Roman Patkoló v súčasnosti pôsobí a žije v Zürichu, no narodil sa v Žiline. Tu sa ako 13-ročný dostal ku kontrabasu a odvtedy je s ním úzko spätý. Jeho talent mu priniesol už niekoľko svetových cien, naposledy jednu z tých prestížnych v Nemecku – cenu Opus Klassik pre inštrumentalistu roka. Roman napriek svojim úspechom ostáva skromný a pokorný. Dokonca svoje poznatky podáva ďalej ako učiteľ svojim študentom.
Čo pre vás znamená hudba?
Pod pojmom hudba sa mi vynára univerzálny jazyk, s ktorým sa človek dorozumie po celom svete. Je to istý druh komunikácie, ako aj zdieľanie emocionálneho posolstva daného skladateľa interpretom.
Vieme o vás, že k hraniu vás inšpiroval otec, ktorý bol huslistom – koncertným majstrom v ŠKO Žilina a Istanbulskej opery. Vo svojich šiestich rokoch ste začali hrať na husle. Bol veľmi sklamaný, keď ste na ne nakoniec nehrali?
Nie (úsmev). Na husliach som začal hrať ako 6-ročný a bolo to skôr akoby všeobecné hudobné vzdelanie. Denne som cvičieval iba päť minút a potom som išiel hrať futbal.
Zvolili ste si kontrabas. Čím vás oslovil?
Tento nástroj mi učaroval svojím kontrastným zvukom k husliam, ale najmä preto, lebo som mal šťastie na vynikajúceho pedagóga, fantastického kontrabasistu Jana Krigovského, ktorý vtedy vyučoval na Konzervatóriu v Žiline (momentálne je profesorom na AU v Banskej Bystrici). Okrem jeho senzačnej vyučovacej metódy sa mi od neho dostala aj obrovská motivácia a inšpirácia.
Koľko kontrabasov máte dnes doma?
Šesť.
Keď sme sa spolu kedysi dávno rozprávali (hľadala som a bolo to v roku 2012), hovorili ste, že doma máte aj kontrabas od Nicola Gagliana z roku 1725, ktorý patril Sergejovi Kusevickému. Ešte si na ňom niekedy zahráte? Dá sa na ňom vôbec ešte hrať?
Áno, ten kus ešte stále mám, pravidelne ho nosievam k nástrojárovi na „preventívnu prehliadku“ a je vo veľmi dobrom, plne funkčnom stave.
Máte ešte nejaké podobne vzácne kúsky?
Takým mojím najnovším vzácnym kúskom, inými slovami povedané, „splneným snom“ bolo objavenie a získanie neobvyklého sláku od H. R. Pfretzschnera z roku 1933.
Koncertujete po celom svete. Ktoré z miest je pre vás top?
Všetky miesta, kde interpret poteší hudbou aspoň nejakú časť publika, sú top. Keď hrám na Slovensku, a teda najmä v Žiline, tak to je dokonca ešte viac ako top, pretože do toho vchádza aj pocit domova.
Máte aj obľúbené skladby, ktoré rád hrávate?
Všetky skladby, ktoré hrám, sú mojimi obľúbenými. Ale teraz v auguste som bol neskutočne šťastný, že som mohol odpremiérovať skladby geniálnej martinskej skladateľky Kamily Simonovej.
V súčasnosti robíte aj profesora. Kto vás k tejto práci priviedol? V čom sa vám táto práca páči, v čom vás obohacuje?
Priviedol ma k tomu môj profesor Klaus Trumpf, u ktorého som študoval v Mníchove. Začínal som ako jeho asistent. Považoval som to ako za odovzdávanie informácií, ktoré som ja sám získal. Počas môjho už 14-ročného vyučovania som zistil, že to známe, tzv. „klišé“, že sa pedagóg počas vyučovania sám veľa naučí, nie je len akýmsi „klišé“, ale ono to v praxi naozaj funguje (úsmev).
Na túto prácu treba aj poriadnu dávku trpezlivosti. Ste trpezlivý? Aký ste učiteľ?
Som jednoznačne za pokoj, trpezlivosť a pochopenie, podľa mňa to inak ani nemôže správne fungovať.
Na svojom konte máte mnoho ocenení. Nedávno ste získali ďalšiu cenu – Opus Klassik pre inštrumentalistu roka. Čo to pre vás znamená? Očakávali ste niečo také?
Je to pre mňa, samozrejme, obrovská česť a potešenie. Bolo to pre mňa obrovským pozitívnym šokom.
Žijete v Zürichu. Ako sa vám tam páči? Nechýba vám domov? Kedy si vás najbližšie budú môcť vypočuť ľudia na Slovensku?
V Zürichu žijem už 14 rokov, je to veľkomesto a má svoje čaro. Domov mi určite chýba a keď sa mi objavia nejaké voľné dni, vždy prídem domov. Na Slovensku som od augusta odohral štyri koncerty, z toho dva v Martine, jeden v Žiline a jeden v Bratislave. Ďalšie koncerty na Slovensku sú momentálne v procese organizovania a aj v budúcnosti by som chcel hrať podľa možností čoraz viac doma.
