Čo vŕšok prejdeš, to iný kroj nájdeš. Platí to aj dnes?
To je moje zbožné prianie, aby to tak bolo. Áno, pokiaľ hovoríme o tradičnom odeve, ktorý je zdokumentovaný a ktorý sa zachoval a má svoju historickú hodnotu. Ženy v minulosti už aj podľa výšiviek na rukávcoch vedeli, ktorá žena je z ktorej dediny. Alebo z rôznych iných detailoch kroja. Žiaľ, keby sme vystavili súčasné kroje, v mnohých prípadoch by sme nevedeli určiť, kam patria. Teraz nebudem hovoriť o mestských folklórnych súboroch, ktoré majú v repertoári mnoho regiónov. Hovorím o dedinských skupinách nášho regiónu, ktorí nepristupujú k zachovaniu krojových špecifík vôbec vážne. Do popredia sa totiž dostalo presvedčenie o tom, že žena musí na javisku vyzerať hlavne dobre, najlepšie čo najchudšie, s novou frizúrou na hlave, nezabudnime farbu na vlasy, lesklé silonky a kratučké sukne s výstavou kŕčových žíl. Mať na sebe kroj je pocta. Človek sa v ňom musí niesť hrdo, musí ho mať v úcte a nesmie zabudnúť, že obliekanie kroja má svoje pravidlá a že kroj sa skladá z rôznych častí, ktorých vynechanie nemá žiadnu logiku. Teda okrem tej logiky byť na javisku za módnu ikonu.
Čo najviac vyčítate ženám?
Ženám vyčítam najmä úpravu hlavy. Slobodné dievčatá majú mať vlasy rozdelené na pútec a zapletený vrkoč. Nie rozpustené vlasy, nie drdoly, ofinky ani čelenky. A vydaté ženy majú tento status prezentovať aj na javisku. Je absolútne nedôstojné, keď sa 50-ročná žena pekne oblečie do kroja a hlava ostane bez úpravy. V celej našej doline sa nosili čepce a na nich šatky. Rozumiem tomu, že ženy neradi nosia šatky viazané pod bradou. Možno sa cítia staršie a hlavne sa horšie počujú, u speváčok to môže byť problém. Tak aj ja, ako etnológ, radšej prižmúrim oči a poviem, nech si šatku teda nedajú ale ten čepiec áno. Je to znak ich statusu. A ak chcú reprezentovať folklór, musia dodržiavať aspoň základné zásady. Žiaľ, málokde to vidím. Ďalším problémom je, že si skupiny dávajú šiť nové kroje a je im jedno, ako budú vyzerať. A tak muži prídu so zdobenými nohavicami v dedinách, kde sa nohavice nikdy nezdobili, s vyšitými košeľami tam, kde sa vôbec nevyšívalo. Osobitnú kapitolu tvoria farby. Už z tých skúseností môžem knihu napísať: „Dali sme si ušiť kroje v takej a takej farbe, lebo také farby sú v zástave našej dediny“. Máme tu krásne kroje. A v tomto prípade tvrdím, že tu by bolo najlepšie stagnovať. Teda vyrábať nové, ale s predlohou starého. Netvoriť nové kroje s nezmyslenými farbami, strihmi, obzrieť sa len po tom, čo je zachované a toho sa držať. Lebo tvoriť niečo nové sa pri tvrdohlavosti ľudí nevypláca. Ešte horšie je, keď sa do kroja oblečú ľudia, ktorí ani nevedia, čo si obliekajú... dievčatám trčia spodnice, majú rukávce zo Zbyňova a sukňu z Piešťan, na nohách zimné čižmy a vlasy rozpustené a po pás. Je lepšie nedať si žiadny kroj, ako hocaký ale nevedieť sa správne ustrojiť, „zakrojiť“. Stále platí, že musíme byť hrdí na to, čo máme a nechať si poradiť ľuďmi, ktorí sa vývojom kroja u nás zaoberajú.
V akom stave je súčasný regionálny folklór?
Žiaľ, nie som veľmi optimistická. Dedinské skupiny sa boja, resp. sa im nechce púšťať do spracovania tém, ktoré by mali byť ich hlavnou náplňou. Úplne vymizli témy socionormatívnej kultúry, nevidíme svadby, krstiny, drápačky, vianočné pásma, betlehemské hry a pod. Dedinské skupiny obmedzili svoju tvorbu na spev, občas v medzihre zatancujú.
Ktorý región je na tom najhoršie?
Rajeckú dolinu pokladám za jednu z najkritickejších v oblasti súčasného spracovania folklóru. Nádejou a možno aj akýmsi vzorom, že sa dá tvoriť, by teda mohli byť žilinské folklórne súbory. Žiaľ, aj tie už pramálo čerpajú z regionálnej tradície. Rozsutec mal vždy pečiatku terchovského súboru, Stavbár mal úžasné pásmo čičmianskej svadby, Lieska dokonca svadbu z Fačkova. Stále je to však málo. Keď sa pozeráme na iné folklórne súbory, majú rovnako pestrú folklórnu tvorbu, ako naše súbory ale gro tvorí ich región. Tu nám to, žiaľ chýba. Keď už nie tanečne, aspoň spevácky a hudobne by sa dalo určite spraviť viac. Ale aj tanečne. A keď už nie rajecká, či terchovská dolina, posunúť sa aspoň kúsok ďalej k bohatému materiálu Kysúc, Púchovskej doliny, Javorníkov a pod.
A ktorý najlepšie?
DFS Javorníček pokladám z môjho pohľadu za súbor, ktorému patrí prvenstvo v tvorbe, prezentovaní a zachovávaní regionálneho kultúrneho dedičstva na Hornom Považí v čistej, nenarušenej podobe. Bohužiaľ, kompetentní v súboroch a skupinách len mávnu rukou. Majú iné predstavy, ktoré sa s regionálnym folklórom nezhodujú a siahajú tam, kde by nemali. Nepokladajú to za problém. Ale uvidíme o pár rokov. Keď naše deti nebudú už vôbec ovládať naše nárečia a ak budú mať zatancovať tanec z nášho regiónu, zatancujú valčík a polku.
Ty ako etnologička vieš, čo malo vplyv na utváranie hudobného a tanečného prejavu v minulosti. Priblíž nám to trochu a tiež povedz, čo má vplyv na folklór dnes?
Je to veľmi obšírna téma hodná celej monografie, tak aspoň v skratke. Celá hudobná a tanečná kultúra sa tvorila storočiami, nevznikla náhle a na jej vzniku sa podieľalo mnoho faktorov. Tá naša, regionálna, má typické prvky valaskej kultúry. Geograficky sme v horskom prostredí, kde je dostatok dreva, čomu zodpovedajú aj drevené hudobné nástroje ako husle, basa, kontra, rôzne druhy píšťal. Bolo tu množstvo ľudových hudieb, ktorí hrávali od Terchovej po Čičmany najmä starosvetské čardáše, ktoré boli v rôznych obmenách tancované v každej jednej dedine, odzemky a pod. Samozrejme, boli vytvorené folklórne mikroregióny a hudba, či tanec z Terchovej, Belej, Dolnej Tižiny a pod. sú absolútne neporovnateľné s tanečno-hudobným folklórom z Ďurčinej, Rajeckej Lesnej alebo Čičmian. Kopce, lúky, pasienky boli priam predurčené na vznik lúčnych, kraviarskych piesní, tzv. prevolávačiek, trávnic a pod. Všetko to, čo dnes vnímame pod pojmom folklór však vytvorili ľudia a tak je tomu dodnes. Mám však pocit, že pri otázke, čo má vplyv na folklór dnes, je na mieste odpoveď: youtube, internet, televízia... ľudia už spoločne netvoria, ale kopírujú.
V minulých storočiach, keď sa väčšina ľudových tancov vytvárala, žila podstatná časť národa na vidieku. Tomu prispôsobovala aj tanec, hudbu... tancovalo sa na fašiangy, pred Vianocami, pred zahájením zberu úrody. Čerpáme z toho aj dnes? Dá sa to vôbec?
Čiastočne áno. Napr. fašiangové, Katarínske, Štefanské zábavy... tak, ako sa organizovali v minulosti, organizujú sa aj dnes. Akurát na ne nechodíme v krojoch a hrá na nej DJ a nie ľudová hudba. Česť výnimkám, samozrejme. V minulosti celú tanečnú zábavu tvorila ľudová hudba. Dnes tvorí prinajlepšom polovicu a tú druhú moderná hudba. Ale pozitívne vnímam, že sa na obciach niektoré zvyky obnovujú. Opäť sa začínajú fašiangové obchôdzky tam, kde už zanikli, konajú sa dožinkové slávnosti. Sem-tam sa objavia jedinci v krojoch alebo nejakých pseudokrojoch, prichádzajú deti v krojoch, s kvetinovými čelenkami a v snehuliach, či trblietavých balerínach a „učia sa“ folklóru. Z každej tradície sa dá čerpať, len ju treba správne pochopiť a usúdiť, či je vhodné ju oživovať a akým spôsobom.
Vraj deti a mládež už nepoznajú zvyky vo svojej obci... čím si myslíš, že to je?
Niečo zaniknúť musí, niečo by naozaj nemuselo. Aj zánik akéhokoľvek zvyku nie je náhly proces. Mnohé zvyky vychádzali ešte z pohanských čias a boli v rurálnom prostredí tuho zakorenené, že sa ich nepodarilo zrušiť ani cirkevným hodnostárom. Dnes už nikto nebude strúhať Luciový stolček z jedného kusa dreva, aby sme videli, ktorá žena je bosorka. Dnes dievky súce na vydaj nebudú triasť plotmi na Ondreja a čakať, z ktorého dvora zašteká pes a tam sa vydajú. Nebudú variť halušky s lístkami, páliť mačacie pazúry a byliny, aby počarovali mládencovi, ktorý sa im páčil. Dokonca si nebudú dávať ani mužské nohavice pod vankúš, aby mali sny o svojom budúcom manželovi. Mágia mala veľkú silu a ľudia verili, že si dokážu pričarovať lásku či pomstu. Biela mágia existuje aj dnes. Ale už je vecou podnikania, veštby, zúžená na niekoľko ľudí, nie je súčasťou každej rodiny, každodenného života. Moderná doba, technika, styk kultúr a náboženská sloboda zabezpečili, že mnohé zvyky stratili význam a opodstatnenie. Ale páči sa mi, keď sú tieto zvyky súčasťou programov folklórnych skupín a súborov. Tak by to malo byť. Sú však zvyky, ktorých dodržiavanie a prenos z generácie na generáciu sú závislé len od rodičov. Tí sú zodpovední za to, čo si deti budú niesť so sebou, v sebe, zakorenené ako zvyk, tradíciu. Pre niekoho je silným zvykom ísť cez vianočné obdobie na polnočnú omšu a prežívať akékoľvek sviatky so silnou kresťanskou tradíciou, iným k šťastiu stačí zemiakový šalát a vyprážaný pangasius. Je však dobré myslieť na to, že to, čo ukážeme našim deťom, to bude pre nich tradíciou.
Napriek tomu, väčšina obcí sa snaží udržiavať svoje bohaté tradície a folklór. Neustále vznikajú nové a nové súbory – obzvlášť zamerané na tých najmenších. Čo si o tom myslíš? Čo robia dobre? / Čo robia zle?
Ako to tak sledujem, veru tých detských súborov, resp. folklórnych občianskych združení, rastie ako húb po daždi. Nebolo by to na škodu, keby vedeli, ako s tými deťmi pracovať. Najväčší problém je, že sa vedúcim súborov nechce pátrať po regionálnych tradíciách. Nemajú chuť ani čas chodiť za starými ľuďmi a pýtať sa ich, ako sa v detstve hrali, čo spievali, ako tancovali a pri akých príležitostiach. S úžasom sledujem, aký repertoár vedúci deťom vyberajú. Deti nevedia, čo spievajú a nerozmýšľajú nad tým. A je smutné, že dospelí o tom nerozmýšľajú za nich. Ako môže na vystúpení malé dieťa spievať „A čija to chyža?“ – veľmi pochybujem o tom, že to dieťa (a je jedno, či má 5 alebo 8 rokov) rozumie významu piesne. Spieva sa tam okrem iného: „...verny sja mi, verny, mij milyj kozače... zochabil ja divča a sam neznam komu..“ atď. Teda niečo v zmysle: vráť sa mi môj milý a nechal som dievča, sám neviem komu. Nehovoriac o momentálnom hite „Sadla včielka na konárik“. Tak si štvorročné dieťa zaspieva „Zamuruj mi, muráriku, moje čierne oči, aby lásku nehľadali vo dne ani v noci.“ Malé deti nemajú čo spievať o láske, zrade, pomste a už vôbec nie piesne s erotickým podtónom, ktorých je v ľudových piesňach viac než dosť. Proste treba deťom vyberať správny repertoár. A čo je najdôležitejšie? Deti sa majú hrať. Sú zapísané stovky detských ľudových hier, z ktorých sa dá pri troške predstavivosti spraviť krásne detské pásmo plné vtipných textov, vyčítaniek, prekáračiek, kde si deti aj zatancujú, aj zaspievajú. Lenže to chce trošku odhodlania a času niečo si naštudovať a chodiť za starými ľuďmi. Najstaršia generácia je studnica. Tým, že deti postavíme do dvoch radov a naučíme ich pesničku zo Zemplína, im nedáme nič hodnotné. A už vôbec neprispejeme k tomu, aby sa niečo z regionálneho folklóru zachovalo a mohlo sa tradovať ďalej. Ale aby som nehovorila len negatíva, musím vyzdvihnú aj detské kolektívy, ktoré to robia tak, ako majú a sú dôkazom toho, že aj jednoduchý svet detského folklóru vie byť „svetový“. Je to určite DFS Hajovček zo Strečna, ktorý môže byť každému príkladom toho, ako sa to dá, len stačí chcieť a mať správny prístup. Mestské detské súbory ako Lieska a Cipovička už spracovávajú folklór z celého Slovenska, no veľmi im kvitujem, že na regionálny folklór nezabudli. Za to patrí vďaka ich vedúcim.
Čím si myslíš, že sa to deje, že ľudia nedbajú na tradičný folklór? Že „kašlú“ na svoj regionálny folklór?
Mám na to naozaj ťažké srdce ale zrejme to má celé na svedomí naša mentalita a k nej pridružená lenivosť nepátrať vo svojich kruhoch. Zoberme si také súbory a skupiny z východného Slovenska. Prečo majú taký bohatý hudobný, tanečný a spevný materiál? Lebo nedovolili, aby zanikol. A sú naň hrdí. Nenašli by ste tam súbor, ktorý sa postaví na javisko a začne spievať „Vy stromčeky okolo Rajčanky“ alebo nebude tancovať tanec „Pod šable“ z Čičmian. Ani nebude spievať piesne z Rajeckej Lesnej, dokonca ani z Terchovej. Nie na vystúpení, nie verejne. Na chatách, akciách, kde sa stretnú folkloristi a zabávajú sa, prespieva sa repertoár od Záhoria po Ubľu. Ale na javisku prezentujú to, čo je v ich regionálnom ponímaní akýmsi vlastníctvom, v nárečí a sú to hrdí lokálpatrioti. Tu to tak, žiaľ, nefunguje. Keď som chodila po dedinách v okrese Žilina na výskumy krojov s mojou bývalou kolegyňou, často nás išlo doslova roztrhnúť od zlosti. „Tu sa kroj nenosil. Tu sme žiadny folklór nemali. Tu nie sú také pekné pesničky ako na východe.“ Ľudia nie sú hrdí na to, čo tu máme a radšej prezentujú inoregionálny folklór. Nedávno som bola na jednom Katarínskom podujatí, kde sa stretli interpreti folklóru Rajeckej doliny. Aké bolo moje sklamanie, keď 90% repertoáru tvorili piesne typu „Mal som píšťalečku o dvanástich dierkach, Chodili chlapci k nám, Vy stromčeky okolo Rajčanky...“ Ďalšiu skupinu tvoril piesne prebraté z CD známych telies ako SĽUK a pod. Žiaden čardáš, žiadne archaizmy. Prekvapilo ma spojenie huslí, saxofónu a bubna, ešte viac spojenie saxofónu a kroja. Nikto z nich nesiahol do hĺbky svojej dedinskej tradície. Vsadili na to, že chcú ľudí zabávať a pritom by ich častým vystupovaním mohli naučiť niečo staršie. Mali by esá, ktoré vytiahnu z rukáva a ľudí prinútia zastaviť dych a nie smiať sa. A tak sa sálou ozýval spoločný spev momentálnych „hitoviek“ Hej, sokoly! a Sadla včielka na jablonku. Keď raz budem počuť, ako celá sála spieva „Zachoj slunko, zachoj, za háj...“ z Čičmian alebo „Keby som ja mala kľúče od svitania“ z Lietavskej Svinnej, až vtedy budem mať dôvod mať slzy v očiach od radosti a nie od zúfalstva. Lenže to by ľudia museli byť hrdí na to, kde žijú, aký majú folklór a že je diametrálne odlišný od toho rusínskeho, či horehronského. Áno, bol tu veľký vplyv dychových hudieb, po 2. svetovej vojne hotový dychovkový boom. Tie priniesli všetky tie notoricky známe polky a valčíky a sláčikové muziky s čardášmi zostávali nepovšimnuté, lebo už neboli „in“. Ale zachovali sa. Sú nahrávky, texty, noty, spomienky v hlavách starších ľudí. A my sme posledná generácia, ktorá ešte môže niečo vytiahnuť na svetlo sveta. Tej po nás sa to už nepodarí.
Dalo by sa s tým niečo urobiť? Nejako to napraviť? Ako?
Ja vidím dva veľké problémy. Prvý je neznalosť a druhý neochota s tou neznalosťou niečo spraviť. Je skvelé, že ľudia si dajú námahu vytvoriť súbor, skupinu, viesť deti. Ale viesť ich správnym smerom, je hotový kumšt. Naučiť deti spievať „Sadla včielka na jablonku“ je síce pekné, ale neprofesionálne a regionálne mätúce. Jasné, kto chce viesť súbor, nemusí byť vyštudovaný choreograf, dokonca ani etnológ. Stačí, že má pre folklór ten správny cit. Tých ľudí treba len správne nasmerovať. Stačí, že sa obrátia na tých, ktorí majú o danej problematike vedomosti, vedia ich posunúť ďalej a pomôcť. Lenže tam musí byť aj ochota prijať túto pomoc. Nestáť si tvrdohlavo za tým, že na javisku treba spraviť šou, vyzerať rovnako príťažlivo ako vo večernej róbe a že s našim folklórom dieru do sveta nespravíme. A o to ide. Tu nie sme Lúčnica, SĽUK ani PUĽS. Tu nejde o vysokú umeleckú úroveň, ale o poslanie, a je našou povinnosťou zachovať regionálne tradície. O tie mimo regiónu sa už postarajú ostatní. Dajú sa spraviť zázraky, vytiahnuť poklady, spraviť programy, ktoré budú mať hodnotu. Treba pochopiť, že nejde o zábavu ale o vážnu vec, ktorá môže byť podaná aj zábavne.
