Skupina Ženský beh Žilina vznikla minulý rok v apríli. Iniciátorkami boli Lenka Kyselicová a Katarína Kovalík. „Myšlienkou nebolo vytvoriť skupinu pre kamarátky, naopak, pre širokú verejnosť. Pre kohokoľvek, kto chce behať,“ hovorí Lenka. Prečo? „A prečo nie?“ hovorí.
Lenka je bývalá atlétka, pochádza z Martina a v Žiline jej chýbala nejaká spoločenská športová aktivita. Tak si ju vytvorila. Do skupiny sa pridali ženy, ktoré mali záujem behať z rôznych pohnútok. Zbaviť sa kilečiek navyše, preto, že sa obávali behávať v parku samy i kvôli vzájomnej motivácii. „Niektoré sa dovtedy vyhovárali samy pred sebou. No keď ide človek behať s niekým iným, ženie ho to dopredu,“ vysvetľuje Lenka Kyselicová.
Na prvé stretnutie prišlo okolo 30 žien. Ako hovorí, ten ošiaľ však postupne trochu opadol. „Je ťažké zorganizovať si čas a rodinu. Minulý rok sme mali k dispozícii babysitterky, ktoré strážili deti a my sme behali. Tento rok sa nám ich nepodarilo zohnať, ale na druhej strane nemusíme behať len v parku, ale vybehneme hocikam.“
Dnes je v skupine zhruba 10 stálych bežkýň. Niekedy sa stretávajú len na pretekoch, niektoré pravidelne behajú vo štvrtky v Parku Ľ. Štúra. Zastúpené sú tu naozaj všetky generácie. „Máme 20-ročné dievčatá, zrelé ženy, ktoré majú aj viac ako 50 rokov, ale gro tvoria 30– a 40‑tničky. Je to mix pracujúcich žien, žien na materskej, aj takých, ktoré sú tam len na chvíľu,“ hovorí Lenka.
Bežecké vzťahy utužili túto komunitu, na kávu však nechodia. „Keď prežívate tú drinu, nielen pohodu, stmelí vás to, a tie, čo sa pravidelne stretávame, sme už kamarátky. Na kávu nemáme čas, lebo chodíme behať,“ smeje sa.
Nie je to pre každého
„My sme v podstate všetky začínali veľmi ťažko,“ opisuje Lenka. Na prvom stretnutí vraj za hodinu odbehli 4 okruhy v parku, čo sú 4 km. „Kebyže to poviete v nejakej bežeckej komunite, je to dosť zlé. Teraz sa naše časy dajú porovnať s bežcami, ktorí sa zúčastňujú na amatérskych pretekoch. Za rok intenzívneho behania je progres obrovský.“
Počas zimných mesiacov sa beh ťažšie organizuje, aj sa skôr stmieva. No opäť potiahne jedna druhú. „Keď sa ti nechce, je fajn, že ťa niekto druhý vytiahne. Keď si tie tenisky obuješ, už to neľutuješ,“ spomína si zakladateľka skupiny. Čo ju samotnú fascinuje na behu? „Nie je to moja myšlienka, ale páči sa mi, že si nohami na zemi, ale máš vietor vo vlasoch. Keď máte za sebou ťažký deň, upracete si v hlave, určíte si priority,“ hovorí.
Sú bežci, ktorí majú radi hudbu v slúchadlách. „Ja mám rada beh v prírode, v lese, a tam potrebujem vnímať zvuky okolo seba. Napríklad aj keď vybehne divé prasiatko, aby som vedela reagovať. Ale sú ľudia, ktorých hudba poháňa,“ pokračuje.
Napríklad na poslednej súťaži s názvom Od Tatier k Dunaju boli posledné úseky behu po hrádzi v Bratislave, kde bolo asi 40 °C na slnku. „Tam išlo o kolaps. Baby si brali slúchadlá, aby počúvali rádio, že ich to nakopne. Takže áno, hudba vie byť dobrý pomocník, ale tiež nie pre každého,“ dodáva.
Štart v Jasnej, finiš v Bratislave
Účasť na pretekoch Od Tatier K Dunaju je doposiaľ ich najväčším úspechom. Ide o štafetový beh tímov, kde sa súťaží v kategóriách jednotlivcov, párov a družstiev. „V januári som natrafila na toto podujatie. Oslovila som ženy zo Žiliny aj z Martina, potrebovali sme reagovať rýchlo. Štartovať mohlo maximálne 200 tímov a už ich bolo zaregistrovaných 196. Museli sme zaplatiť štartovné, čo nebolo málo, 600 eur. Ale išli sme do toho. Vzali sme na seba záväzok, každá začala individuálne behávať, aj sme sa organizovane stretávali,“ spomína.
Preteky sa konali počas víkendu 15. – 16. augusta. Štartovalo sa v Jasnej, finišovalo v Bratislave. „Išlo sa za plnej premávky, ktorú v zložitejšej časti usmerňovali policajti. Keďže nás bolo 12, každá z nás bežala striedavo tri úseky. Podmienkou registrácie na tento beh bolo zabehnúť jeden úsek, 10 km, do hodiny, tým pádom to vychádzalo na 36 hodín. Išli sme tam s očakávaním 34 – 35 hodín, a dali sme to za 33,“ podotýka.
Dievčatá dorazili do Bratislavy, dali si ružové sukne, zaparkovali tu auto s veľkými perami a spôsobili smršť. Samozrejme, za zmienku stojí, že získali tretie miesto za beh a prvé miesto za výzdobu auta. „To je niečo, čo som nečakala, ale nečakali to ani tí ľudia v Bratislave,“ smeje sa Lenka. „S pýchou a bez skromnosti priznám, že sme boli jediné také originálne. Boli tam vyzdobené autá, ale v zmysle popísané fixami, polepené značkami a podobne. Nám to trvalo dlhšie, jedna naša kočka, Monika Zacharová, ktorá tiež s nami bežala, má veľké estetické cítenie. Vymysleli sme to spoločne, je to dielo celého tímu. No ona doma brúsila ústa zo sadrokartónu,“ hovorí.
Za výzdobu auta získali 1. miesto.
Ich najbližšie plány sú: behať, behať, behať. Zúčastňujú sa viacerých súťaží a majú plány aj do blízkej budúcnosti. Za túto poslednú súťaž však vyhrali takú cenu, že nevedia, či to je za odmenu, alebo za trest – preplávať Dunaj. „Uvidíme, či niektorá vôbec pôjde, je to event z trochu iného súdka,“ priznáva so smiechom. Ak vás dievčatá zaujali, môžete sa pridať. „Nemáme osnovy a pravidlá, stačí chuť. Keď niekto nevládze, to vôbec nie je hendikep, my sme tiež začínali od podlahy,“ dodáva a pokračuje: „Beh nemá poznať hranice. A preto aj táto skupina, ktorá sa zatiaľ volá Ženský beh Žilina, sa určite časom zmení, lebo by nemala byť lokalizovaná iba na Žilinu,“ uzatvára Lenka Kyselicová.
Veronika Cvinčeková, snímky archív skupiny
