Čo vás viedlo k založeniu detskej tanečnej skupiny Skipy?
AH: Tancovať som začala už v ôsmich rokoch. V piatom ročníku som urobila svoje prvé dve choreografie v rámci prezentácie školy a to mi zostalo doposiaľ. Proste počujem hudbu a zrazu vidím a cítim, čo chcem spraviť. Je to podobné, ako keď niekto píše prózu alebo texty k piesni. No a ja robím choreografie.
Aké boli začiatky a prípadné problémy?
AH: Nedá sa povedať, že by boli problémy, no zohnať sálu so zrkadlami, s tyčou, žinenkami bolo zo začiatku ťažšie. Prvé roky to bolo vo fitness centre na Hájiku a potom sme oslovili ZŠ na Hájiku a doteraz tam pôsobíme. Ťažšie je to vždy ohľadom financovania. Niečo stojí prenájom priestorov, treba zaplatiť lektorov za ich prácu a vzdelávanie detí v oblasti pohybovo tanečnej tiež niečo stojí. Taktiež bol problém v kostýmoch. Všetko sme si robili takzvane na kolene, začínali batikou, strihali, plachty, záclony, sáčky...
Vystúpení so Skipy ste mali určite veľa, ktoré vám utkveli najviac v pamäti?
AH: 15. a 20. výročie boli neskutočné... Rodičia a ľudia v hľadisku boli ohromení rôznorodosťou tanečných prevedení. Celoslovenské súťaže boli pre dievčatá tiež veľkou motiváciou. Prvé, druhé, tretie miesta v ich kategóriách boli obsadené našimi dievčatami.
Myslíte, že sa môže stať tanečníčkou aj dievča, ktorému nebol nadelený výnimočný talent?
AH: Určite áno. Ide o správny prístup, postoj. No hlavne dieťa musí chcieť. Ak to chcú rodičia a ono nie, tak tam nastáva problém. A aj také dievčatá sme mali. Niekedy bolo ťažké prehovoriť rodičov, aby ich dal radšej napríklad na basketbal alebo plávanie. No všetko sa postupne vždy vykryštalizovalo.
Ste v kontakte s dnes už dospelými ženami, ktoré tancovali v Skipy ako deti? Venujú sa tancu? AH: Niektoré mamičky začali u nás tancovať v skupinách pre ženy v strednom veku. Ďalšie k nám dávajú svoje deti do krúžku.
Vieme o vás, že máte aj tanečnú skupinu dospelých žien Tara. Kedy vznikol nápad na jej založenie, aký štýl tancujete, môžete nám povedať o nej niečo bližšie?
AH: Tara vznikla pred 5 rokmi. Začalo to cvičením pre ženy v telocvični. Jedného dňa som sa ich spýtala, či by šli skúsiť tancovať pred verejnosťou na súťaž. No to bola spŕška slov... Vytvorila som jednoduchú choreografiu Ježibaby. Umiestnili sme sa v súťaži na 1. mieste v našej kategórii a odvtedy sme spolu. Samozrejme by sme privítali ďalšie nové tváre. Chcem ženám ukázať, že tancovať sa dá aj vo vyššom veku a že tanec je naj očista tela a duše.
Vystupujete niekde?
AH: Snažíme sa vystupovať na plesoch, charitatívnych akciách v rámci mesta, kraja, na rôznych prehliadkach a súťažiach. No je málo takých podujatí, kde by sme sa rady prezentovali. Na staromestských slávnostiach chcú väčšinou deti, na mestské podujatia sa nedostaneme každý rok. Je toho pomenej. Ďalší problém je honorár. Ľudia nevedia oceniť prípravu choreografie, tvorbu kostýmov, čas na nácvik tanca, dopravu na miesto a podobne. Keďže nemáme odkiaľ zháňať financie na kostýmy, rekvizity, ide to väčšinou z nášho vrecka.
Od koľkých rokov tancujete?
IH: Myslím, že som mala 9 rokov, keď mama založila detskú tanečnú skupinu Skipy a ja som bola jej prvou členkou.
Ako vám to išlo v detstve? Vynikali ste v tanci od detstva alebo prišli úspechy až neskôr?
IH: No tak to sa musím smiať, pretože som bola veľké drevo. Rytmus som počula, ale bola som neohybná, trvalo niekoľko rokov, kým som sa naučila mlynské kolo. Tancovala som veľmi usilovne, no nemala som v sebe talent. Mama tvrdí, že som si to vydrela, tak ako si to vydrel aj môj otec a že som príkladom toho, že všetko sa dá naučiť, keď sa chce.
K čomu ste inklinovali počas dospievania okrem tanca?
IH: Milovala som zvieratá a chodila som dlhé roky na keramický krúžok, kde som pracovala s hrnčiarskym kruhom. Vystriedala som ale veľa krúžkov, kým som sa našla. Týždeň gymnastiky, jeden deň spevu, mesiac výtvarnej, týždeň klavíra a ostatné si už ani nepamätám, bolo ich veľa.
Kedy ste sa rozhodli vypomáhať mame v Skipy?
IH: Dlho som tomu odolávala, pretože práca s deťmi sa mi zdala veľmi náročná. Za mojich detských čias to bolo ľahšie. Deti mali väčší rešpekt k trénerovi, snažili sa. Mali snahu na sebe makať, pretože chceli niečo dosiahnuť. Ale keď som už vyrástla, videla som, že dnešné deti to neberú tak vážne, ako sme to brali my. Berú to ako trávenie voľného času. Nemajú disciplínu a vytrvalosť a to ma odrádzalo na trénovaní. No prišiel čas, keď mama už nestíhala, mala toho veľa a tak asi v 25 rokoch som prebrala štafetu ja.
Čomu sa venujete profesionálne?
IH: Profesionálne by som to nenazvala. Ale pretancovala som sa počas predchádzajúcich rokov na nespočetne veľa úžasných eventov v luxusných hoteloch, aj v zahraničí, ako napríklad na Floride, Kréte, v Rakúsku a zažila som si vďaka tancu nádherné obdobie, ktoré ma aj živilo. Okrem tanca sa venujem grafike a videám. Je to taký kontrast.
Čo bolo podnetom na založenie tanečnej skupiny My Ladies?
IH: Podnetov bolo viac. S kamoškami sme založili tanečnú skupinu, s ktorou sme veľa cestovali, ale ako to občas býva, po niekoľkých rokoch sa v ženskej komunite vyskytne nejaký problém a nezhody. Tak som odišla a založila si vlastnú skupinu. No prišla pandémia a skončili sa eventy a vystúpenia. Po pandémii som akosi prestala mať chuť odznova organizovať a vybavovať vystúpenia. Mala som toho plné zuby, chcela som len tancovať. A tak som si povedala, prečo nespraviť kurzy pre bežné ženy, netanečníčky.
Ako teraz My Ladies funguje a v akom tanečnom štýle? Pre koho je určené?
IH: Veľmi sa teším, že som sa rozhodla ísť týmto smerom, učiť ženy „amatérky“ . Vidím, ako sa tešia, že môžu vypnúť od svojej dennej rutiny. Prídu si oddýchnuť, stretnúť sa s ostatnými ženami, naučiť sa tancovať a zacvičiť si. Pomáha im to nadobudnúť väčšie sebavedomie a prebudiť ženskosť. Kurzy sú vhodné pre každú vekovú kategóriu žien. Väčšinou ju tvoria začiatočníčky a mierne pokročilé. Tanečné štýly mením každým kurzom, aby to mali pestré. Raz sa učíme latino, inokedy, high heels (sexy tanec na podpätkoch), flamenco alebo retro... Vidím v tom viac, než len tanec. Združujem ženy, vytváram niečo prospešné a to ma veľmi napĺňa. Skamarátili sme sa aj mimo tréningov, stretávame sa, navštevujeme divadlo, či chodíme v zime na punč.
Vystupujete niekde?
IH: Áno. Chcela som ženám dopriať ten pocit, aké to je - vystupovať na verejnosti. Ten úžasný strávený čas prípravami, stres pred vystúpením, smiechy v šatni, krásne kostýmy potlesk od divákov. Boli sme na plese a chystáme sa aj na ďalšie vystúpenia.
Aký tanečný štýl je vám najbližší?
IH: Ja milujem bachatu a sexy štýl na podpätkoch, kde môžem vyjadriť svoju ženskosť, sexappeal, ladnosť...
Uvažovali ste robiť aj online hodiny?
IH: S touto myšlienkou sa pohrávam už dlho a až teraz prišiel ten správny čas sa do toho pustiť. Akurát pripravujem prvý mesačný program, kde budem učiť salsu a bachatu, bude tam tiež tanečný fitness na spaľovanie, cviky na jednotlivé časti tela, strečing, meditácie...
Vieme o vás, že striedate život doma s pobytom v zahraničí. Kde ste boli naposledy a kde ste v súčasnosti?
IH: Ja milujem cestovanie a nové zážitky. Neobsedím doma. Mám pocestované toho viac. Som nadšencom Ázie, mám za sebou Shanghaj, Hong Kong, Taiwan, Malajziu, Filipíny, Kambodžu, Bali. Minulý rok som tancovala 2 mesiace na Kréte a momentálne sa nachádzam na Bali.
Čo vám dáva momentálny pobyt v zahraničí, čím vás inšpiruje?
IH: To sa nedá ani slovami opísať. Dáva mi to veľa. Obrovskú silu, keďže som cestovala sama. Odsťahovala som sa zo svojho bývania na Slovensku, skončila som v práci, kúpila letenku a som tu. Je to obrovský skok z komfortnej zóny. Nachádzam tu samu seba. Úžasné zážitky, samostatnosť, ale taktiež strach z nového a z neistoty, kde budem, čo budem, do kedy budem. Liečim si tu svoje bloky a strachy z minulosti, spomalila som a počúvam svoje vnútro. Nechcem žiť život ako škrečok v koliesku a robiť to, čo sa má. Chcem rozvíjať svoj potenciál a silné stránky a živiť sa tým, čo ma bude robiť šťastnou. Myslím, že sa mi to pekne postupne darí.
Čomu sa momentálne venujete spoločne? Vieme, že v lete robíte tábory pre deti.
Áno, každý rok spoločne robíme letné denné tábory pre deti. A točíme spoločné tanečné „videjká“ na sociálne siete. Mama ma momentálne zastupuje a trénuje moje ženy v My Ladies, kým som odcestovaná. Online jej posielam cviky a choreografie, ktoré ich následne učí.
Vnímame vás ako zohratú dvojicu, či už tanečne alebo osobnostne. Vaše spoločné tanečné videá sršia energiou a pozitívnou náladou. Čo znamenáte jedna pre druhú?
AH: Iva je pre mňa doslova pravou rukou. Navzájom sa dopĺňame, kritizujeme, vymýšľame, ale hlavne sa motivujeme a podporujeme navzájom. Ako silné „ konkurentky“ máme aj ostrejšie výmeny názorov. Ivana pokračuje v mojom nenaplnenom sne. Pomáha mi aj vytváraním rôznych upútaviek, plagátov, v tom je topka. Pri vytváraní kostýmov sa dokážeme blázniť, spievať, rehotať ako dve pubertiačky. Sme proste prepojené navzájom a tanec s kreativitou nám boli dané bohom.
IH: Mama je moja najlepšia kamarátka. Odmalička jej hovorím úplne všetko. Je to môj najbližší človek. Jasné, že si aj vieme poriadne liezť na nervy, pretože sme odlišné povahy, ale aj napriek tomu ju zbožňujem.
Čo najviac oceňujete jedna na druhej a čo by ste chceli možno trochu zmeniť?
AH: Na Ivke oceňujem tolerantnosť, objektivitu, diplomaciu, taktiež rozvahu a trpezlivosť. Nemá strach z nových vízií. Zmeniť ľudí nedokážem a ani nepotrebujem. Ak chcem zmenu, musím začať u seba.
IH: Oceňujem na mame jej dobrotu a ochotu vždy pomôcť. Je to veľmi dobrý človek. Zdedila som po nej nenormálnu kreativitu, čo sa teším. Čo by som zmenila, hm... Sme rozdielne. Ja som skôr ten „chlapský rozum“, na ktorom je celá zodpovednosť a organizácia a ona „ženský rozum“, priateľskosť, komunikácia a skvelá práca s deťmi. Jedno bez druhého fungovať nevie. Ale ako vravím, nie vždy to je ružové a vieme sa niekedy pekne pohádať. No pokračujeme ďalej, nehneváme sa dlho na seba.
Aké máte plány do budúcnosti?
AH: V budúcnosti by som sa chcela naďalej venovať ženám v zrelom veku a seniorom v pohybovej zručnosti. Túžime mať svoje priestory, no nie je ľahké ich nájsť.
IH: Ja mám svojich plánov veľa a určite do nich zapojím aj mamu. Ako malá som jej sľúbila dom na pláži, takže to musím aj splniť.
Autorka: Andrea Kožiaková
