Tridsať rokov sa venujete ľuďom s postihnutím. Aké boli vaše začiatky, mali ste k tejto práci blízko už v ranných rokoch?
Úprimne sa priznávam, že som si túto oblasť nevybrala sama. Bola som pozvaná a na začiatku som sa veľmi obávala, či to vôbec dokážem. O ľuďoch s postihnutím som nevedela skoro nič, ale rodičia a samotní ľudia ma naučili veľa. Strach nahradila odvaha a som im za to nesmierne vďačná.
Vaše smerovanie a štúdium psychológie bolo jednoznačným rozhodnutím?
V tejto oblasti som mala jasno, vedela som, že chcem pracovať s ľuďmi, že mála blízko k filozofii, zaujímali ma kultúrne rozdiely a štúdium psychológie mi umožnilo rozvíjať sa vo všetkých týchto oblastiach. Boli to plné a krásne roky štúdia.
Začleniť do spoločnosti ľudí s hendikepom musí byť náročná cesta?
Náročná nie je vtedy, ak priznávame práva a príležitosti pre všetkých, ak sa nebojíme odlišností a hľadáme riešenia, ktoré sú čo najprirodzenejšie. Náročné je zmeniť zabehané spôsoby a priznať si, že sa musíme učiť nové veci, ak nechceme zaspať v pohodlnosti a všednosti.
Čo všetko si to vyžaduje?
Pri začleňovaní akejkoľvek skupiny sme odkázaní na spoluprácu so všetkými. Potrebujeme každého šoféra autobusu, predavačky v obchodoch, učiteľky aj učiteľov, zamestnávateľov, susedov, policajtov, lekárov, kaderníčky aj holičov, úradníkov aj pracovníkov na pošte či v banke. Každý má svoju dôležitú úlohu a s každým počítame.
Zmenila sa za tie roky situácia na Slovensku? Prístup ľudí, inštitúcií?
Významne, ale ešte nás čaká dlhá cesta. Ešte stále musíme spoluvytvárať príležitosti, ktoré zďaleka nie sú rovnocenné ako pre ostatných občanov. Ale máme mnoho dobrých príkladov, kde to funguje a kde prístup k ľuďom so zdravotným postihnutím je dôstojný.
Na jednej strane je štát, ale sú aj chyby v samotných rodinách. V čom?
Každá rodina rieši situáciu najlepšie ako vie. Každá má svoju stratégiu, svoje skúsenosti, informácie. Zároveň má každá rodina príležitosť učiť sa a hľadať nové riešenia. Nie vždy dostanú primeranú podporu, aby sa zorientovali, ale aj v tejto oblasti sme sa posunuli vďaka Centrám včasnej intervencie, kde rodiny s deťmi od 0-7 rokov môžu hľadať odpovede.
Máte skúsenosti aj so zahraničím, aká je situácia tam?
Veľmi záleží, v ktorej krajine, a v ktorej oblasti. Máme mnoho zahraničných partnerov, kde sú veľmi rozvinuté sociálne služby a tí nám veľmi závidia našu prirodzenú podporu od dobrovoľníkov, či susedov. V mnohých krajinách zobrali právny podklad pre začleňovanie „Dohovor o právach ľudí so zdravotným postihnutím“ vážne a uplatňujú ho vo všetkých bodoch. U nás sa snažíme, ale nie vždy úspešne narúšame tradičné prístupy.
Čo vám táto práca dáva?
Mám pocit zmysluplnosti, stretávam mnoho ľudí, spoločne hľadáme riešenia, môžem využívať tvorivosť a stále sa učiť nové veci. Je to veľmi zaujímavá práca.
Je niečo, čo vám naopak berie?
Každá práca si vyžaduje čas a keď je treba, venujem jej aj ten, čo by som venovala rodine. Často som zapájala do práce všetkých členov našej rodiny.
Tvrdíte o sebe, že rada pracujete v tíme. Aký je ten váš?
V tíme sa vždy cítim istejšia, viem, že sa navzájom môžeme dopĺňať. V Žiline je to okrem výborných spolupracovníkov aj veľký tím dobrovoľníkov a bývalých dobrovoľníkov a to je všestranný tím, na ktorý sa dá spoľahnúť. V Žiline je dobrá spolupráca aj s partnerskými organizáciami a mestom Žilina.
Roky pripravujete festival Jašidielňa, ktorý Žilinčania dôverne poznajú. V čom vidíte význam podujatia?
Festival Jašidielňa bol aktivitou, kde sme chceli umožniť mladým ľuďom s postihnutím a bez postihnutia sa stretnúť v tvorivej a veselej atmosfére. 25 ročníkov naplnilo svoje poslanie a ľudia k sebe našli cestu, prežili pekné chvíle. Je zaujímavé, že aj po rokoch si pamätajú tieto pocity a radi na to spomínajú.
Ako vašu prácu aj chod Nadácie Krajina harmónie ovplyvnila pandemická doba?
Táto doba sa dotkla všetkých. Museli sme zmeniť aktivity – od veľkých projektov sme prešli na malé komorné stretnutia, na pobytové s obmedzeným počtom ľudí, niektoré akcie sme presunuli do online priestoru. Mnoho sme sa naučili, niečo sme stratili, tak ako každý v tejto dobe.
Nedávno ste dostali ocenenie Biela vrana. Čo to pre vás znamená?
Ja to považujem za veľmi dôležitý moment, lebo téme začlenenia a napĺňania práv ľuďom s postihnutím sa venovala pozornosť médií, aj tento rozhovor je toho dôkazom. Som za to vďačná.
Čomu sa chcete venovať v najbližšom období?
Určite je to téma inkluzívneho vzdelávania, rozvoj komunitných sociálnych služieb, oblasť prechodu zo zariadení do komunity ( takzvaná deinštitucionalizácia). V tejto dobe však spolupracujem aj s tímom, ktorý pracuje na kandidatúre Žiliny na Európske hlavné mesto kultúry a budem rada, ak túto príležitosť dostaneme.
Aký je život mimo prácu, keď ste s rodinou, v súkromí?
Našťastie mám rodinu, ktorá ma podporuje vo všetkých mojich aj bláznivých nápadoch. Najradšej som, keď sa stretneme, keď s vnukmi a vnučkami pečieme koláče či robíme bojové hry. Rada čítam rozprávky, niekedy aj cez telefón, lebo všetci bývajú mimo Žilinu. A mám rada spoločné dovolenky, cesty na hory a spoločné hry.
