Rodený Žilinčan začínal v septembri extraligovú sezónu s kapitánskym céčkom v projekte HK Orange 20. Na MS juniorov v Kanade bol členom bronzového tímu pod vedením Ernesta Bokroša. Syn bývalého hokejistu a momentálne mládežníckeho funkcionára podrobne opísal detaily fantastického úspechu slovenských mladíkov. Cieľ má do budúcnosti jasný už teraz – živiť sa hokejom.
Vládne absolútna spokojnosť po návrate z Kanady?
Bol to tímový úspech. Konečne sme ukázali, že aj Slovensko má čo povedať po hokejovej stránke. Spravili sme navyše radosť celému Slovensku a vrátili sme národu pocit hrdosti, ktorý sa z nás vytráca. Ukázali sme všetkým doma, že môžu byť právom hrdí na to, čo naša malá krajina dokáže.
Prvoradý cieľ bola záchrana. Tušili ste niekde vnútri, že z toho môže byť nakoniec medaila?
Myslím, že v to nedúfal nikto, nielen my. Pár fanúšikov mi pred šampionátom písalo, že sa im snívalo o našom veľkom úspechu, ale vtedy som si iba pomyslel, že by to bolo pekné, keby sa taký sen splnil. Nakoniec sa to podarilo. Základom nášho vydareného pôsobenia bol dobrý kolektív. Mali sme síce v tíme pár individualít, ale podstatne menej ako Kanada či USA. Všetky doterajšie slovenské hokejové úspechy boli založené na dobrom, kolektívnom výkone. My sme si pomáhali jeden druhému, k tomu sme mali v bráne úžasného Godlu, ktorý bol základom úspechu a mohli sme sa naňho absolútne spoľahnúť. K tomu sme navyše výborne bránili a pridali sme aj nejaké góly. Všetko sa pekne skĺbilo, šli sme krôčik po krôčiku a keď sme videli, že sa nám niečo vydarilo, otvorilo nám to oči, zdvihlo sa naše sebavedomie a pochopili sme, že sa dá hrať s každým.
Bolo už prvým signálom celkového úspechu vaše úvodné víťazstvo nad minuloročnými majstrami sveta z Fínska?
Áno, práve vtedy sa ukázala sila kolektívu. Ani nie deň predtým sme dostali debakel od Kanady, ale rýchlo sme sa dokázali sústrediť na ďalší duel a poraziť Fínov. Videli sme, že ak budeme hrať zodpovedne v obrane a podrží nás brankár, dáme nejaké dva – tri góly, ale nesmieme ich dostať viac. Fíni pritom mali v kádri tuším osem hráčov zo zlatého tímu, takže to rozhodne nebol súper, ktorý by sa dal zdolať ľahko.
Pri všetkých úspechoch slovenského hokeja sa skloňuje slovo kolektív. Máte jediný návod i pre ostatné generácie?
Samozrejme, hokej je kolektívny šport. Ak sa chce niekto ukazovať a hrať na vlastné tričko, mal si zvoliť individuálny šport, nie hokej. Kolektív sa tvorí už v šatni a celé sa to ukáže aj na ľade.
V zápase o bronz rozhodla väčšia túžba z vašej strany? Akoby to Švédi nejako podcenili…
Boli sme tak blízko a chceli sme sa pobiť o medaily. Pre Švédov nie je tretie miesto až takým úspechom ako pre nás. Boli sklamaní z toho, že sa nedostali do finále a než si stihli uvedomiť, o čo sa hrá, prehrali.
Ak zhodnotíme váš osobný výkon, mohlo by to byť lepšie? V posledných stretnutiach ste hrali v štvrtej päťke.
Spokojný s výkonmi nie som, ale mojou úlohou bolo najmä robiť čiernu robotu a pomáhať prvým dvom formáciám, aby si oddýchli. Snažili sme sa urobiť pre tím maximum a keď sa nedarilo, aspoň sme bojovali. To sa mi podarilo splniť. Tréner Bokroš odo mňa očakával asi niečo viac, keďže som začal v druhej päťke, ale aj keď ma preradil do štvrtej formácie, vedel som, čo mám robiť.
Kanada žije hokejom. Cítili ste to aj vy na každom kroku?
Atmosféra na zápasoch a záujem Kanaďanov o hokej ma neprekvapili, pretože som to poznal z ročného pôsobenia v tíme Victoriaville Tigres v QMJHL. Fanúšikovia sa o nás zaujímali, stretávali nás všade, pýtali od nás podpisy na každom kroku a fandili nám. Prekvapilo ma však, ako sme sa dokázali stmeliť do perfektného tímu a čo sme dosiahli.
Najviac ste si tento úspech vychutnali s kamarátom Petrom Cehlárikom?
Aj úspech sme si vedeli všetci vychutnať, ale najbližšie máme k sebe s Petrom Cehlárikom. Dlhé roky sme spolu hrali, aj sme spolu v Žiline vyrastali a rozumieme si na ľade aj mimo neho.
Dominik Rehák (vľavo) a Peter Cehlárik (vpravo) – dvojica nádejných Žilinčanov. Určite o nich budeme počuť aj v seniorskom hokeji.
Váš otec Róbert bol dobrým hokejistom. Získal aj majstrovské tituly, ale na reprezentačnej úrovni nemá taký úspech ako vy. Už ste ho teda predčili?
V tomto som ho možno prekonal, ale inak mám ešte stále čo doháňať. V dobe, kedy bol on mladý, bola ešte československá reprezentácia, takže bolo určite ťažšie sa dostať do nej. Bronz síce mám, ale on dokázal získať tri majstrovské tituly a uživiť hokejom celú rodinu.
Kam smerujú vaše hokejové kroky po tomto šampionáte?
Uvidíme, do akej miery mi zisk bronzu pomôže. Dôležité je, čo si ja vezmem z celého diania na MS pre seba do ďalšej kariéry. Som kmeňovým hráčom Slovana Bratislava, ale odchovancom Žiliny. Uvidíme, kde budem pokračovať ďalej, ale určite to bude tam, kde budem mať možnosť pravidelne hrávať a zlepšovať sa. Pravdepodobne však ostanem na Slovensku.
Juraj Vnuk
Snímky autor
