Účasť na filmovom festivale v Berlíne však pre 27-ročného režiséra Martina nie je premiérou, prvýkrát naň vycestoval v roku 2015 so svojím debutovým animovaným filmom Rosso Papavero, ktorý neskôr premietli na viac ako 150 festivaloch po celom svete a na medzinárodnej úrovni bol ocenený 14-krát. „Rosso Papavero bol môj prvácky film z VŠMU (Vysoká škola múzických umení, pozn. red.). Každý rok vedenie školy vybralo desať študentských filmov, ktoré potom prihlásilo na Berlinale. Deň pred posielaním však nejaký film vypadol, a tak tam vedenie na poslednú chvíľu poslalo Rosso Papavero ako náhradníka do počtu. Prešli dva mesiace a do školy prišla správa, že po prvýkrát bude mať nejaký študentský film z VŠMU premiéru na Berlinale,“ začína rozprávanie Martin Smatana.
Každý 160. film
Koprodukčný animovaný film Šarkan bude mať premiéru na desaťdňovom festivale pod režisérskou taktovkou 27-ročného Martina v kategórii Generation Kplus 12. februára, kde bude súťažiť o hlavnú cenu Krištáľového medveďa Berlinale. „Skúsiť prihlásiť Šarkana na Berlinale bol náš sen už od začiatku, a tak sme celú produkciu smerovali aj na november, dokedy bolo možné prihlásiť sa. Nikto z nás sa ale nikdy neodvážil nahlas povedať, že by ho tam mohli aj naozaj vybrať. Veď šance boli objektívne minimálne, ba priam mizivé. Tento rok sa na Berlinale prihlásilo 2600 filmov z celého sveta a porotcovia mali vybrať 16 z nich,“ pokračuje Martin Smatana, podľa ktorého sa na 69. ročníku filmového festivalu očakáva vyše pol miliónová účasť, pričom doposiaľ bolo podľa neho predaných už 334-tisíc lístkov.
Animovanie v začiatkoch
Námet Šarkana vznikol podľa mladého režiséra perom Alžbety Remencovej z Kuneradu ešte v roku 2011. „V tom čase som sa hlásil na VŠMU a na talentových skúškach som potreboval odovzdať nejakú rozprávku. Betka vtedy vymyslela jednoduchý príbeh o malom chlapcovi, ktorého dedo učí púšťať šarkana,“ približuje Martin, ktorému sa príbeh natoľko zapáčil, že sa ho neskôr rozhodol aj sfilmovať. „Film som začal pripravovať po maturite, teda v čase, keď ma prijali na vysokú školu. Môj otec mal vtedy v Žiline čajovňu Dobrá myseľ. Cez deň som v nej pracoval ako predavač a po záverečnej som si na terase vyrábal miniatúrne rekvizity a scény do filmu. Pridal sa ku mne aj môj kamarát Marek Franko, s ktorým sme vytvorili nerozlučnú dvojicu. Majiteľ budovy pán Bittšanský nám dal k dispozícii staré podkrovie, ktoré sme s kamarátmi vypratali, vyčistili a prerobili ho na amatérsky filmový ateliér. Na niekoľko mesiacov sme sa doň zatvorili a bez akýchkoľvek znalostí o animovanom filme sme začali natáčať,“ vracia sa do minulosti Martin, ktorý ďalej spomína, že 7-minútový film dokázali za niekoľko mesiacov natočiť bez akéhokoľvek grantu či producenta.
Náročné podmienky
Počas štúdia šiel Šarkan podľa Martina Smatanu síce „do úzadia“, no vrátili sa k nemu v roku 2017. S lepšími a väčšími skúsenosťami ho začali spracúvať odznova a poriadne. „Každý večer sme sa stretávali s kameramanom Ondrom Nedvědom v pražskej kaviarni. Sedeli sme vždy pri jednom a tom istom stole a kreslili sme obrázkový scenár. Ak bol stôl obsadený, stáli sme a zábery sme si navzájom popisovali slovne. Prvú polovicu minulého roka sme v Prahe vyrábali scény a rekvizity, používali sme pritom rôzne textilné materiály, na ktorých sa dala najlepšie vyjadriť animácia vetra. Potom sme celé leto natáčali film v meste Vroclav a za celý štáb môžem povedať, že to boli najnáročnejšie mesiace v živote.“ Martin hovorí, že natáčaním strávili denne 17 až 18 hodín. „Bežne sa stávalo, že sme nevideli slnko aj 4 či 5 dní, takže vitamín D sme jedli v tabletkách.“ Celkový rozpočet 13-minútového filmu podľa jeho slov predstavuje sumu 95 000 eur, pričom grant na jeho výrobu získali od Slovenského audiovizuálneho fondu aj od Českého štátneho fondu kinematografie.
Odpovedá metaforou
Animovaný film Šarkan je podľa Martina Smatanu cielený na detského diváka vo veku 5 až 7 rokov. „Deti dospelým kladú náročné a citlivé otázky, na ktoré sa film snaží odpovedať jednoduchým a metaforickým spôsobom. Vo filme som si vytvoril princíp, kde čím je človek starší, tým je tenší – stáva sa dvojrozmerným, až je na konci svojho života taký tenký ako list papiera. Jedného dňa do neho zafúka jesenný vietor, vynesie ho do vzduchu a odvanie vysoko do oblakov. Chlapec ostáva na zemi sám, neskôr si ale spomenie na to, čo ho jeho dedo naučil a vypustí šarkana, ktorého sám ovláda,“ vysvetľuje Martin. Silný vietor chlapca podľa neho vynesie do mäkučkých oblakov, kde žije spokojný dedo. Zvítajú sa, chvíľu sa bláznia v oblakoch, až kým vietor znovu ustane a chlapec sa znesie naspäť na zem.
