Nominácia ma určite prekvapila. Sezónu som začal v kanadskom Rouyn-Noranda Huskies v QMJHL, kde mi to, bohužiaľ, nevyšlo. Odohral som iba jeden zápas, vymenili sa tréneri, a tak som sa vrátil späť na Slovensko do žilinskej juniorky. V jej drese som odohral nejaké zápasy a vôbec som nečakal, že ma tréner Ernest Bokroš zaradí do projektu dvadsiatky. Už to bolo pre mňa prekvapením. Začal som v štvrtej päťke, ale postupne som sa dostal až do tej prvej. Trochu som začínal tušiť, že by sa mi mohla ujsť nominácia na šampionát, ale ve­riť som tomu začal až v Kanade, kde som odohral prípravné zápasy v tretej obrane. Byť nominovaný na šampi­onát bol pre mňa super pocit. Bolo pre mňa zážitkom byť s chlapcami v jednej kabíne, obzvlášť s kapitánom Martinom Fehervárym. Bolo na ňom vidieť, ako veľmi mu pomohla účasť na seniorskom šampionáte. Bol naším jednoznačným lídrom, či už správaním alebo tým, ako vedel, kedy si pred zá­pasom vziať slovo a čo povedať.

Odohrali ste kompletnú porciu piatich slovenských zápasov na svetovom šampionáte, čo je pre hráča vo vašom veku určite neoce­niteľná skúsenosť.
Presne tak, ako hovoríte. Hrával som často oslabenia, dostal som na ľade dosť priestoru, začo som rád. Podarilo sa mi streliť aj dva góly proti Kazach-stanu, čo bol výborný pocit.

Z pohľadu Slovenska sa šampionát nehodnotil veľmi pozitívne. Obsadili ste na ňom 8. miesto, keď ste doká­zali poraziť iba Kazachstan, čo sa od tímu očakávalo. Čakali ste viac aj vy alebo Slovensko na lepšie umiest­nenie jednoducho nemalo?
Samozrejme, že sme čakali lepšie umiestnenie. Mali sme v tíme viacero zvučných mien, ktoré vedú produk­tivitu vo svojich tímoch na severe Európy či v zámorí a určite sme chceli dosiahnuť viac ako iba povinné víťaz­stvo nad Kazachstanom. Myslel som si, že sa nám cez štvrťfinále podarí prejsť, ale nakoniec sme Rusom vy­soko podľahli. Za stavu 0:4 po 1. tre­tine už bolo ťažké otáčať zápas proti rozbehnutému a kvalitnému súperovi.

Okrem debaklu s Rusmi to však neboli v ostatných zápasoch proti silným tímom až také „prepadáky“. V čom však tím, podľa vás, najviac zaostával za finalistami USA, Fín­skom či Švédmi?
Hráči týchto mužstiev sa tlačili do brány a boli na tom korčuliarsky veľmi dobre, sú oveľa zručnejší s hokejkou i v narábaní s pukom, takisto aj fyzicky zdatnejší.

V projekte dvadsiatky ste absolvo­vali určitý čas a odohrali ste zápa­sy našej najvyššej súťaže. Bol to pre vás aj tak na najvyššom junior­skom fóre veľký skok v kvalite hry?
Samozrejme, veľa hráčov súperov hralo na farme NHL, veľa hráčov hrá v severoamerických juniorkách, Švé­di a Fíni hrajú najvyššie súťaže mužov vo svojej krajine, ktoré sú kvalitatívne oveľa vyššie ako naša Tipsport liga.

Čo vám osobne majstrovstvá sveta priniesli a v čom vám otvorili oči?
V prvom rade som nabral veľké skúsenosti už čo sa týka toho, ako sa správať v kabíne ako profesionál. Z hokejovej časti som pochopil, že som naozaj príliš prchký. Vybuchu­jem, keď ma niekto osekáva, a od­plácam. Vidím to ako jeden z mojich najväčších nedostatkov, ktorý mám už dva roky a musím sa to odnaučiť. Snažím sa na tom pracovať už od návratu zo šampionátu, pretože aj videoanalýzy, na ktorých mi tréneri detailne ukázali, prečo som fauly hokejkou urobil, mi dosť pomohli a otvorili oči.

Vrátili ste sa späť do materskej Žiliny. Aká je vaša pozícia pod Dubňom?
Verím, že dostanem šancu zahrať si za Vlkov v najvyššej súťaži. Uvidíme, kedy to bude, pretože momentálne sa vrátili do tímu aj hráči, ktorí boli dlhšie zranení a tréner Škorvánek má k dis­pozícii dostatok obrancov, z ktorých si môže vyberať v nominácii na zápas. Snažím sa aj na tréningu robiť všetko pre to, aby som niekoho zo zostavy vytlačil.

Ako vidíte vašu hokejovú budúc­nosť? Ktorým smerom sa chcete uberať?
Rád by som sa v kariére posunul nie­kam ďalej a vyskúšal si aj zahraničie. Mám aj nejaké ponuky, ktoré zva­žujem a uvidím, či ostanem v Žiline alebo pôjdem niekam inam. Záleží to aj od toho, do akej miery dostanem v Žiline šancu, ale ak by som v jej farbách mal hrať za mužov, tak by to bolo pre mňa určite lepšie, ako hrať niekde vonku v juniorskej súťaži.

Po skončení šampionátu sa na projekt Orange 20 znesie väčši­nou kritika a silnejú hlasy, ktoré žiadajú jeho zrušenie. Čo si o tom myslíte vy? Ako vám osobne po­mohol v hokejovom raste?
Projekt som zažil mesiac a pol a mys­lím si, že je výborne nastavený. Mali sme kvalitný tréning na suchu i na ľade, mali sme presne stanovený režim, dobrú a vyváženú stravu, mali sme priestor na kvalitnú regeneráciu a odpočinok. Na projekt nemôžem povedať ani pol krivého slova, mne osobne sa v ňom veľmi páčilo. Ne­hovoriac o výstroji, ktorý sme mali k dispozícii a zdravotnej starostlivosti o hráčov. Dovolím si tvrdiť, že málo-ktorý mladý hráč dostane v extraligo­vom klube to, čo v dvadsiatke.

Máte 18 rokov, takže okrem hokeja máte aj školské povinnosti. Čo ešte robíte, keď nehráte hokej?
Áno, mám individuálny študijný plán v odbore šport a výživa na Športovom gymnáziu v Žiline. Okrem hokeja sa venujem v rámci kondície aj thaj­skému boxu, najmä v letnej prípra­ve. S trénerom Patrikom Glézlom z Diamond Gymu, ktorý je výborným boxerom, to mám výborne nastave­né a nie je to iba o nejakom bití sa, ale o komplexnej fyzickej príprave. Okrem toho ešte vypomáham otcovi vo firme s autodielmi, aby som mal nejaké vreckové a nemusel byť úplne závislý od rodičov.