O ľane a jeho využití kedysi i dnes, o odevnej kultúre a folklórnom boome sme sa porozprávali s etnologičkou Júliou Marcinovou (34) z Rajeckých Teplíc.
Začiatok mája bol v minulosti typický tým, že ľudia usilovne pracovali na poliach a okolo domu. Jednou z dôležitých technických plodín, ktoré sa v máji siali, bol ľan. Na čo všetko ho využívali?
Áno, máj bol v minulosti mesiacom, kedy sa sial ľan a tým sa začala rutinná ťažká a zdĺhavá práca potrebná na to, aby si naši predkovia mali čo obliecť. Vyrobiť ľanové plátno nebolo vôbec jednoduché. Začalo sa siatím v máji a skončilo sa šitím a vyšívaním hotového plátna niekedy v zimných mesiacoch, kedy už práca na poli nebola. Spájajú sa s ním rôzne pranostiky, od tej prvej májovej na Žofiu: „Žofia ľan rozsieva“ až po tie zimné „Ak sú dlhé cencúle, bude dlhý ľan“. Jemne utkané plátno ľudia využívali na odevné súčiastky, hrubšie slúžilo na vrecia, noše.
Ľan má aj v súčasnosti úžasné využitie v medicíne a podporuje sa ním liečba od štítnej žľazy cez cukrovku až po rakovinu. Vzácny ľanový olej dnes už môžeme znova kúpiť bez toho, aby sme sa trápili s jeho výrobou v domácom prostredí. Ľanová tkanina v lete chladí, v zime hreje. Na ľane jednoducho nemožno nájsť zlé vlastnosti. Snáď len to namáhavé spracovanie.
Ako vnímate návrat k tradičným materiálom? V posledných rokoch sa objavujú v obchodoch, ľan predstavujú známe svetové odevné značky a nájdeme ho i v street móde.
Nemožno sa vôbec čudovať, že sa dnes ľudia k ľanu vracajú. Dokonca aj takí, ktorí nie sú nadšencami folklóru alebo sympatizantmi. Jednoducho len preto, že je to najčistejšia rastlina, ktorá má okrem stopercentného prírodného zloženia aj liečivé účinky. Mnohí tak opäť zo skríň po starých materiach vyťahujú ľanové plachty alebo si z nich šijú odev, ktorý bežne nosia.
Ten návrat k tradičným materiálom, a teda aj ľanu však súvisí aj s tým, že sa na nás zo všetkých strán valí akýsi folklórny boom. Ale trend návratu k našim koreňom v rámci odievania nie je vôbec výmyslom tohto storočia. Už predstavitelia národného obrodenia v 19. storočí hovorili v súvislosti s odevom o národnej identite a v tej dobe hľadali taký, ktorý by bol pre slovenský národ reprezentačným. Vzor hľadali práve v odeve dedinského človeka.
Ste folkloristka, takže nie je problém vo voľnom čase stretnúť vás v kroji alebo v odeve z prírodných materiálov. Čím to je, že človek začne inklinovať k ľanu aj mimo pódia?
Milujem pocit mať na sebe kroj, to je zmes úcty a hrdosti. Vždy sa smejem, že nie je nič lepšie od kroja, lebo v ňom tak nevidno kilogramy navyše, všetko sa dá pekne zakryť. Mám doma rôzne kroje, napríklad z Piešťan, Pohorelej, Zámutova, z Hronských Kľačian, ale najradšej aj tak nosím práve tie naše z Rajeckej doliny, kde sú súčasťou ľanové rukávce, ľanová kasanica. Celkovo biele vyšívané kroje sú mojou srdcovkou. To, že človek začne používať ľan aj mimo pódia, to sa dalo jednoducho čakať. Okrem toho sa vraciame k chovu domácich zvierat, k pestovaniu zeleniny, ovocia a čoraz viac opäť inklinujeme k prírodným materiálom.
Áno, nie je nič jednoduchšie, ako ísť do obchodu a kúpiť si tričko. Ale zistenia ľudí o škodlivosti textilných farbív, nekvalitných farbených látok nútia ísť opačným smerom. Je jasné, že ľanové plátno už zrejme nikdy nebude bežnou súčasťou odevu všetkých ľudí. Kúpiť si dnes také šaty vyjde naozaj draho ale počet ľudí, ktorým záleží na tom, čo nosia, stúpa.
K ľudovému odevu patrí tradičná výzdoba, či už modrotlač alebo výšivka. Tá sa líšila v každej dedine a bola identifikačným znakom v spoločnosti. Aký je váš názor na aplikáciu ľudových vzorov na moderný odev?
Podľa mňa je to veľmi vhodný spôsob, ako výšivku zachovať. Je to jej druhý život, ktorý môže byť vkusný a môže byť spôsobom, ako vyjadriť svoju príslušnosť k dedinskej odevnej tradícii. Takým dobrým prístupom sú lokálni krajčíri, výrobcovia, ktorí majú o konkrétnych výšivkách vedomosti a aplikujú ich citlivo, dokonca v takej kresbe motívov, ktoré boli pre lokalitu naozaj typické vo svojom použití aj vo farebnej kombinácii. Extrémom sú firmy, ktoré aplikujú všetko a všade.
Takto sa roztrhlo vrece s čičmianskymi ornamentmi po Letných olympijských hrách v Londýne (2012), kedy sa naši športovci predstavili v dresoch s čičmianskymi motívmi. Bez toho, aby sa o to pričinili samotní obyvatelia Čičmian, sa ich vyšívačské vzory stali akýmisi symbolmi Slovenska.
Vzory sa okrem bežného módneho odevu a všakovakého sortimentu pre turistov uvádzajú v programoch RTVS, sú nimi zdobené sedadlá vo vlakoch, maľované sú steny na pumpách, dokonca aj interiéry WC. Istá firma vzory natlačila na látku, z ktorej sa dnes vyrábajú čiapky, tričká a predávajú ich ako aztécky vzor. Aby som nekrivdila všetkým, predáva sa aj ako vzor slovenský, čičmiansky. Vyrábajú sa z nej aj poťahy, sú súčasťou detských hojdačiek a najnovšie aj detských bavlnených plienok.
Odev bol v minulosti vyjadrením identity. Je dôležité dnes uchovávať pôvodné odevné normy pre budúce generácie?
Žijú tu medzi nami ľudia, ktorým na svojej identite, na kultúre a tradíciách záleží a chcú ich medzigeneračne uchovávať ďalej.
Nazvime to pokus o autenticitu, aj keď o tomto pojme sa vedú nekonečné polemiky. Ale snaha spočíva v preskúmaní podstaty každého javu, zvyku a aj odevných noriem, ktoré v našej krajine boli akceptované. Pri autenticite sa ľudia snažia o prezentáciu tradície čistým spôsobom a ak sa majú prezentovať na scéne či mimo nej, dbajú na to, aby boli v kroji konkrétnej obce správne ustrojení, pýtajú sa na detaily, zisťujú, študujú, radia ostatným. Takto sa ľudia učia navzájom od seba. Vďaka sociálnym sieťam je to dnes oveľa jednoduchšie. Týka sa to akejkoľvek tradície, teda hudobnej, spevnej, tanečnej, ale aj zvykoslovnej a v tomto prípade odevnej. „Aký kroj, tak sa stroj!“ To bude platiť navždy.
Na našej scéne sú aj folklórne kolektívy, ktoré veľmi nerešpektujú tradičný odev a neplnia funkciu, ktorú by možno etnológ očakával. Dochádza tam k sklzu do čisto zábavnej roviny? Aký máte na to názor?
Ide o skupinu ľudí pôsobiacich vo folklórnych kolektívoch, či už na dedinách alebo v meste, ktorej prístup k scénickému folklorizmu je vlažnejší. To už nie je pokus o autenticitu, či už v odievaní alebo v obsahu. Členovia preferujú štylizáciu akéhokoľvek druhu od tancov po kroj. Chcú zaujať diváka, spraviť šou, odlišovať sa od iných, spájať žánre, tancovať „folklór“ v rifliach, spájať prvky z rôznych regiónov do nejakého celku na hudbu napríklad od maďarských Rómov a spraviť „fantastické“ číslo. Na otázky, prečo nevychádzajú z nejakej lokálnej tradície, dostávame odpoveď ako „priadky dnes nikoho nezaujímajú a všetci by sa unudili na smrť“. Ťažko sa s takými ľuďmi komunikuje. Ťažko sa im vysvetľuje, že oni ako vedúci súborov, skupín, ako ich členovia majú dôležité poslanie. Na slovo poslanie sa akosi zabúda.
Vždy budem tvrdiť, že tradícia sa dá robiť aj na vysokej umeleckej úrovni. Pre mňa osobne bude neprekonateľná tvorba profesora Nosáľa či Juraja Kubánku. Priadky v ich prevedení nenechali diváka bez nezabudnuteľnej emócie. Ale to už sme na tej najvyššej úrovni. V krojoch takmer úplne upadla do zabudnutia symbolika motívov a farieb. Tak dnes vidíme dynamickú choreografiu v krojoch v takých farbách, ktoré v minulosti patrili do obdobia pôstu a smútku.
Štylizácia, potlač, ale aj tradičné materiály sú dnes lákadlom a zrejme aj dobrým biznisom. Na trhu sa predáva všeličo, keď je záujem. Ako hodnotíte takéto správanie ľudí?
Cieľovou skupinou tohto biznisu sú takzvaní „folkloristi“, ktorí nie sú členmi žiadneho kolektívu, no náš folklór „milujú“, a preto to patrične dávajú najavo. Kupujú si všetky možné darčekové predmety so štylizovanými výšivkami, nosia červené goralské klobúky, vyšívané tričká a mikiny, v aute si radi púšťajú najnovšie folklórne „hity“ a na internete si objednajú kroj s názvom Zuzka. Ten preto, aby si mali čo obliecť, keď pôjdu na folklórny festival spievať k nejakému stánku so svojimi kamarátmi Kdyby byla Morava vo verzii, ktorú poznajú napr. od Senzusu.
Týmto „obchodníkom s folklórom“ je nejaké lokálne špecifikum ukradnuté. Všetko, kde sú farebné kvety, je folklórne a je to „in“. Je jedno, či motív pochádza z Poľska alebo Maďarska, čo sa dnes bežne stáva. Natlačí sa látka so vzorom z určitého poľského regiónu a u nás sa veselo z toho ušije kompletný kroj prezentovaný ako zemplínsky. Áno, etnológ to zaznamená ako určitý vývinový stupeň, popíše súčasné trendy a javy. No málokedy je oslovený zo strany verejnosti ako odborník a ako človek schopný nasmerovať a pomôcť. Ostáva len veriť, že tento trend jedného dňa pominie a ľudia sa vrátia k tradíciám, ktoré budú mať zmysel a budú spracovávané najmä s ohľadom na ich princípy.
Výskumu odievania sa venujete neustále. Čo pripravujete v najbližšej dobe na túto tému?
Spolu so Soňou Jamečnou pracujeme na ďalšej publikácii, ktorá bude mapovať tradičný odev v obciach okolo Žiliny. Konkrétne sú to obce, ktoré neboli zahrnuté v publikáciách Čo vŕšok prejdeš, to iný kroj nájdeš a Z vŕšku do doliny, ktoré sme vydali pred pár rokmi. Momentálne prebiehajú výskumy v obciach Lietavská Lúčka, Bitarová, Svederník, Lietava, Paština Závada, Brezany, Divinka, Rosina, Hôrky, Podhorie, Višňové, Dolný Hričov, Ovčiarsko, Horný Hričov, Divina, Hričovské Podhradie a Peklina.
Je to veľmi náročný výskum vzhľadom na skutočnosť, že v týchto obciach sa vytratil tradičný odev skôr ako v obciach viac vzdialených od Žiliny. Sú obce ako Ovčiarsko či Bitarová, kde nemáme ani jednu jedinú fotografiu a zlyhávajú aj známe kontakty. Veríme však, že zázraky sa dejú a že tí, čo ftografie vlastnia, sa nakoniec rozhodnú ich týmto spôsobom zapožičať a uchovať podobu odevu pre ďalšie generácie. V prípade, že sa u vás nájdu fotografie tradičného ľudového odevu (kroja) z vyššie uvedených obcí, napíšte mi na adresu [email protected].
Júlia Marcinová (34) ukončila štúdium v odbore etnológia na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre (2010), kde neskôr absolvovala aj rigorózne štúdium. Je autorkou viacerých publikácií o tradičnom odievaní (Čo vŕšok prejdeš, to iný kroj nájdeš – 2010, Z vŕšku do doliny – 2012, Tradičné odievanie v tokajskej oblasti v 1. polovici 20. storočia – 2012). Od septembra 2018 pôsobí na Katedre mediamatiky a kultúrneho dedičstva na UNIZA ako interná doktorandka. V rámci svojho štúdia sa naďalej venuje etnológii a odievaniu. Desať rokov strávila vo FS Rozsutec a je aj autorkou výročnej monografie súboru (A veru, Rozsutec, v päťdesiatom roku – 2015). Ako sama hovorí, práve tento kolektív ju roky formoval.
