ŽILINA. Päťdesiatsedemročný Ľudovít Jonáš, pochádzajúci z Banskej Bystrice, mal k hudbe vždy blízko. Muzikantom bol aj jeho otec, ktorý s týmto remeslom precestoval takmer celý svet. Ako chlapec chodil Ľudovít (medzi Žilinčanmi známy ako Ľudo) niekoľko rokov do ľudovej školy na klavír. Hra sa mu natoľko zapáčila, že pokračoval v štúdiu na konzervatóriu v Žiline. Po dvoch mesiacoch musel školu ukončiť. Jeho mame sa zdravotne pohoršilo, už nevládala pracovať. Keďže cestovanie do Žiliny bolo finančne náročné, Ľudo sa vrátil domov, aby sa mohol o chorú mamu starať. V rodnom meste sa vyučil za maliara–natierača.
S kapelou precestoval Švajčiarsko i Nemecko
„Hrával som ale stále, lebo klavír ma bavil. Už ako mladý chalan som vystupoval v jednej amatérskej skupine. Chodili sme po zábavách. Mal som vtedy asi 16 rokov. Keď prišla demokracia, koncertoval som v reštaurácii jedného banskobystrického hotela. Raz tu boli ubytovaní muzikanti z Čiech, ktorí ma oslovili, či by som nechcel s nimi hrať, lebo potrebujú klaviristu. Že idú do Švajčiarska. Keďže mi v hoteli už končila zmluva, súhlasil som. Tam sme boli asi 3,5 roka. Hrali sme v jednom bare a neskôr v divadelnej kaviarni. Potom sme vycestovali na sever Nemecka. Bolo tam dobre,“ spomína Ľudo.
I keď jeho srdcovkou bol vždy klavír, predsa len časom presedlal na akordeón. Stalo sa tak ešte vo Švajčiarsku. K hre na harmonike ho priučil bratranec jedného z kolegov, pretože harmonikári patrili v tejto krajine medzi najžiadanejších muzikantov. „Vlado dostal ponuku inde, a tak ma začal učiť hrať na akordeóne. Drvili sme hru celé dni dva týždne. Zo začiatku mi to veľmi nešlo. Zrazu nielen klávesy, ale aj gombíky. Aj som si ponadával. Keď odišiel, začal som hrávať a postupne som si na harmoniku zvykol. Najťažší bol asi prstoklad a prechod s ľavou rukou z klavíra na harmoniku. Bolo to náročné,“ pokračuje v rozprávaní.
Harmonika ho viac–menej živí
Pred ôsmimi rokmi sa Ľudo vrátil späť na Slovensko. V Banskej Bystrici vydržal len dva roky. Jeho otec totiž po smrti mamy predal rodičovský dom a Ľudo aj so svojou ženou zrazu nemali kde bývať. Celé dva roky chodili po ubytovniach. Keďže peniaze bolo treba a roboty nebolo, Ľudo vycestoval za prácou do Žiliny. A tu sa začala jeho „kariéra mestského harmonikára“. „Manželka zostala v Banskej Bystrici a ja som každý týždeň dochádzal do Žiliny. Nocoval som na rôznych ubytovniach. Keď si žena zlomila nohu a musel som sa o ňu starať, pricestovala za mnou do Žiliny. Teraz máme v prenájme garsónku, tu na „Štefáničke“,“ vysvetľuje Ľudo.
Momentálne žijú z invalidného dôchodku, nakoľko pred štyrmi rokmi Ľudo prekonal mozgovú príhodu, a z toho, čo zarobí na ulici. Tu je deň čo deň, či je víkend alebo sviatok, zima alebo leto. „Bývam tu od doobedia do piatej – šiestej hodiny večer. Niekedy zarobím viac, inokedy menej. Ten priemer sa pohybuje od deväť do 15 eur za deň. Najviac to bolo okolo dvadsať eur.“
Na otázku, či mu je v Žiline dobre, odpovedá pohotovo: „Žilinčania sú milí ľudia. Majú ma radi najmä mladí ľudia, ale zastavia sa pri mne aj starší. Pred sviatkami mi jeden mladík povedal: „Ujo Ľudo, keby ste tu neboli, bol by v Žiline smútok. Ešteže ste tu a robíte nám náladu.“ Keď som sa po mesiaci vrátil od ženy, po tom, ako si zlomila nohu, tak sa ma staršie panie pýtali, že kde som bol, že keď ešte raz odídem, bude zle,“ smeje sa.
Keď je zima, zahrejú ho rukavice a čaj
Zo svojho bohatého repertoáru najčastejšie vyberá francúzske šansóny od Edith Piaf, tie vraj majú Žilinčania najradšej. Na svojej harmonike, ktorú si nosí v kufri na kolieskach, však zahrá takmer všetko, o čo okoloidúci požiadajú.
Takto sa živiť je náročné najmä cez zimu, keď prituhne. Vtedy Ľudo vyťahuje rukavice, lebo by mu prsty počas hry omrzli. „Vďakabohu, že tá tohtoročná zima je taká, aká je. Keď mi je ale chladno, vybehnem na čaj a hneď mi je teplejšie,“ priznáva.
Michala Stehlíková
Snímka autorka
