Minulý týždeň privítali v Restaurant Gallery v Bytči spisovateľku a vydavateľku literatúry pre ženy, rodenú Žilinčanku, Evitu Urbaníkovú. My sme ju vyspovedali v Horúcom kresle Žilinského večerníka.
Rozhovor moderoval Michal Filek, šéfredaktor Žilinského večerníka.
Ste spisovateľka, novinárka, vydavateľka, moderátorka. Ako ste sa dostali k písaniu kníh?
Vždy som veľmi rada písala. Básničky, poviedky, slohy, denník. Hrozne ma to bavilo. Chodila som na Gymnázium Hlinská v Žiline. Najväčšia výzva pre mňa bola, keď slovenčinárka dala nejakú slohovú prácu a ja som ju mohla napísať pre čo najviac spolužiakov na jednu tému. Pritom som chcela, aby učiteľka nezistila, že som to písala všetko ja. Takže každá musela byť písaná inak. To ma hrozne bavilo. Ja som od každého potom zobrala pár korún a takto som si už vtedy zarábala. S tým písaním to mám naozaj odjakživa. Keď sa ma spýtate, čím som chcela v detstve byť, tak vždy som chcela byť novinárka. Vždy som chcela písať. Na žurnalistiku som sa dostala aj vďaka slovenčinárke, ktorá videla, že to naozaj veľmi chcem. Robila som v novinách, v rádiách, televíziách a raz mi prišla plocha v časopise malá. Začala som písať viac a boli z toho knižky. Dostala som sa k tomu teda tak cieľavedomo‑spontánne.
Cieľavedomosť je pre vás typická. Verili ste si natoľko, že pred vydaním prvej knihy ste si zobrali vysokú pôžičku. Nebolo to riskantné?
Áno, ale nemyslím si, že to bola odvaha. Bol to skôr taký risk, pri ktorom nerozmýšľate na zadné dvierka a keby som to mala urobiť dnes, asi by som to už neurobila. Vtedy som napísala knižku Všetko alebo nič. Ponúkla som ju vydavateľstvu, ktoré povedalo, že nespĺňa všetky požiadavky na to, aby bola vydaná. Ja som si však verila, verila som tomu textu a bola som presvedčená, že ženy zaujme. Tak som išla do banky a zobrala som si pôžičku 250‑tisíc korún a peniaze som „vrazila“ do vydania 7‑tisíc kusov knihy a rozdistribuovali sme ich po celom Slovensku. Mala som asi šťastie začiatočníka, lebo náklad sa rýchlo vypredal a už o tri týždne všetci kníhkupci, ktorí sa najskôr uškŕňali, mi volali, že je vypredaná a že treba dotláčať. A to bolo moje velikánske šťastie, lebo to bolo obdobie môjho života, kedy sme zostali sami s deťmi a nevedela som, ktorým smerom pôjdem ďalej. Odvtedy som vedela, že to budú knihy, ženská literatúra a že to vyskúšam aj s inými autorkami. Asi to bol dobrý smer. Ja som sa tam našla, našla som tam veľa zaujímavých ľudí, ktorým verím.
Čím to je, že hneď vaša prvá knižka mala taký obrovský úspech? Chýbalo niečo také na Slovensku?
Očividne áno. Ja som to, samozrejme, nemala zanalyzované. Nešla som do toho so žiadnymi biznis plánmi. To robia muži, že skôr, ako začnú podnikať, urobia si analýzu trhu, majú tisíc tabuliek. Ja som išla do toho intuitívne. Mám takú povahu, že keď niečo urobím a chcem, aby to išlo medzi ľudí, tak chcem, aby to bolo medzi nimi už včera. Preto robím rýchlo a robím všetko pre to, aby sa to tam dostalo. Musím povedať, že úspech prvej knižky nebola celkom len moja zásluha, ale bola to zásluha mnohých novinárov. Dlhé roky pred tým som novinárčila a medzi novinármi som mala veľmi veľa kamarátov, ktorí sa o knižke zmienili v novinách, časopisoch. Takže knižka sa dostala do povedomia. Najväčšie šťastie som mala v tom, že Jano Bednarič, ktorý vtedy šéfoval Novému času, ma zastavil týždeň potom, ako knižka vyšla a povedal mi, že potrebuje nejaké letné čítanie, či neviem o nejakej knižke. Potreboval na pokračovanie uverejňovať nejaký text. Povedala som, že viem a dala som mu Všetko alebo nič. Každý deň vychádzala moja knižka na pokračovanie, a keď sa to ľuďom páčilo, tak si ju zákonite kúpili. To bola naozaj veľká pomoc a odrazový mostík toho všetkého. Na trhu však asi naozaj bola aj diera. Bola tu Táňa Keleová-Vasilková, ktorá píše červenú knižnicu, bol tu Matkin a boom pôvodných slovenských autoriek prišiel až neskôr. Takže som trafila tú dobu, kedy slovenské ženy chceli čítať slovenské autorky, ale ešte ich nebolo tak veľa.
O čom sú vaše knihy?
Sú o všetkom tom, čo my ženy žijeme. Myslím si, že žena, nech je v akomkoľvek postavení, či je učiteľka, právnička, predavačka, je na materskej, žije svojimi emóciami a žije vzťahmi. Je jedno, aké sú to vzťahy. Či je to prioritne vzťah s mužom, s deťmi, s rodičmi. My ten život celý prežívame cez vzťahy. Ja mám veľa spomienok takých, že to a to sa stalo vtedy, keď som bola v takom a takom období svojho života. Tie naše knižky sú takým zrkadlom slovenskej ženy. Nie sú literatúrou, ktorá poskytuje únik z reálneho sveta do sveta, kde sú muži fantastickí s tehličkami na bruchu, ženy sú dokonalé, prvý sex je fantastický a všetko funguje. Sú to knižky o reálnom živote, o tom, že nie vždy všetko je dobré a nie vždy všetko dobre skončí. Niekedy sa to aj zle začne, aj sa zle skončí a niekedy sa to zle začne a dobre sa skončí. Sú o živote a myslím si, že v tom spočíva ich úspech. Moje knižky sú o nás, o ženách. Nemám ambíciu, aby sa do toho muži zbytočne začítavali. Vy máte iný svet, čítate o ponorkách a nás nechajte čítať si o nás. Nech si poplačeme a potom sa zas vrátime do reálneho sveta.
Ako literárny žáner je ženská literatúra zatracovaná. Prečo je to tak?
Je ženská literatúra a ženská literatúra. Otázka je, kto na ňu pozerá s dešpektom a je to otázka naňho. Ak to niekto robí, je to jeho problém, lebo tie knižky nevznikajú preňho, ale pre niekoho, kto ich má rád. Zo začiatku som veľmi riešila tie kritické hlasy. Veľmi ma zraňovalo to, že niekto, komu sa nepáčili, písal otvorene také tie emocionálne útoky na text, ktorý si mohol nevšimnúť. Ale dnes už viem, že človek sa nezavďačí každému. Všímam si len kritiku, ktorá ma niekam posunie. Dôležité je, že tie ženy, pre ktoré to píšeme, nám dávajú spätnú väzbu, že knižky sú súčasťou ich života. A pokiaľ je ich veľa a je ich viac ako kritikov, tak je to fajn.
V publiku boli hlavne ženy.
Písanie kníh na Slovensku nie je celkom jednoduché. Z prvej knižky ste vydali na začiatku 7‑tisíc kusov. Koľko kníh sa na Slovensku predá?
Ja som z prvej knihy k dnešnému dňu predala asi 150‑tisíc výtlačkov. To je naozaj krásne číslo. Prvý náklad každej našej knižky je od 5‑ do 7‑tisíc. Záleží od toho, kto ju napíše a ako tomu textu verím. Keď napíšem knižku ja, tak je náklad oveľa vyšší. Ale boli časy, ešte tak 4 roky dozadu, keď sme tlačili oveľa viac. Ale tým, že je boom slovenským autoriek a vydavateľstvá prešli na náš formát paperbackových vydaní, vychádza veľa knižiek. Ale ja sa nemôžem sťažovať. Je dobré, keď vydávate knižky, ktoré ľudia čítajú, nie keď vydávate knihy bez rozmyslu a dúfate, že si ich niekto kúpi. Je jasné, že aj my máme knihy, pri ktorých sme si neboli celkom istí a nie celkom sa podarili. Ale myslím si, že keď na Slovensku niekto predáva 5‑ až 7-tisíc knižiek, tak to už je úspech.
S akými pocitmi ste písali svoje knihy?
Presne si pamätám, akú hudbu som počúvala. Myslím si, že keď som písala Vzťahovú níž, to je o huslistke, ktorá je veľmi talentovaná a nevie sa rozhodnúť, či sa vrhne na kariéru, alebo sa zostane venovať rodine, tak som počúvala veľa vážnej hudby. Vtedy sme mali šteňa, ktoré bolo veľmi hravé. A dostalo sa do tej knižky, lebo je to veľmi hyperaktívny pes. Niektoré veci vám nemôžem povedať. Maj ma rád bola taká zvláštna kniha. Písala som ju v roku 2014. Mala som výborného kamaráta, býval cez dve ulice. On bol sám, ja som bola s deťmi sama. A keď som si potrebovala oddýchnuť od písania, tak som len prešla tie dve ulice, išla som k nemu na kávu a bolo to hrozne fajn. On sa potom odsťahoval, keď som knihu dopísala.
Poznať na výsledku, v akom stave knihu píšete?
Jasné. Najlepšie sa píše, keď ste úplne na dne. Emócie idú z vás. Keď mám pekné obdobie a všetko funguje, tak mi písanie nejde. Najlepšie sa píše v zime a keď sa nemám dobre. Samozrejme, že najradšej by som sa mala stále dobre a menej písala.
Ste úspešná spisovateľka, napísali ste množstvo kníh. Znamená to, že ste sa v živote až tak dobre nemali?
Nemala som sa až tak zle, ale nemala som vždy na ružiach ustlané. Ale kto má? Kto nemal niekedy pocit, že to bolo celé zle a pýtal sa: Prečo práve ja? Čím som si to zaslúžila? Pokiaľ nejde o život, tak v princípe nejde o nič. Horšie veci, ktoré v živote prichádzajú, sú tu preto, aby sme si potom to dobré viac vážili. U mňa to tak platí.
Vaše knižky sú o vzťahoch. Máte vy v živote šťastie na vzťahy?
Vždy si myslím, že áno a nakoniec sa ukáže, že nie. Ale to k tomu patrí. Ja sa v každom snažím vidieť dobro. Do všetkého idem s nadšením a až keď zistím, že niečo škrípe, tak cúvam. Ale je to lepšie, ako keby som ľuďom nedôverovala. Mám rada otvorené duše, to mám po svojom otcovi. Zopárkrát som padla na hubu, lebo som dôverovala ľuďom, ktorí za to vôbec nestáli. Dokonca niektorí to aj využívali. Ale to je ich karma. Je pravda, že v rámci práce si už dám poradiť a nejdem po hlave, aj keď si vyberám ľudí do firmy. Myslím si, že medzi najbližšími je to všetko fajn. Mám skvelú rodinu, mám skvelé sestry, skvelých rodičov, už dva roky som s mužom, o ktorom si myslím, že nemá chybu. Teraz je to fajn a verím, že už budem aj ľudí vedieť odhadnúť lepšie. A keď nie, tak nie. To sa stane, to k životu patrí.
Z vašej debutovej knihy bude onedlho film. Čím kniha zaujala natoľko, že sa dostane na plátno?
Film je natočený na 60 %. Ešte v lete by sme mali dokrútiť posledné veci a na jeseň strihať a dokončovať. Vo februári by sme ho chceli dať do kín. Je to náročné, lebo je to poľsko‑česko‑slovenská produkcia, je tam jazyková bariéra, ale je to jedna z najvzrušujúcejších prác v mojom živote, lebo je to niečo, čo je založené na mojej knižke. Ja som k nemu, po peripetiách s rôznymi scenáristami, napísala scenár, čo bol môj tretí pôrod, lebo som sa za pochodu učila. Keď som ho odovzdala, tak povedali, že film bude mať 3,5 hodiny a treba zoškrtať polovicu. Pripadalo mi to nemožné, veď tam každé písmenko má svoj význam. Nato mi Halina Pawlovská poradila, aby som to tri mesiace ani neotvorila a potom sa mi bude škrtať veľmi dobre. Mala pravdu, šlo to úplne jednoducho. Nakoniec ona škrtala posledné veci, lebo to bolo málo. Sedela som u nej doma a videla som, ako to škrtala, a spomenula som si, ako sme jeden obraz písali aj celé popoludnie a ona ho jedným škrtom pera zrušila, tak som aj plakala od zlosti. Ale myslím si, že nakoniec sme ho zložili tak, že sa hercom veľmi páčil a všetci úlohy zobrali.
Koho ste obsadili do hlavných úloh?
Táňa Pauhofová hrá Lindu, Klárka Issová hrá Vandu, Poliak Michal Žebrovsky hrá Jakuba.
Počítate s rizikom, že na film budú chodiť len ženy?
To vôbec neprekáža. Buď pôjde babská jazda, alebo žena povie svojmu drahému: Buď pôjdeš, alebo nebude dobre. Takže muži sa tam tiež ocitnú. Ale myslím si, že aj mužom sa to bude páčiť. Ale nie tak ako ženám. Lebo to je presne cielené pre ženy. Urobili sme z toho komédiu, a aj chlapi sa pobavia. Máme tam aj tri milostné scény.
Fotografia s Evitou do zbierky.
Rozhodli ste sa, že budete knihy nielen písať, ale aj vydávať. Úspešne sa vám to podarilo. Je to ďalší splnený sen?
Ono to tak vzišlo. Vydala som úspešnú knižku, ale uvedomila som si, že nie som jediná na Slovensku, ktorá takto píše. Poznala som baby novinárky, o ktorých som vedela, že by zvládli napísať knižku. Vtedy to bolo potrebné zastrešiť, aby vychádzali pod nejakou hlavičkou. To nebol sen, bola to z núdze cnosť. Vyplynulo to z okolností. Musela som to urobiť.
A radikálne vám to zmenilo život. Máte menej času na písanie a musíte hlavne čítať rukopisy.
Áno, čítaním trávim veľa času. Mám filozofiu, že v Evitapress‑e by malo vychádzať ročne 20 knižiek, aby som nezaplavila trh knihami, ktoré len tak ležia v kníhkupectvách. Takže si rukopisy veľmi vyberám. Chodia k nám v hojnom počte a tak sedím a čítam.
Nie je asi jednoduché si vybrať.
Nie je to ťažké. Je to jednoduché, lebo 95 % rukopisov sú také, ktoré ľudia napísali s nadšením, ale štylisticky nespĺňajú to, čo by som si predstavovala pod knižkou. Samozrejme, keď píšem odmietavú odpoveď, vždy zdôrazním, že je to môj názor. Neznamená to, že je to zlé, že s tým nemôžu ísť ďalej. Pamätám si na odmietavú odpoveď, ktorú som dostala pri Všetko alebo nič. Vždy na to myslím, keď sama píšem, že rukopis nevydáme. Lebo to nie je koniec sveta. Môžu sa dostať do iného vydavateľstva a je pravda, že 70 % ženskej literatúry, ktorá vyjde na trhu, som už ja mala v počítači a čítala som ju.
Ženy vďaka vám začínajú viac čítať. Je to tak?
Ani nie tak ženy. Dostávam stovky mailov od stredoškolských profesoriek, že dievčatá na stredných školách začali čítať. Tie naše ľahučké príbehy mladé dievčatá inšpirovali k tomu, aby siahli po knihe.
O Evitin podpis bol záujem.
Inšpirovali ste ich aj k písaniu?
Možno áno. Čím ďalej, tým viac rukopisov mi chodí. Je taká doba, kedy mladí sedia za počítačmi a rozprávajú sa cez sociálne siete. Oveľa menej sa stretávajú. Keď ma nechal frajer, tak som zobrala baby a vyrozprávali sme sa. Dnes je to tak, že keď ma nechá frajer, tak dám smutný status na Facebook a pozerám, kto mi to lajkne. Tým, že emócie sú stále v nás a tým, že tá baba to nemá vyrozprávané, nedokáže to dať zo seba von jedným statusom na Facebooku. Musí to urobiť iným spôsobom a preto mnohé mladé baby píšu. Vidím, že stále viac a viac žien píše. Chodí mi dvakrát viac rukopisov ako pred tromi rokmi.
Sú medzi nimi aj také, ktoré vás zaujmú?
Áno, a potom ich vydám. Neexistuje škola, ktorá vás naučí písať. Na to musíte mať črevo.
Začali ste vydávať aj vlastný časopis. Ako sa mu darí?
Prvé číslo sa vypredalo veľmi rýchlo. Ale to bolo reklamou. Teraz vyšlo druhé číslo a budeme čakať, ako sa to bude ženám páčiť. Myslím si, že robíme dobrú robotu.
Okrem toho moderujete aj vlastnú talkshow v rádiu Express. O čom je?
Volá sa Všetko, čo som chcela vedieť. Vždy je tam hosť a ja sa ho opýtam všetko, čo som o ňom chcela vedieť. Vystriedalo sa tam už veľa ľudí zo šoubiznisu, ale aj pár takých, ktorí nie sú celkom známi, ale majú prácu, ktorá je veľmi zaujímavá. Keďže sa poznáme, tak ľudia chodia s dôverou.
Ako sa vyrovnávate s pocitom, že vás ľudia poznajú?
Nevnímam to, už som si na to zvykla. Vnímam to vtedy, keď idem po ulici s človekom, ktorý so mnou po ulici ešte nešiel. Vníma, že na mňa ľudia pozerajú. Ale mne to neprekáža. Dokonca mám rada, keď ma ženy na ulici zastavia, keď mi hovoria o knižkách, časopise, čo sa im páči, čo sa im nepáči.
Čo rada robíte vo voľnom čase?
Spím. Mám taký deficit spánku, že spím vždy, keď môžem. Rada chodím von a rada sa stretávam s priateľmi. Chodievam aj k našim, ale prvé, čo urobím, je, že sa zvalím do postele a spím.
Chystáte sa tento rok na dovolenku?
Deti máme vo veku, kedy si vyberajú tábory. Sme partia, a keď boli deti škôlkari, tak sme im robili aktivity, akoby boli v táboroch, aj s rodičmi. Deti nám vyrástli. Ten tábor je aj tento rok a naše deti už ani jedno nebudú doma. Takže tam tento rok prvý raz nejdem. Môj partner má firmu na prenájom jácht, takže určite pôjdeme na more.
Aké máte plány do budúcnosti?
Nemám veľké plány. Rozbehli sme časopis, chcem, aby sa knižky čítali. Chcela by som, aby sme stále vládali robiť tak, ako robíme, aby sa nám darilo. A keď sa dariť nebude, tak vymyslíme niečo, čomu sa dariť bude. Chcela by som sa vyspať. Ale predsa len. Film ide do Poľska a jedna poľská distribúcia si dala podmienku, že chcú, aby knižka Všetko alebo nič vyšla pol roka pred premiérou v Poľsku. Teraz na tom pracujeme. Je to veľká výzva.
Michal Filek
Snímky Pavol Belčík
