Päťčlenná rodina je na Slovensku už dva roky. Prešla si záchytným táborom v Humennom, pobytovým táborom v Opatovskej Novej Vsi a v súčasnosti sú zaradení do integračného programu pre cudzincov na Slovensku, ktorým bol udelený azyl alebo doplnková ochrana. My sme sa stretli so Sarinou (31), mamou rodiny a jej synom Bahramom, ktorí slušne rozprávajú po slovensky. „Prišli sme na Slovensko, pretože sme chceli ochrániť naše deti pred životom v Afganistane. Boli a stále sú tam vojny. Odtiaľ sme odišli do Iránu, ale tu sa rozhodne cítime viac v bezpečí,“ hovorí Sarina o dôvodoch, prečo odišli z rodnej krajiny.
Minulý rok opisuje ako veľmi ťažký. Začiatky v úplne cudzej krajine nie sú väčšinou ľahké, najmä keď sa boríte s byrokraciou, nedostatkom peňazí a podradným ubytovaním. Premiestňovali ich z miesta na miesto, kým skončili v Žiline. A hoci Slovensko je z hľadiska migrácie považované viac‑menej za tranzitnú krajinu, táto rodina ju považuje za svoj nový domov. „V Afganistane sme mali dom a to je aj naša túžba spojená s budúcnosťou tu,“ dodáva Sarina.
Po udelení azylu utečencom zabezpečujú integračný proces hlavne mimovládne organizácie. Poskytujú im všestrannú pomoc – materiálnu pomoc na vybavenie domácností, sociálne poradenstvo pri hľadaní zamestnania, zabezpečenie rekvalifikačných a jazykových kurzov atď. Sarine s rodinou, ale i ďalším azylantom, takto pomáha Slovenská katolícka charita v Žiline. Aby mohli požiadať o štátne občianstvo, musia v našej krajine zotrvať päť rokov.
Nástupom Talibanu sa všetko zmenilo
Bahram chodí do základnej školy v Bánovej. „Na začiatku som mal problém s jazykom, preto chodím ešte len do základnej. Učím sa aj angličtinu a nemčinu,“ hovorí chlapec, ktorého by v budúcnosti zaujímalo povolanie prekladateľa. Trochu mu vraj robia problémy „i“ a „y“, ale povedzme si, to často aj nám, Slovákom. Bahram si tu našiel priateľov a rád hráva futbal.
Aj Sarina sa učí po slovensky. Pracovala ako kozmetička v žilinskom salóne krásy, bohužiaľ, iba 9 mesiacov, pretože znižovali stav zamestnancov. Momentálne si hľadá prácu v podobnom odbore.
Ľudia sú tu podľa nich milí a ochotní pomáhať. Žilina ako mesto sa im páči, o okolitej prírode nehovoriac. A vraj tu lepšie funguje aj školstvo a zdravotníctvo. „Chýbajú mi rodičia, ale čo narobím. Tu mám rodinu, svojho manžela a deti, ktoré sa tu bez problémov môžu učiť. Nechcem sa vrátiť do Afganistanu, bojím sa. Tam bola každý deň vojna, útoky Talibanu a radikálnych islamistov,“ spomína si.
Vláda Talibanu nastúpila v Afganistane, keď mala Sarina 10 rokov. Ako vraví, vtedy sa všetko zmenilo. Ženy z ničoho nič mizli, unášali ich a boli vystavované týraniu a sexuálnemu násiliu. Dostali tiež zákaz vzdelávať sa. Sarina dovtedy chodila do peknej kultúrnej školy. Napriek tomu aj dnes mnohé dievčatá a ženy študujú, no v polorozpadnutých špinavých budovách bez lavíc a pomôcok. Koniec koncov, tak vyzerá dnes väčšina miest – po krásnych architektonických pamiatkach a budovách ostali trosky po bombardovaní.
Ak dcéry nemohli chodiť do školy, začali ich otcovia vydávať. Sarina sa vydávala, keď mala 15 rokov. Sama je matkou 10‑ročnej dcéry, no tak skoro si jej svadbu neželá. „Možno v 25 rokoch,“ smeje sa. Nájde jej manžela ona či to nechá na dcéru? „Nie, ja jej nájdem,“ hovorí so smiechom starostlivá matka a dodáva: „Ešte má málo rokov, neviem, čo si ona bude želať. Ale ja by som chcela, aby si našla Afganca.“
Rozdiel oproti Afganistanu či Iránu, kde sa neskôr presťahovali, je aj v tom, že tam sa musela zahaľovať. Tu to robí z vlastnej vôle. Pritom v 60. rokoch minulého storočia by ste márne hľadali rozdiel medzi ženami v Kábule a trebárs v Paríži. Nezahaľovali sa a dokonca nosili minisukne.
Afganistan je rozdelený na 34 provincií a 8 regiónov a rozprávajú tu mnohými jazykmi. Pre krajinu je typické tkanie krásnych kobercov či pestovanie šafranu. Polia so vzácnou rastlinkou však nahrádza pestovanie narkotík. „Radšej nepozerám ani správy z Afganistanu, inak by som sa trápila,“ priznáva Sarina.
Deti k ničomu nenútia
V úvode sme spomínali, že na Malých trhoch ponúka rodina rôzne afganské pochúťky. Vyhľadávaným je napríklad bolani – afganský chlieb, ktorý sa plní zemiakovou či zeleninovou plnkou. Nedávno aj oni oslavovali Nový rok, teda Nawroz a podávali špeciálny nápoj, ktorý vzniká 24‑hodinovým lúhovaním sušeného hrozna vo vode. Alkohol nepijú.
Najdôležitejším sviatkom pre moslimov je ramadán, počas ktorého nejedia a nepijú vodu, kým nezapadne slnko. Po ňom nasleduje trojdnie, počas ktorého sa rodiny vo veľkom stretávajú a pripravia veľký koberec plný jedla. „Dodržiavame tu svoje tradície, ale nie príliš striktne. Dievčatá by napríklad mali dodržiavať ramadán od 10 rokov. Teraz by mala po prvýkrát aj moja dcéra, ale ja to nechcem. Ja osobne ho dodržiavam, ale deti k tomu nenútim,“ vysvetľuje. Je to ako slovenský pôst, ktorý niektorí ľudia dodržiavajú, iní nie.
Na ochutnávku afganskej kuchyne sa môžeme tešiť najbližšie na veľkonočnom malom trhu, kde Sarina s rodinou nebude chýbať.
Pre zaujímavosť: Vedeli ste, že v Afganistane inak počítajú čas? O dva mesiace budú mať rok 1395.
Veronika Cvinčeková
Snímky autorka, archív
