Ako vníma prezident klubu uplynulú sezónu?
Som nadšený. Môj pohľad je však iný ako divácky. Som konštruktér a potreboval som za jediný mesiac vytvoriť stroj, ktorý bude mať všetky súčiastky funkčné. Potreboval som ho aj dizajnovo navrhnúť, „natrieť“ a ešte aj za pochodu vyskúšať, či to všetko funguje. Považujem to za výnimočný výkon, pretože to nerobili roboti, ale musel som sa spojiť s tímom ľudí, ktorých som spoznal necelé dva mesiace pred štartom súťaže.
Napriek tomu asi neľutujete, že ste do tohto projektu šli a že ste postavili žilinský mužský basketbal opäť na slovenskú extraligovú mapu.
Naopak, som potešený. Priznám sa, čakal som, že to bude viac bolieť a čakal som, že mi bude dlhšie trvať, kým sa v neznámom prostredí zorientujem. V trojici Ondro Šoška, Janko Závodný a Nabil Trabelssie som našiel fantastických kolegov a blízkych ľudí, s ktorými bola výborná spolupráca.
Tím sa skladal narýchlo a za pochodu v čase, keď už väčšina súperov mala kompletný káder.
Keď mali naši súperi postavené tímy, myšlienka extraligy basketbalu v Žiline ešte neexistovala. Keď som ju pred bývalými basketbalistami Žiliny a mojimi blízkymi priateľmi, s ktorými som hrával, vyslovil, boli prvých desať minút v šoku z toho, že nad niečím takým uvažujem. Ďalších desať hodín mi vysvetľovali, ako sa to nedá, takže som mal parádnu zbierku argumentov, ktorá by vydala na knihu. Vedel som, že musím byť trpezlivý a zasiať v nich semienko myšlienky, ako sa to dá. To som postupne prácou vypestoval v stromček, ktorý teraz polievame a rastie ďalej.
Asi najviac ste sa tešili hneď v úvode ročníka, keď prišli prvé a odborníkmi nečakané výhry. Žilinu skôr považovali za fackovacieho panáka.
Začali sme rýchlo a dobre. Ondro Šoška namiešal dobrý tím, vybral vhodných hráčov zo zahraničia a zabrali aj domáci hráči a odchovanci a vytvorila sa výborná chémia. Mužstvu som sa venoval ako kouč, sedávali sme často spolu a používal som skúsenosti a zručnosti z manažérskeho prostredia, ktoré som za 28 rokov svojej práce nadobudol. Vytvorili sme tím, v ktorom sme si povedali, že si dôverujeme, máme sa radi a nebojíme sa nikoho. Táto energia zafungovala. Stroskotali sme však na administratíve. Trom našim hráčom nepredĺžili víza, takže sme ich museli poslať domov, aby si ich zaobstarali. Hráči prestali mať v zahraničí kontakt s klubom, vyprchal z nich tímový duch a nadšenie. Naši mladí hráči bez legionárov dostávali „nakladačky“ a nemali silu uvedomiť si, že je to prirodzené a treba to vydržať a ísť ďalej. Zanechalo to na nich stopy. Cítil som, že aj na trénerskom poste potrebujeme zmeny, pretože aj so silným tímom sme v obrane nedokázali súperom konkurovať a pravidelne sme dostali sto a viac bodov. Museli sme kvôli obrane, ktorá je základom a bola aj mojou víziou, zmeniť trénera. Práve zlyhanie v obrane považujem za svoje vlastné. V útoku sme dokázali divákov zaujať peknými akciami, ale mojou filozofiou ako bývalého basketbalistu je čierna práca v obrane, ktorá nie je často viditeľná, ale je veľmi dôležitá. Bez dobrej obrany sme, manažérsky povedané, nedokázali vytvoriť trvalo udržateľný podnik.
Príchodom Ivana Kurillu na trénerský post sa hra v obrane zmenila a najmä mladí hráči pochopili, čo od nich tréner vyžaduje.
Ivan bol dobrou voľbou, veľmi rýchlo medzi nás zapadol a dokázal svojou prirodzenou autoritou opäť vytvoriť chémiu medzi hráčmi. Tím však bol natoľko narušený odchodom hráčov do zámoria, že aj keď sa vrátili a nastúpili opäť do zápasov, ich telá záťaž nevydržali a prišli zranenia. Prišli aj posily, na ktoré boli kladené vysoké nároky. Bez stmelenia s tímom museli nahradiť chýbajúcich a zranených hráčov. Buď sa im to nepodarilo, alebo sa zranili i oni. Do tímu však prišiel Jovan Crnič, ktorý zapadol ľudsky aj výkonom a dotvoril v závere sezóny celok herne aj osobnostne, začo som mu veľmi vďačný. Prišiel ako záchranár a ja mu za to veľmi ďakujem.
V závere sezóny dostali priestor na palubovke mladí hráči a odchovanci klubu, s ktorými tréner pracoval už s výhľadom na ďalšiu sezónu.
Zapojenie mladých do hry bola na jednej strane nutnosť, na druhej strane odvaha trénera. Napriek tomu, že hrali 18- až 19-roční hráči, uhrali sme solídne výsledky s tímami, ako sú Inter alebo Komárno. S tímom, ktorý mal vekový priemer 20 rokov, sme hrávali proti najlepším hráčom z Európy hrajúcimi v našej lige. Divák to možno tak nevníma, ale ja za to trénera obdivujem a považujem to za vynikajúce. Uvidíme v budúcnosti, čo sa na hráčov z tohto obdobia nalepilo a aký mentálny a fyzický pokrok získali. Boli to však pre nich neoceniteľné skúsenosti.
Ako ste vnímali vy osobne prístup mladých hráčov počas ročníka? Bol vždy príkladný?
Pred 11 rokmi sme zakladali klub MBK Victoria Žilina. Chceli sme z talentovaných chlapcov vytvoriť za pomoci trénerov a rodičov odolných chlapov, ktorí objavia svoju vnútornú motiváciu a prejdú k mužom, kde sa budú posúvať ďalej. Pokiaľ sa medzi chlapcami v tejto sezóne objavili takí, ktorí nemali vnútornú motiváciu, bola to chyba aj mládežníckeho klubu a trénerov. Buď sme mali vybrať takých, ktorí motivovaní sú, alebo motiváciu v nich prebudiť. Nevyhováram sa na mladých chlapcov, lebo sám som bol mladý a viem, akú dôležitú úlohu v mojom živote hrali autority okolo mňa. Buď mi ukázali cestu, alebo ma pochválili a povedali, že som talent. Žiada si to väčšie prepojenie mládežníckeho a mužského tímu, chlapci musia mať pred sebou vzory, aby vedeli, kam chcú smerovať. Doteraz ich veľmi nemali a aj to bol jeden z dôvodov, prečo som chcel, aby bola v Žiline opäť extraliga. Na mladíkoch začína byť vidieť, že chápu a vnímajú, že dostali príležitosť, aká sa neponúka často a snažia sa ju využiť.
Po Karlovke ste tím s najväčším počtom slovenských, dokonca veľmi mladých hráčov, ktorí môžu byť základom pre reprezentačnú dvadsiatku vedenú Ivanom Kurillom.
Ukazujeme ostatným cestu, že kvalitný basketbal sa dá hrať aj s vlastnými odchovancami. Celú sezónu sme niečím prekvapovali a boli sme v pozornosti pre viacero dôvodov. Veľmi veľa expertov nám vyslovilo pochvalu a uznanie, a to nie je málo na prvý rok existencie. Sme za to, aby sa znižoval počet zahraničných hráčov v tímoch, aby slovenskí hráči nestratili vzory, ale mali viac minút na hru. Je to spôsob, ako skvalitniť slovenský basketbal.
Žilinský basketbal ostane na extraligovej mape aj v ďalšej sezóne. Aké máte s klubom plány do najbližších rokov?
Som pripravený na akúkoľvek situáciu. Som manažérom zrodu, týmto spôsobom som založil niekoľko firiem a nič ma neprekvapí. Som pripravený aj na turbulentnú sezónu, pretože každá sa odvíja od financií. Viem, že stojíme na dvoch nohách: jedna je basketbalová, druhá manažérsko-partnerská. Musíme pracovať s verejnosťou, partnermi a musíme k basketbalu pritiahnuť podnikateľskú elitu Žiliny, ktorá pochopí, že basketbal je džentlmenský šport a keď sa spoja s basketbalom, tak to nebude iba zážitok. Bude to pre nich aj vstup do vybranej spoločnosti ľudí, ktorí sa chcú deliť o svoj zisk so športom a mať z toho výhody pre svoj biznis. Pri nových projektoch je dôležitá nebojácna vízia. Pokiaľ nemáte sen, nemá sa čo zrealizovať. Teším sa, že som sa stretol s úspešnými žilinskými podnikateľmi, ktorí majú tie najvyššie ambície. Cieľom je hrať v budúcej sezóne na pozíciách v strede tabuľky a dostať sa do play-off a v ďalšej sezóne bojovať o medailové pozície. Nebojím sa vysloviť sen, že pokiaľ sa namieša správna konštelácia hráčov, trénerov a partnerov, budeme prví. Ideme o tento sen bojovať.
Napriek nelichotivým výsledkom v sezóne bolo na zápasoch vášho tímu vždy množstvo divákov. Vnímate to ako odmenu za to, čo sa basketbalu v Žiline podarilo za krátku dobu dosiahnuť?
Žilinskí fanúšikovia nás potešili a boli úžasní. Čakal som, že prehry nám neodpustia, budú nároční a budú „frfľoši“, no nestalo sa tak. Máme inteligentné a chápavé publikum, ktoré nám držalo palce aj v nepohode. Viac kritiky sme dostali skôr od bývalých hráčov a funkcionárov.
Vo februári ste pokrstili svoju ďalšiu knihu pod názvom Objavte svoj talent. Čo vás viedlo k jej napísaniu?
Napísanie knihy malo spojitosť s basketbalom. Zistil som, že každý človek má v sebe talenty. Iba zlomok ľudí si myslí, že áno, tí ostatní si myslia, že objaviť a prebudiť ich v sebe je ťažké. Po dlhšom pátraní a štúdiu som zistil, že je to jednoduchšie, ako sa zdá, a talentov máme všetci viac, než si myslíme. Pokúšal som sa v knihe napísať, ako to je, prečo to tak je a ako sa k našim vlastným talentom môžeme prepracovať. V knihe dávam k tomu návod, je v nej aj kapitola o basketbale a nechýba ani fotografia celého tímu. Žilinský basketbal nie je nič iné, ako podpora chlapcov a mužov, ktorí sa rozhodnú, že tento talent v sebe budú hľadať a kultivovať. My im v tom chceme pomáhať. Naše basketbalové krédo znie: Dávame príležitosť mladým talentom a robíme Žilinu lepšou.
