NAJPRV POZOROVALA VLASTNÉ TELO
Od malička inklinovala k pohybu. Najprv išla iným smerom a strednú školu si zvolila v oblasti informatiky. „Mám vyštudované informačné systémy a služby, ale na vyššie odborné vzdelanie som už išla študovať fyzioterapiu. Od malička som rada komunikovala s ľuďmi a veľa som si čítala literatúru z oblasti zdravotníctva. Tým, že som sa sama veľa hýbala, pozorovala som aj na sebe, ako telo funguje – a chcela som o tom vedieť viac,“ povedala o svojich študijných začiatkoch. Škola jej ako sama povedala dala veľa, aj keď najdôležitejšia je prax. „Učili sme sa ako funguje celé telo. Vyštudovaný fyzioterapeut ovláda anatómiu, ako fungujú kosti, svaly. Ak si napríklad niekto zlomí ruku, tak je potrebné vedieť, ako dlho sa bude končatina liečiť, aké cviky sú potrebné. Aby sme vždy pacientovi vedeli pomôcť a nie mu ešte stav zhoršiť,“ vysvetľuje mladá fyzioterapeutka pracujúca v žilinskej nemocnici na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny. „Počas štúdia som v nemocnici praxovala a tak som sa rozhodla sa tu aj hneď zamestnať. Poslala som si životopis a na moje šťastie hľadali fyzioterapeutov. Začala som na internom oddelení, kde som pôsobila štyri roky. Potom som chcela zmenu, chvíľu som pracovala na neurochirurgii, ale na základe personálnych zmien ma presunuli na ARO,“ hovorí Alexandra.
NÁROČNÁ PRÁCA FYZICKY AJ PSYCHICKY
Práca je náročná, pretože v mnohých prípadoch ide o ľudí, ktorí sú v umelom spánku alebo v kóme. „Pracujem s pacientmi, ktorí sú na pľúcnej ventilácii. Cvičím s nimi najmä preto, aby nemali preležaniny, ale aj v rámci prevencie zápalu pľúc. Vykonávam pľúcne cvičenia, a keď sú pri vedomí, tak sa ich snažím rozhýbať, aby sa dostali čím skôr domov. Väčšinou sa stretnem s pozitívnymi reakciami, ale priznám sa, že niekedy sú reakcie aj negatívne. Je to však pochopiteľné. Majú bolesti, a tak niekedy cviky nerobia s radosťou. V tomto je to náročné,“ hovorí o rôznych úskaliach svojej práce. „Veľmi ťažká je komunikácia s pacientmi, ktorí majú tracheostómiu. Keďže sa im ťažko komunikuje, tak si niekedy musím aj domyslieť, pozorne vnímať a sledovať reakcie tela. Cvičím s nimi najčastejšie pasívne cviky, a to s hornými a dolnými končatinami od prstov až po veľké kĺby. Robím aj takzvané „vyklepávanie“ hrudníka, aby sa im lepšie dýchalo. Nechýba dychová gymnastika, izometrické cvičenia. Ak sú pacienti pri vedomí, aktívne posilňujeme svaly, pretože je dôležité, aby išli na následné oddelenie rozcvičení,“ opísala postup s tým, že za roky sa naučila pacientov pozitívne motivovať, ak sa im nechce. „Vždy im hovorím, že keď sa začnú hýbať, tak pôjdu skôr domov. Budú sa vedieť sami bez pomoci najesť či napiť. To ich vždy namotivuje.“ Táto práca je náročná aj po fyzickej stránke. „Ide najmä o správnu techniku zdvíhania. Musím sa ale, samozrejme, udržiavať v kondícii. Chodiť pešo, na bicykli či posilňovať cvičením. Práca je však náročná aj psychicky. Stáva sa, že sa starám o pacienta, ktorému sa už nedá pomôcť. A to je frustrujúce. Veci treba vedieť ventilovať. Keď idem do práce, vždy si hovorím, že ľuďom pomáham a to aj mne dodáva silu a energiu. Skúšam sa vždy cez to preniesť. Vo voľnom čase precvičujem malé deti gymnastiku, kde tiež vypnem.“
NOVÉ METÓDY
Tak ako aj iné odvetvia, aj v tomto sa veci posúvajú. „Aj na Slovensku sa využívajú nové metódy, ale je málo ľudí, ktorí ich ovládajú. Napríklad na vývojové metódy pre deti poznám v Žiline len dvoch fyzioterapeutov, ktorí sa im venujú. Okrem toho je dosť málo vzdelávacích centier. A niektoré kurzy sú drahé, čo mnohých odrádza,“ myslí si Alexandra a zvolila zvolila cestu práce v nemocnici. „Na ARE máme závažné stavy rôznych pacientov v rôznom veku. Sú tu aj takí, ktorí sú po náročných operáciách alebo úrazoch. Ich zhoršený stav si vyžaduje pľúcnu ventiláciu a umelý spánok, o to je to náročnejšie.“ Po práci príde súkromný život. V ňom Alexandra využíva svoje vedomosti a znalosti tiež. „Sama na sebe som zistila, že mi moja práca pomáha pri športe. Naučila som sa správne rozcvičovať pred a po cvičení. Viem si sama pomôcť, keď sa mi niečo stane. Približne vždy viem, čo mi je a dokážem pomôcť aj príbuzným. Napríklad mamine, keď ju bolí chrbát. Pracujem aj pre žilinských futbalistov, kde využívam svoje znalosti najmä z oblasti kolien a členkov. Chodím na futbal alebo tiež lyžiarske výcviky ako zdravotnícky dozor, kde to bežne využívam,“ hovorí o množstve svojich činností.
KONZULTÁCIE S PRÍBUZNÝMI
„Prácu s pacientom vždy konzultujem najprv s lekárom, ale aj s príbuznými, aby som im ukázala cviky, ktoré môžu doma s pacientom vykonávať,“ doplnila. Čo by sme možno mohli poradiť ľuďom, aby mali fyzioterapeuti čo najmenej práce? „Dôležité je, aby si našli čas na cvičenie, ktoré nie je pre nich ťažké. Niekedy stačí naozaj málo. Ponaťahovať sa alebo si urobiť strečing. V práci, napríklad pri sedavom zamestnaní, je dôležité poznať školu chrbta. Raz za čas sa vystrieť, sadnúť si rovno. Auto si môžeme taktiež odparkovať ďalej od práce a prejsť sa peši. Dôležitá je aj životospráva.“ Pri práci s pacientom sa popri fyzioterapii môžu odhaliť aj iné problémy, o ktorých sa dovtedy nevedelo. „Stalo sa to. Pri cvičení prídem na nejaké pridružené problémy. Napríklad po operácii chrbtice, ak odíde nerv na nohe, ale aj iné. Aj preto sú dôležité tieto cvičenia.“ Alexandra pôsobila v žilinskej nemocnici aj na kovidovom oddelení. „To bolo naozaj veľmi náročné. Robili sme cvičenia a nič nepomáhalo, nepomáhala liečba a nieto ešte rehabilitácia. Najhoršie bolo, že sme pacientom nedokázali pomôcť, tam neplatili veci, ktoré sme sa naučili v škole, veci, ktoré dovtedy bežne pomáhali. Tak sme hľadali spôsoby, veľa sme sa naučili a postupom času sa to zlepšovalo,“ hovorí a dopĺňa, že od pacientov sa väčšinou dočkala pozitívnej reakcie a vďaky. „Keď im všetko vysvetlím, cvičím s nimi s pochopením a cieľom, že sa ich stav zlepší, tak sú vždy vďační. Áno, cvičenie nie je jednoduché, hlavne keď máte bolesti, no keď sa po týždňoch ležania na posteli postavia, tak sú radi. A to aj mňa posúva najviac vpred,“ doplnila mladá žena s tým, že si spomína aj na adrenalínovejšie situácie. „Bola som ako zdravotnícky dozor a fyzioterapeut s národnou reprezentáciou futsalistiek v Slovinsku. Tam sa nešťastne zranila jedna zo žien. Išla som s ňou do nemocnice a snažila sa aj napriek jazykovej bariére s lekárom dohodnúť. Museli sme rýchlo reagovať, bola tam veľká zodpovednosť, aby sme sa správne rozhodli. Ale nakoniec to dobre dopadlo,“ doplnila. Zaujímavosťou je aj to, že v žilinskej nemocnici vytvorila skupinu. Sú v nej všetci fyzioterapeuti pracujúci priamo na jednotlivých špecializovaných oddeleniach. „Vďaka tejto spolupráci sa vždy vieme spoločne dohodnúť, kto má koho kedy zastúpiť. Radíme si a pomáhame,“ dodala.
