ŽILINA. Začiatok novembra už tradične patrí všetkým zomrelým. Sviatok Všetkých svätých a Pamiatku zosnulých sme si pripomenuli v závere minulého týždňa. Podobne, ako to stovky rokov pred nami robili naši predkovia.
Sviečky chránili nielen mŕtveho...
„Sviatok Všetkých svätých vznikol v 4. storočí vo východnej cirkvi. Pôvodne bol zasvätený tým svätým, ktorí sa v cirkevnom kalendári neoslavovali jednotlivo. Od roku 610 sa svätil 13. mája na pamiatku Panny Márie a mučeníkov. Až v 9. storočí ho pápež Gregor IV. preložil na prvý november. Dušičky, druhý deň venovaný pamiatke zosnulých, bol zavedený v 10. storočí francúzskym benediktínskym opátom Odillom z Cluny,“ rozpráva etnologička Považského múzea v Žiline Katarína Kendrová.
Tak ako dnes, aj naši predkovia zvykli v týchto dňoch navštevovať cintoríny. „V minulosti na nich v katolíckych obciach celého Slovenska pôvodne zapaľovali iba sviečky ako symbol večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich. Sviečku vždy zapaľovali vo viere, že na to, aby boli vyslyšané ich modlitby, je potrebná horiaca sviečka. Svetlo na hrobe malo zároveň chrániť nielen mŕtveho, ale aj jeho živých príbuzných pred všetkými zlými vplyvmi,“ vysvetľuje. Výnimkou boli evanjelici, ktorí sviečky na hroboch nezapaľovali a táto tradícia sa v mnohých rodinách dodržuje dodnes.
Kto v čase Dušičiek nemohol ísť na cintorín, zapálil sviečku aspoň doma. Zdobenie hrobov vencami a kvetmi je oveľa mladší zvyk, známy približne od konca 19. storočia. „Pôvodne sa hroby iba obkladali dookola machom, čečinou alebo na ne ukladali čečinové vence. V niektorých obciach v okolí Žiliny vyrábali vence z borievky zabielenej vápnom a čučoriedkových kríkov. Až okolo polovice 20. storočia začali zhotovovať výzdobu v podobe kvetov z farebného voskového alebo krepového papiera, ktorý zasa namočili do vosku z roztopenej sviečky,“ dodáva Katarína Kendrová.
Výzdoba hrobov je v súčasnosti často otázkou prestíže
V minulosti bolo počas Dušičiek zvykom obdarúvať chudobných ľudí. V obciach v okolí Žiliny najchudobnejší obyvatelia a žobráci, najmä pastieri, stávali pred vchodmi kostolov a dostávali od tých majetnejších peniaze na zimné oblečenie či potraviny. Na Orave a Liptove zas nechávali cez noc z 1. na 2. novembra na stole časť večere pre zosnulých, pretože verili, že keby na stole nič nenašli, celý rok by plakali od hladu.
„Aj dnes patria spomienkové dni k významným kresťanským sviatkom. V súčasnosti sa archaické zvyky, ako napríklad nechanie potravín na stole zosnulým alebo obdarovanie chudobných, nepraktizujú. Okruh zvykov sa zúžil na návštevy hrobov, ich zdobenie a pálenie sviečok. V posledných rokoch je výzdoba hrobov často vnímaná ako otázka prestíže či vizitka jednotlivých rodín. Pre mnohých je však práve návšteva cintorína s hrobmi ich blízkych už jediným spojivom s rodiskom, a preto aj často silným emocionálnym zážitkom,“ hovorí Katarína Kendrová.
Na Dušičky z obdobia detstva si pre Žilinský večerník zaspomínala aj 72–ročná Margita zo Žiliny. Návštevy hrobov boli pre jej rodinu zakaždým významnou udalosťou, ktorej sa musel zúčastniť každý, bez výnimky. „Neprichádzalo do úvahy, aby niektorí išli inokedy. Bolo to také rodinné stretnutie s tými, ktorí už odišli,“ spomína. Hroby upravovali a zdobili týždeň pred sviatkami, nie ako dnes, kedy sa hroby upravujú celoročne. Dušičky znamenajú pre staršiu ženu najmä spomienky. Aj keď na svojho muža a syna, ktorých hroby pravidelne navštevuje, spomína každý deň.
Michala Stehlíková
Snímka archív ŽV, archív PMZA
