Eusebio sem prišiel ako spevák s kapelou Monte Rey v roku 2007. No brány k vlastnej tvorbe mu otvoril až rok 2014, kedy nadviazal spoluprácu so slovenským producentom Petrom Pannom. Koncom marca tohto roku vydali úspešný album La Farándula. Eusebio vystupuje na rôznych kultúrnych a spoločenských podujatiach, ale aj súkromných a klubových párty. Jeho repertoár je nabitý horúcimi tanečnými latino rytmami ako salsa, reggaeton, merengue, cha cha cha, latino pop, merengueton či electro latino. My sme sa s ním stretli a porozprávali o tom, ako sa mu v našej krajine páči.
Na Slovensku si už – koľko rokov presne – deväť, desať? Už sa tu cítiš ako doma?
Sí, sí, sí, už sa k tým desiatim rokom pomaly blížim. A Slovensko si ma adoptovalo. Už dlho ho vnímam ako svoj druhý domov, mám tu rodinu a milujem ho. Zorientoval som sa tu, aklimatizoval a badám, že už sa aj akosi slovakizujem, blednem a letné horúčavy už neznášam, ako sa na Kubánca patrí - s ľahkosťou a prehľadom, začína mi tu byť tiež teplo (smiech).
Ako si na tom so slovenčinou? Darí sa ti v tejto oblasti? Rozumieš/komunikuješ?
Samozrejme, ja hovorím po slovensky veľmi dobre... (smiech) Ale nie, pravdupovediac, dorozumiem sa, ale ešte mám čo zlepšovať. Slovenčina je pre mňa tvrdý oriešok, v porovnaní so španielčinou je gramaticky o dosť náročnejšia a tá výslovnosť, idem si niekedy jazyk dolámať. Ale verím, že ju presvedčím, aby sa mi raz a navždy dostala do hlavy.
Máš nejaké obľúbené slovenské slovo?
Ja sa veľmi rád bavím vytváraním slovenských jazykových novotvarov. Slovenským slovám dávam španielske koncovky a prízvuk, napríklad nepoužívam výborne, ale vybornísimo. A je tu ešte jedno také slovíčko, nebudem ho spomínať, lebo je vulgárnejšie, mládež ho veľmi rada používa, keď je niečo mega super, asi viete, na čo narážam, no a s mojou španielskou koncovkou -ísimo a prízvukom, je to tutovka, to rád používam a sledujem, ako sa to na všetkých lepí. A ďalší špeciálny výraz mám pre svokričku, tú volám maminkuvia. Je toho viac, proste slovenčina v mojom podaní má jedinečný rozmer (smiech).
Čo si si tu stihol za tie roky najviac zamilovať?
Slobodu a pokoj, ktoré vyžaruje táto krásna krajina. A všetko, čo robí Slovensko Slovenskom. Ja som veľkým fanúšikom tejto krajiny.
Už si si zvykol na zimu a sneh?
Nuž, moja prvá zima so snehom bola pre mňa krásnym zážitkom. Na Kube som ju nezažil, poznal som sneh len z ruských filmov, takže som bol veľmi zvedavý a túžil som to všetko skúsiť na vlastnej koži, vrátane poriadnej guľovačky. Ale ako plynul čas a zima za zimou, precitol som do reality. Sneh je krásny len na začiatku, keď je všetko biele, ale keď sa oteplí a začne sa topiť, to už nie je taká krása. A potom, ak to náhodou zase primrzne, ay mama! Zaka-zaka-zaka a hneď sa váľam na zemi (smiech).
Naopak, je niečo, na čo si si u nás ešte nezvykol? Čo ti prekáža?
Jedna vec mi dosť udrela do očí, nie, že by mi prekážala, ale ozaj som si nezvykol piť slovenskou rýchlosťou. Ja strávim pri jednom-dvoch pohárikoch celý večer, ale tu sa pijú pohárik za pohárikom a na ex. No, a na vážnejšiu tému, prekážajú mi rasistické prejavy a poznámky niektorých ľudí a to, že spoločnosť je do istej miery ovplyvnená predsudkami a verejnou mienkou. Čo povedia ľudia, keď urobím to alebo ono, ja neriešim, je to zväzujúce.
Čo ti najviac chýba z rodnej Kuby?
Najviac mi chýba rodina, priatelia, ktorí sú rozlezení po svete a tie naše peñas (stretnutia vždy u niekoho doma plné hudobných improvizácií). Z času na čas sa mi zacnie aj po atmosfére života na Kube, jeho rytme... tradičných pokrmoch a ovocí, ktoré sa mi tu nepodarilo zohnať.
Si v kontakte s rodičmi, so súrodencami? Stretávate sa? Poprípade, ako často zvykneš s nimi komunikovať?
S najbližšou rodinou som v pravidelnom kontakte. Na Kubu hlavne telefonujem, tak raz-dvakrát do mesiaca, pretože internetové pripojenie je stále v plienkach, ale s tými, ktorí žijú mimo Kuby, si môžeme dopriať aj luxus videohovoru cez internet.
Za ten čas si si tu rozbehol veľmi sľubnú kariéru. Na konte máš niekoľko piesní, dokonca ti na jar vyšiel album. Rátal si s tým? Čakal si, že sa niečo také stane?
Robiť vlastnú hudbu bol vždy môj sen a cieľ, a hoci som na to dlho nemal priestor ani podmienky, táto ambícia bola pre mňa takým vnútorným hnacím motorom. A keď som sa tu rozhodol ostať, dúfal som, že sa mi niečo také podarí, aj keď na začiatku to vyzeralo skôr ako sci-fi. Keď sa skončilo moje angažmá s kapelou, musel som začať zase od nuly, postaviť sa na vlastné nohy a nájsť si vlastnú cestu. Ako interpret som prešiel vcelku zásadným prerodom, kým som sa postupne dostal do bodu, kedy sa ďalším krokom pre napredovanie v tom, čomu sa venujem, stala práve vlastná muzika. Mal som šťastie na veľmi talentovaného producenta - Petra Panna, s ktorým mám tu česť spolupracovať. On bol výrazným impulzom k zhmotneniu tohto môjho sna, za čo som mu veľmi vďačný.
Ako sa zatiaľ album ujal?
Podľa spätnej väzby od poslucháčov sa ujal, čo ma veľmi teší. Zachytil som, že na nás aj zumbujú, dokonca nás hrajú v niektorých regionálnych rádiách a tiež v národnom. To je paráda. A veľmi ma teší, že na našu hudbu reagujú pozitívne aj deti. Deti považujem za veľmi úprimných arbitrov. Napríklad môj sedemročný synovec, ktorý žije v USA, sa naučil všetky pesničky a všetkým ich spieva, vraj u nich v aute už hráme len my (úsmev).
Keď porovnáš Slovákov a Kubáncov. V čom vidíš najväčší rozdiel?
Oba národy sú dobrosrdečné a priateľské, rozdiel vnímam hlavne v povahe a prístupe k životu. My Kubánci sme takí expresívni, celkom hlučný, extrovertný a bezprostredný národ. Rozhodne menej podliehame stresu a negatívnym perspektívam, hoci život na Kube je omnoho ťažší. Vieme sa viac tešiť aj z maličkostí. Zlé veci, ktoré sa nám prihodia, sa snažíme obrátiť na srandu, aby sme sa s nimi ľahšie vyrovnali. A ešte som si všimol, že sme diskrétnejší, čo sa týka prezradenia našich plánov, lebo sme dosť poverčiví, že by nám ich niekto zlými myšlienkami mohol prekaziť. Na Slovensku hovoríte veľmi otvorene a detailne o svojich plánoch, čo ma prekvapuje.
Plánuješ sa vrátiť na Kubu alebo chceš ostať tu? Ako a kde vidíš svoju budúcnosť?
Na Kubu len na dovolenku, rozhodol som sa ostať a usadiť tu, v mojej druhej vlasti. Hoci budúcnosť nám vždy môže prichystať nejaké to prekvapenie... Keď sa len obzriem späť, predtým, než som sem prišiel, nemal som Slovensko vo vyhliadkach, nepoznal som ho, počul som len o Československu, kde niektorí Kubánci chodili študovať nejaké technické odbory a dnes som tu doma.
Ako často chodíš do Žiliny? Čo zvykneš robievať, keď sem prídeš?
Ako kedy, všetko závisí od pracovných povinností a ich lokácie. Keď mám na koncerty bližšie k Žiline, presúvam sa do mojej žilinskej základne. Alebo keď cítim, že už treba zmeniť ovzdušie, Žilina je predsa pokojnejšie a menšie mesto a mám tu rodinu, domácich miláčikov a záhradu. Takže keď som tu, venujem sa im. A veľmi rád tu tvorím. Cítim, že tu mám lepšie rozpoloženie na skladanie.
Tvojím poznávacím znakom bývajú vždy nasadené slnečné okuliare. Koľko ich vlastne máš?
O, áno, rozvinula sa u mňa gafománia (gafas – okuliare, pozn. autora). Nemám ich spočítané, ale určite je ich menej, než si myslíš, často ich striedam, prerieďujem, niektoré sú výlučne vychádzkové, iné koncertné, a nie všetky sú slnečné. Inak, dobre, že sa na ne pýtaš, akurát som si uvedomil, že som si už dávno žiadne nezaobstaral (smiech).
Čo robíš v týchto dňoch?
Dostal som nové melódie od Petra Panna, takže sa púšťam do skladania nových textov, aby sme zase niečo svieže mohli dať von. A v týchto dňoch chvíľu ostávam na domácej pôde – v Žiline.
