Najčastejšia otázka, ktorú sa ma ľudia pýtajú takmer každý deň, je, či sa nebojím cestovať sama ako žena. Už len to, že sa svet vôbec musí zapodievať takouto otázkou, je veľmi smutné, ale chápem, že médiá vytvárajú strach z niektorých krajín a odpudzujú tak ľudí od cestovania. Ja sa snažím vytvoriť si svoj vlastný názor o konkrétnej krajine, až keď ju sama navštívim, precestujem, spoznám miestnych ľudí, ich zvyky, kultúru, kuchyňu. Veľakrát som bola takmer v nemom úžase, ako sa daná krajina v skutočnosti líši od toho, čo o nej bolo povedané v médiách. A tak som sa už dávnejšie rozhodla, že mojím poslaním a viac-menej aj povinnosťou je vytvárať akúsi osvetu o krajinách, ktoré som sama navštívila. Jednou z nich je aj Jordánsko.
Doteraz si pamätám, ako som na strednej škole sedela v nemom úžase na hodine dejepisu a počúvala našu učiteľku s nadšením rozprávať o Petre. Starobylom meste Jordánska, ktoré bolo postavené asi v piatom storočí pred Kristom. Instagram vtedy ešte neexistoval, Google už bol trošku trendy, ale ak sa človek chcel dozvedieť viac o histórii krajiny alebo mesta, mestská knižnica bolo to pravé miesto. Čím viac som si prečítala o Jordánsku, tým viac som chcela túto krajinu navštíviť. Možno ste si teraz pomysleli: výborne, stredoškoláčka sa vybrala na výlet do Jordánska... No nie tak úplne... Trvalo mi takmer ďalších pätnásť rokov, kým som sa rozhodla cestovať tam.
V máji tohto roku som si začala robiť väčší prieskum tejto krajiny a miest, ktoré som chcela navštíviť a v júni som už letela. Na letisku v Ammane, hlavnom meste Jordánska, som si vyzdvihla prenajaté auto a vyrazila smerom na juh. Plán bol nasledovný – odšoférovať až do Aqaby, obľúbeného mesta na potápanie, ostať tam jeden deň a ísť sa potápať, odtiaľ ísť trošku severnejšie do Wadi Rum, prespať v beduínskom kempe, pokračovať do Petry, odtiaľ do hôr, kde sú horúce pramene a posledný deň stráviť pri Mŕtvom mori.
Už keď som vyrazila z letiska, prvý miestny vodič mi dal jasne najavo, že to bude celkom vtipný motoristický zážitok – vyrútil sa na mňa v protismere, lebo to bola ideálna skratka. Trúbenie sa používa namiesto smeroviek a čím intenzívnejšie je, tým rýchlejšie vás chce niekto obehnúť (úsmev). Cesta do Aqaby bola pomerne jednoduchá – diaľnica viedla až na juh, pumpa bola takmer na každom rohu (čo je paradoxne zázrakom v Spojených arabských emirátoch) a po asi dvoch hodinkách cesty som sa ocitla v púšti. V prvom momente som si však myslela, že som prišla na Mars. Všetko bolo oranžové, všade samý piesok, sem-tam obrovské hory kameňov a nikde ani duše. Vyše polovice Jordánska vyzerá práve takto a je zriedka obývané. Priemerná hustota zaľudnenia je asi 68 ob./km2 v porovnaní so Slovenskom, kde máme cca 111 ob./km2, a tým, že je to relatívne veľká krajina, väčšina územia je neobývaná.
Po asi piatich hodinách cesty som sa konečne dostala do Aqaby, prímorského mestečka na juhu Jordánska. Toto mesto sídli na brehu Červeného mora a je známe najmä vďaka obrovským možnostiam na potápanie. Jordánska časť Červeného mora nie je až taká bohatá na podmorský život ako susedný Egypt, ale stále má čo ponúknuť. Ubytovala som sa v jednom z miestnych hotelov, ktorý bol odporúčaný potápačskou komunitou a dohodla si dva ponory v nasledujúci deň. Teoreticky by som jeden ponor ešte stihla v ten istý deň, ako som dorazila, ale z bezpečnostných príčin sa môže potápať až s minimálne 18-hodinovým časovým odstupom od pristátia lietadla. Obrovský tlakový rozdiel by mohol mať fatálne následky, a ako som už spomínala, snažím sa cestovať bezpečne (úsmev).
Potápanie je jednou z mojich obrovských záľub, a preto som nemohla vynechať ponory v Červenom mori. Najala som si miestneho inštruktora potápania, Ahmeda, ktorý pozná tunajšie vody, je skúsený a potápanie s ním je bezpečné. Ahmed sa narodil, vyrastal a celý život žil v Aqabe, má 23 rokov a za sebou niekoľko stoviek ponorov. Svoju prácu nadovšetko miluje (niet sa čo čudovať) a jeho jediným snom je potápať sa v Egypte.
Aqaba bola veľmi známa tunajšou podmorskou faunou a flórou, nádhernými farebnými koralmi a množstvom rozmanitých rýb. Avšak po prvom ponore som bola veľmi sklamaná tým, čo som videla. Išli sme len do hĺbky cca 16 metrov, avšak po farebnosti ani stopy. Väčšina koralu bola sivá alebo biela a takmer bez života. Takýto stav, bohužiaľ, nastáva čoraz častejšie všade po svete, nielen pre globálne otepľovanie, ale aj pre znečistenie morí, ľudskú neopatrnosť a ignoranciu pri potápaní. Preto je veľmi dôležité uvedomiť si, ako naše činy a skutky ovplyvňujú život okolo nás a že môžu mať fatálne následky na podmorský svet. Napriek tomu, že tamojší koral nebol veľmi farebný, podarilo sa mi vidieť Clown fish, rybku, ktorá je u nás známa ako Nemo z animovanej rozprávky, dve raje, ktoré vyzerali, akoby lietali vo vode a aj obrovskú morskú korytnačku, ktorá si pochutnávala na koraloch. Podmorský svet je neuveriteľne fascinujúci a verím, že v nasledujúcich rokoch sa mi ho podarí hlbšie preskúmať.
Po dvoch ponoroch som sa rozlúčila s Ahmedom, naskočila do auta a vyrazila smerom na Wadi Rum, tiež známe ako Údolie Mesiaca. Je to obrovská púštna rezervácia, v ktorej sa natáčalo niekoľko slávnych filmov, ako napr. Marťan.
