Očakávali ste, že môžete počas galavečera dostať takúto cenu?
Bolo to milé, že si ľudia spomenuli na moju futbalovú i neskôr funkcionársku činnosť. Úprimne som sa potešil i ostal príjemne prekvapený.
Spomeniete si na najkrajší moment vo futbalovom drese Žiliny, za ktorú ste hrali v rokoch 1964 až 1969?
Po postupe do federálnej ligy sme hrali u majstra Dukla Praha, kde sme vyhrali 4:0. Ten zápas nám vyšiel, bola to doslova bomba nielen pre Žilinu a mám pocit, že Miroslav Král dal hetrik, no ten strelca štvrtého gólu si už nespomeniem. V tej eufórii sme po večeri navštívili známy pražský podnik U Fleku, kde sme začali spievať a kvalitne oslavovať. Takú zábavu sme tam pre všetkých spravili spevom slovenských piesní, že nám chodilo pivo za pivom. Čašník sa nás pýta, že odkiaľ sme? Nemohli sme predsa hovoriť, že sme žilinskí futbalisti, lebo by z toho bolo veľké haló. Vymysleli sme, že sme speváci a tanečníci z Lúčnice. Tak čašník tieto slová tlmočil zahraničným turistom, ktorí nás považovali za slovenských umelcov.
Po príchode domov z Prahy ste museli byť zrejme dosť populárni?
Samozrejme, boli sme veľkí frajeri. Celý týždeň sa o nás písalo v novinách, v tých časoch to bola nevídaná vec pre ktorýkoľvek klub poraziť majstra. Nikdy nezabudnem na ten zápas, vždy mi utkvie najviac v pamäti.
Aký bol vtedajší futbal?
Viac technickejší, lebo bol pomalší. Nebolo toľko faulov, hráči sa viac rešpektovali. Teraz je futbal dynamickejší so samými tvrdými súbojmi. Nechcem hovoriť takú okrídlenú vetu, že keď sme my hrávali, no futbal bol podľa mňa vtedy pohľadanejší. Mohli si dovoliť urobiť kľučku a dnes by sme to skúsili a ihneď boli na zemi. V tomto vidím najväčší rozdiel.
Po kariére ste presedlali na funkcionársku stoličku v Žiline, to boli tiež krásne časy?
Mal som také symbolické šťastie. Po vojne som hral za Trenčín, postúpili sme do ligy. Potom som prestúpil do Žiliny, tiež z toho bol hneď postup do najvyššej ligy. Ako predseda futbalového oddielu sa opätovne podarilo postúpiť Žiline do ligy. Nechcem sa vracať do minulosti, ale vtedy aj vzťahy medzi klubmi boli srdečnejšie, teraz je dosť bojovné na moje pomery. Rovnaké ostalo to, že sa stále museli zohnať na futbal peniaze.
Fungovalo to?
Bol iný systém. Veľkú podporu sme mali od ZVL, kde medzi čelnými predstaviteľmi boli Žilinčania. Tí zabezpečovali potrebnú dotáciu pre náš klub.
Dnešnú futbalovú Žilinu vnímate v pozitívnom svetle?
Súčasné vedenie na čele s pánom Antošíkom robia dobré kroky. Kvalitných hráčov predajú, nastúpia na ich miesto iní a to je správna cesta pre celý slovenský futbal.
Ktorých hráčov ste si obľúbili z tejto mladej generácie?
Vynikal teraz Robo Boženík, ale mne sa veľmi páčil Bénes, lebo bol vyspelým technikom na svoj vek. Pozeral som týchto našich terajších hráčov a ich kombinácie, prieniky dopredu sú pomaly hotoví futbalisti. Držím im palce, aby sa im darilo.
Synovia Martin a Andrej sa dali na hokejovú dráhu, prečo neboli futbalisti?
Ten mladší hrával a tréner mi hovoril, aby nešiel preč k hokeju. Ja som koniec koncov spokojný. Starší syn sa dostal do federálnej hokejovej reprezentácie do 17 rokov, no hlavne športovali a šport ich vychoval k zodpovednosti i všetkým, čo s tým súvisí. Mali pekné hokejové kariéry a vyrástli z nich aj vďaka športu dobrí chlapci.
Cenu ste dostali za dlhoročné zásluhy a preslávenie športu v meste Žilina. V akom stave je súčasný žilinský šport?
Nie je to na športovej úrovni ako by bolo potrebné. Žiaľ, dnes sú kluby závislé od sponzorov. Žilina nie je také mesto, že by mala toľko sponzorov jak v Bratislave či Prahe. To je potom zásadný problém, lebo všeobecne štátna podpora športu je na nízkej úrovni. Celkovo význam športových aktivít sa odsunul na bok už od školy. Táto veľká masová základňa a neskôr aj kvalita hráčov sa ťažko tvorí, nemáme výraznejšie talenty a potom aj ochota sponzorov pomôcť je na nižšej úrovni. Pamätám si na časy v Žiline, kde bola výborná úroveň futbalu, hokeja, basketbalu, volejbalu i hádzanej. Športová hala bola vždy plná, terajší stav je žalostný. Opäť je to však o milosti či nemilosti sponzorov, na ktorú je odkázaný každý šport.
Vy ste ešte aj aktívnym športovcom?
Áno, každý deň sám pre seba. Mám doma malé „fitko, ráno najmenej hodinu venujem športu. Minulý rok som mal úraz kolena, no dvadsať rokov predtým som každý deň šiel pešo na plaváreň, kde som si hodinu odplával a pešo šiel do práce. Toto športovanie ma drží stále, mám síce svoj vek, ale nemám zdravotné problémy po fyzickej i psychickej stránke.
Ani vás to neťahá do normálneho dôchodku, kde beriete energiu sa naplno venovať práci?
Mám advokátsku kanceláriu, kde bez problémov fungujem vďaka športu. Ja za odpočinok nepovažujem sedieť pred televíziou, som stále aktívne činný. Mám obrovské šťastie, že mám prácu, ktorá ma nesmierne napĺňa. Nerobím to pre peniaze, ale rád pomáham ľudom. Jednoducho, necítim únavu z práce. Možno ma len hnevá súčasná situácia v súdnictve, no to je už iná kapitola...
Aký je váš športový odkaz pre Žilinu?
Zabudol som pánovi primátorovi po programe povedať túto myšlienku. Želám si, aby raz Žilina sa stala európskym mestom športu. Máme na to predpoklady, len treba dobudovať určité veci. Prajem každému Žilinčanovi, aby šport považovali za súčasť svojho života a prinesie im to ovocie v podobe zdravia i spokojnosti ako aj mne šport toto prináša.
