ŽILINA. Presne pred 77 rokmi, teda 27. januára 1945, bol oslobodený koncentračný a vyhladzovací tábor Auschwitz, najväčší z nacistických koncentračných a vyhladzovacích táborov. V roku 2005 bol 27. január vyhlásený Organizáciou spojených národov za deň, počas ktorého si svetová verejnosť pripomína obete holokaustu.
TÉMA BOLA TABU
Pri tejto príležitosti sme si spomenuli na výstavu Jude osudy fotografa Ivana Köhlera, ktorá sa konala pri príležitosti výročia transportu z Popradu. Ako priznáva spracovať tému nebolo vôbec jednoduché. „Spomínajúc na svoje rané študentské časy viem, že ešte dlho v rámci školských osnov bola táto téma tabu. Predtým, než som začal tvoriť, som si musel naštudovať veľa materiálov, lebo v škole nás o tom nikdy nikto neinformoval. Narodil som sa do Hitlerovho slovenského štátu, krátko pred skončením 2. svetovej vojny, a táto téma sa otvorila až o mnoho rokov neskôr. Aj tak sa čudujem, že niektorí ľudia sú ešte dnes schopní spochybňovať holokaust. Všetky hrôzy, rafinované beštiality a sadizmus, o ktorých som sa dočítal v dosiaľ vydaných knihách, sú pravdivé - o tom niet sporu. Táto výstava je niečo, čo som robil s trasúcimi sa kolenami,“ hovorí o svojom umeleckom počine fotograf. Umelecký fotograf bol teda postavený pred obrovskú výzvu. Pripomeňme si, že tisíc židovských dievčat nastúpilo 25. marca 1942 v Poprade do dobytčích vagónov, vyobliekaných do najlepších šiat, v domnienke, že odchádzajú za prácou. Druhý deň takto odchádzal transport aj zo Žiliny.
NEĽAHKÁ ÚLOHA
„Práve Tatranská galéria, ktorá sídli v Poprade, ma pri 75. výročí oslovila, či by som sa nevyjadri k tejto téme. Bolo to vôbec prvýkrát, čo som sa ako umelecky potýkal s tak vážnym poslaním. Vyjadriť svoj postoj k holokaustu, dokonca priamo k transportu Židov z Popradu do Osvienčimu, bola jedna z najťažších úloh v mojom pôsobení. Naviac je to podfarbené i skutkom, že transport odišiel z mojej milovanej Žiliny,“ priznáva autor fotografií.
MIESTO ČINU
Fotograf sa aj kvôli materiálom vybral na miesto činu, priamo do koncentračného tábora. „Mať povolenie fotografovať v depozitároch mi dalo zabrať. Tie množstvá okuliarov, zubov, vlasov, oblečenia a dokonca hračiek a bábik, ma postavilo pred neriešiteľné výpovede,“ hovorí so smútkom. Svoje fotografie vložil za účelom výstavy do grafických obrazov. „Nechcel som sa ani sa nemôžem vyjadrovať historicky. Úloha, ktorú som si vytýčil pri zostavení výstavy z rôznych úsekov v Osvienčime, bolo zachytiť ojedinelé prvky mravnej sily človeka v tiesni a nebezpečí,“ vysvetľuje. Čo je fascinujúce, tak témy sa zhostil aj cez vzácny príbeh lásky, ktorý našiel v spísaných knižných spomienkach z Osvienčimu. „Milostné príbehy sú mi blízke. Jeden som objavil i v tom strašnom prostredí koncentračného tábora. Helenu Citrónovú som platonicky miloval.“ Slovenka židovského pôvodu bola ako jedna z prvých odvedená v marci 1942 do Osvienčimu. V tábore smrti sa do nej zamiloval esesák Franz Wunsch, keď mu so slzami v očiach spievala nemeckú pieseň na jeho narodeninovej oslave. Táto láska jej zachránila život. Stala sa jeho chránenkyňou a neskôr ušetril plynovej komory aj jej sestru. Obe sa napokon dožili konca vojny. Helena zomrela tri roky dozadu. „Židovky boli nádherné ženy a esesáci si to všimli. Na prípade tohto dievčaťa som sa dotkol obludných, až slovom nevypovedateľných vecí, ktoré sa v tábore na ženách diali,“ dodal Ivan Kelly Köhler.
Pokračovanie príbehu Heleny Citrónovej
Helena so svojou sestrou medzi májom a júnom 1945 zmätene blúdili po porazenom Nemecku a miešali sa s davmi nemeckých utečencov putujúcich na západ. Spali v stodolách alebo vybombardovaných domoch a všade hľadali jedlo. Čoskoro sa stretli s vojakmi Červenej armády. Pokiaľ išlo o ňu a jej sestru, títo muži sa nesprávali ako osloboditelia, ale ako dobyvatelia. Niekoľkokrát zažili, ako sovietski vojaci v mieste, kde spali, vyhľadávali utečencov. „Boli opití, namol opití,“ líči Helena. „Správali sa ako divé zvieratá.“ Vojaci vstupovali do miest, kde spali a „hľadali pekné dievčatá, ktoré potom znásilňovali.“ Helena sa v takých chvíľach schovávala pod sestru, ktorá bola o desať rokov staršia a vyzerala skôr ako jej matka, pretože dúfala, že sa vďaka tomu vojaci poobzerajú inde.
