IRIBAR ČI ŠIKITA
Ivan Žiak má za sebou mnoho rozhovorov, no doteraz sa ho nikto z novinárov nespýtal na jeho povestné prezývky a málokto otvoril aj tému jeho hokejovej kariéry. „Keď som v mladosti hrával hokej, niekto z chalanov mi vymyslel prezývku Šikita. Už si presne nepamätám kto a prečo, možno len skomolili meno slávneho hokejistu Stana Mikitu. Neskôr ma na futbale Vlado Goffa začal volať Iribar podľa známeho španielskeho brankára José Ángel Iribara, vraj som mal taký brankársky štýl ako on,“ loví v pamäti čerstvý sedemdesiatnik v exkluzívnom rozhovore pre Žilinský večerník. Športoví fanúšikovia v celom Československu ho poznali ako vynikajúceho futbalového brankára. Málokto však vie, že sa v mladosti rozhodoval medzi futbalovou a hokejovou kariérou „Hokej som hrával od 13 či 14-tich rokov do osemnástky. Keďže som nevedel dobre korčuľovať, tak ma dali do brány a niektorí dokonca hovorili, že by som sa viac presadil ako hokejový brankár. Z hokeja mám aj príhodu, ktorá bude dnešným hráčom pripadať ako vymyslená... Dlhšie sme nevyhrali v Martine a Liptovskom Mikuláši, a tak náš tréner Jumbo Kvasnica ušil veľmi neobvyklú taktiku – v bráne chytal Tono Mužík a ja som stál pred ním v hráčskej výstroji a brankárskych korčuliach a snažil som sa zastavovať puky v gólmanskom postoji. Ani som nestriedal, iba sa pri mne menili štyria spoluhráči. Vyhrali sme 1:0 a 2:0,“ smeje sa oslávenec a pridáva ďalšiu historku: „Ako sedemnásťročný som kosil trávnik na futbalovom štadióne, keď za mnou vybehol hokejový tréner Miro Nitka, aby som odchytal tréning „áčka“, pretože vtedajší brankári Hajduk s Ručkom boli zranení. Tak som si obliekol výstroj a chytal.“
NAHLAS SNÍVAL O LIGE
Vráťme sa k futbalu a spomienke na mamu, ktorá malého Ivana odprevádzala na tréningy na škvarové ihrisko do Budatína. „Držal som ju za sukňu a nahlas sníval, že odchytám aspoň jeden ligový zápas. Hovorila mi: Ivko, vieš koľko chlapcov chytá v Bratislave, v Prahe, po svete. A mne sa ten sen predsa len podarilo splniť, dokonca 111-krát,“ hovorí brankár, ktorý získal v sezóne 1982/1983 prvé miesto medzi gólmanmi v jedenástke roka najvyššej federálnej súťaže. Ocitol sa tak v spoločnosti Jurkemika, Barmoša, Vízka či Grigu. Jedna jeho túžba však zostala predsa len nenaplnená, a to obliecť si reprezentačný dres Československa. Podľa reprezentačného trénera Evžena Hadamczika pred zápasom vo Švédsku, na ktorý chcel povolať Ivana Žiaka, však „v tak krátkom čase nebolo možné vybaviť pasové formality...“ Povrávalo sa, že sa mohol dostať aj na olympiádu 1984 v Los Angeles, kde však napokon československí športovci neštartovali kvôli „bojkotu“ krajín socialistického bloku. Jednu stopku, respektíve červenú kartu dostal aj ligovom zápase. „Milanovi Luhovému som vychytal gólovú hlavičku a on mi od zlosti šliapol na chúlostivé miesta, tak som na neho nakričal a sotil som ho. Zvyšných 18 minút dochytal bez inkasovaného gólu Vlado Goffa, ktorý sa tak vďaka mne stal najlepším brankárom v lige – jediný totiž nedostal gól,“ smeje sa Ivan Žiak. Úsmev ho však razom prejde, keď spomeniete jeho rodnú obec, kde pôsobil ako prezident klubu a organizátor prestížneho turnaja, na ktorom štartovali tímy ako Baník Ostrava, MŠK Žilina, Górnik Zabrze či Dukla Banská Bystrica. „Z najnižšej okresnej súťaže som dostal Rudinu až do tretej ligy a odmenou mi bolo, že ma vtedajšie vedenie obce pripravilo o dedičstvo po maminom bratovi. Spravodlivosti sa nemôžem domôcť už 26 rokov, aj keď dokumenty dokazujú, že pravda je na mojej strane. Na Slovensku sa však nenašiel nikto, kto by sa ma zastal a pomohol mi. Boli porušené nielen moje majetkové, ale aj ľudské práva, takže niekedy zvažujem, že sa z tohto Kocúrkova presťahujem k dcére do Francúzska,“ prechádza k smutnejšej kapitole svojho života. Radosť mu naopak robia mladé futbalové talenty, ktoré dlhé roky zaúčal do tajov gólmanskeho umenia v Brankárskej futbalovej škole Ivana Žiaka. „Vychoval som si svojho nástupcu, ktorým je Tomáš Tvrdý. Máme tam niekoľko veľmi šikovných chlapcov ako Davida Boráka, Michala Kloča, Nathana Gromu a Michala Zemka. Verím, že o nich v budúcnosti ešte budeme počuť.“
Kto je Ivan Žiak?
Narodil sa 30. októbra 1952 v Rudine neďaleko Žiliny. Do futbalovej brány sa postavil už ako šesťročný a jeho prvým trénerom bol legendárny Teodor Zvara. Brankárskym vzorom mu bol jeho dlhoročný starší kolega František Plach, ktorý ho zaúčal do tajov brankárskeho umenia. Seniorskú kariéru odštartoval v „béčku“ TJ ZVL Žilina, odkiaľ po polroku narukoval do Tatrana Prachatice. Po základnej vojenskej službe mal viacero ponúk od ligových tímov, no ostal verný žlto-zeleným farbám a stal sa členom prvoligového mužstva. Silná konkurencia brankárskych individualít, akými boli Plach a Smak však znamenala, že chytal za divízne „béčko“. Ako 23-ročný teda prestúpil do Humenného, ktoré bolo účastníkom SNL a v sezóne1976/1977 sa stalo jej víťazom. Napriek záujmu viacerých prvoligových oddielov (Inter, Slovan, Žilina, Trenčín) sa jeho ďalšou zastávkou stali VSS Košice, ktoré sa v sezóne 1977/1978 stali víťazom SNL a rok neskôr vyhrali Slovenský pohár. V sezóne 1980/1981 sa Ivan Žiak vrátil do materského oddielu, ktorý povolal späť viacerých odchovancov. Po zostupe do SNL bolo ambíciou oddielu vrátiť sa do najvyššej súťaže a to sa mužstvu podarilo po víťazstve SNL hneď v nasledujúcej sezóne. Niet divu, veď zelenožltý dres s Ivanom Žiakom vtedy obliekali aj také osobnosti ako Vladimír Kinier, Milan Zvarík, Miroslav Gerhárt alebo Dušan Galis. Žilinčania dokonca vyhrali v 1. kole Stredoeurópskeho pohára vysoko 4:0 nad vtedajším majstrom Talianska Hellas Verona. V lete 1985 prestúpil ako 33-ročný do Sigmy Olomouc a hráčsku kariéru ukončil v službách Baníka Havířov, kde sa pričinil o postup mužstva do 1. ČNFL. Kopačky definitívne zavesil na klinec v roku 1988 kvôli zranenej chrbtici. Futbalu však zostal verný ako tréner, keď šéfoval lavičkám Bytče, Námestova či Fiľakova. Stal sa držiteľom trénerskej licencie UEFA „A“ a v Brankárskej futbalovej škola Ivana Žiaka sa podpísal pod výchovu niekoľkých talentovaných gólmanov.
