Momentálne vás môžeme vidieť aj v predstavení HEY! SLOVÁCI, ktoré predostiera tému inakosti. Vy vystupujete v časti Requiem pre priateľa. Kde vidíte spojitosť Slovenského národa s inakosťou?
Boli to tri rôzne pohľady na jednu tému. Téma inakosť sa dotýkala našej krajiny. Našich sociálno-spoločenských a politických problémov. Ja sama mám strašne veľa predsudkov. Myslí si, že som slobodný človek a liberál a potom v každej minisituácii v živote zisťujem, že som konzervatívna. Nemám rada názvy ako: toto je typické Slovensko, to sú Slováci a tak. Nie. To akosi vychádza z nášho prirodzeného naturelu. V tej inakosti rezonujú rôzne témy. My konkrétne kreujeme tému súvisiacu s homosexualitou. Je to také stretnutie svetov.
Triky, fet a makači predstavuje inscenáciu kde hráte postavu Pamely. Inak tam hrajú už len samí muži. Aké je to byť na javisku jediná žena?
Výhodu to má tú, že sa na chvíľu cítim ako taká žena. Je to taký ženský pocit. V šatni som obklopená mužmi a oni sú k vám veľmi zlatí. Cítim na sebe, že sa tam mením. Ja som temperamentný človek a vo mne driemu pokojne aj traja muži. Som chalanisko v mnohých veciach. Zrazu na sebe vidím, ako sa mením. Jednoducho som ženskejšia. Pamela je na javisku také jednoduché dievča. A so svojou šikovnosťou nakoniec s tými mužmi vydrbe.
Hrali ste niekedy aj mužskú postavu?
Len tak na chvíľku v jednom predstavení. Zahrala by som si niekedy ... . Keď sa ma pýtajú, že či mám nejaký sen. Zahrala by som si niečo, čo je rýdzo napísané na muža. Či už v postave muža alebo postave ženy. Máme momentálne predstavenie A JE TU ZAS, kde hlavná postava je Hitler, ktorý sa tu znova objaví. Niekedy pozorujem Jara Kyselu, robiac to vynikajúco. To by bola úplná haluz, keby som si toto mohla skúsiť zahrať ako žena.
Pýtali ste sa, či by bola taká možnosť?
Nie nepýtala, ale tak teraz to hovorím. Možno keď si to niekto prečíta, tak možno potom niečo.
S Michalom Kolejákom hráte v divadelnom debute nórskeho dramatika Joneho Fosseho. Tento dramatik je známy tým, že v texte nepoužíva interpunkciu, opakuje znenie odsekov. Ako sa dá popasovať s takýmto textom, predurčuje to istú voľnosť v interpretácií?
Popasovať sa s takýmto textom je vždy náročné. Nie je to prvýkrát, čo robíme text, ktorý nemá klasickú výstavbu ani po formálnej ani po obsahovej stránke. Istá skúsenosť tam je. Mala som tú česť robiť v divadle aj monológy, napísané bez interpunkcie. Dokonca niektoré boli aj v tretej osobe. Zakaždým, keď robíte nejakú inscenáciu, zakaždým začínate trošku odznova. Je jedno koľko rokov ste v divadle, vždy budujete niečo nové. Čím je skladba textu abstraktnejšia, tým si vy musíte byť istejší, čo tým chcete povedať.
Ako ste fungovali cez toto obdobie, keď boli divadlá zatvorené? Rozmýšľali ste nad zmenou zamestnania?
Nad zmenou zamestnania som uvažovala v tých súvislostiach, že obidve povolania som nemohla vykonávať. Ani učiť na Konzervatóriu v Martine herectvo, ani vystupovať v divadle. Mala som z toho depku, že mám dve povolania ani jedno z nich nemá zmysel pre túto spoločnosť. Keď sa niečo stane, tak som vyblokovaná. Aj som sa dala počas prvej vlny na dobrovoľníctvo. Finančne, chvalabohu, tam ten príjem nejakým spôsobom bol. Skôr ma úplne frustrovalo, že som mala akoby zviazané ruky a ja sa potrebujem kreatívne angažovať.
Vždy ste chceli byť herečkou? Netúžili by ste byť v detstve niekým iným?
Zakaždým, samozrejme. Moja sestra a mama by vám povedali, že odmalička to bola herečka. Ja si to nemyslím. Akože, mala som obdobie v detstve, kedy som povyberala všetky látky, čo sme mali doma, lebo mamina je krajčírka. Urobila som si brutálne šaty, dala si všelijaké korálky. Z iných látok som si vyrobila koč a dve hodiny som sedela pod záclonou a krájala piškóty. Tam už nejaký predpoklad vizualizácie a hranie sa na niečo iné bol. Robí to tak väčšina detí. Majú veľmi blízko k tomu, aby boli skvelí herci. Potom príde do toho ego, normálny život a sme všetci afektovaní. Vždy som mala potrebu sa prejavovať po tej umeleckej stránke – tancovaním, kreslením. Hovoriť inak a nielen slovami.
Aj vzdelanie bolo odjakživa smerované k herectvu?
Ja som bola najprv na obchodnej akadémií. Môj otec bol podnikateľ, tak aj ja som bola v tom, že budem podnikať. Potom som išla na Banícku fakultu v Košiciach. Chcela som mať nejakú vysokú školu, nezáležalo mi na tom, ktorá konkrétna to bude. Absolvovala som 2 semestre. Veľmi rýchlo som prišla na to, že sa musím vrátiť naspäť k umeniu. Puberta ma trošku vzdialila od toho, kreatívne sa prejavovať. Vtedy to bolo, že ruka hore, noha v torte. Ale v tých 18-tich, 19-tich, keď človek začne inak uvažovať, som si povedala, že skúsim nájsť niečo, čo zahrnie viac umeleckých aktivít. Začala som to brať vážne, až keď som končila herectvo v Bratislave. Začala som chápať, kedy je moment tvorby a menenia sa na herca. Ten moment sa mi zapáčil. Až vtedy som sa presvedčila, že som sa správne rozhodla.
V čom je herectvo iné od iných povolaní?
Niekedy sa nedá schovať, keď sa necítite dobre. Nedá sa pred niektorými vecami utiecť. Je veľmi ťažké postaviť sa každý večer na javisko a dokázať, že tam patríte. Ten divák je tam každý večer iný, každý platí rovnako a každý si niečo chce z toho divadla odniesť. My ako herci máme morálnu povinnosť, niečo divákovi odovzdať. Nedá sa to však každý deň a to je tá profesionalita. Povedzme si rovno, sú oveľa ťažšie povolania. Herectvo sa buď preceňuje alebo podceňuje. Pravda je niekde v strede. Nie to, že sme počmáraní šašovia, ktorí len tancujú a spievajú, no nie sme ani chirurgovia. Je to neustála konfrontácia so sebou akoby 2x. Jednu máme v živote a druhú prežívame v divadle, keď ideme niečo skúšať. Nemusí to byť vždy príjemné.
Prečo práve Mestské divadlo Žilina?
Mala som tu frajera. Ja som si nevybrala Žilinu, ona si vybrala mňa. Som tu chodila, sme tu robili lásku. Raz som tu stretla na jednom žúre umeleckú šéfku, ktorá vtedy pôsobila v divadle. Išlo sa robiť nejaké predstavenie, poznali sme sa zo školy a povedala mi, že potrebujú veľa ľudí. Či si nechcem zahosťovať. A ja, že: KEDYKOĽVEK! Zahrala som si v Cigáni idú do neba a teraz som tu už 15-ty rok.
Čo máte radi na Žiline a čo naopak nie?
Prekáža mi počasie, všetci chodia na hory a ja milujem more. Občas sa cítim ako lúzer, že nechodím šliapať do kopca. Keď som prvýkrát prišla do Žiliny, tak som nechápala pojem – komiksové mesto. Žilina je ako keby poskladaná z lega. Absolútne mi vyhovuje veľkosťou. Všetko je tu také pekné ako práve z komiksu alebo z hračkárstva. Všade sa dostanem pešo, alebo kolobežkou. Vyhovuje mi stred Slovenska, aj keď áno, sme na severe. Ale mám pocit, že som na neutrálnej pôde.
Ako z Vášho pohľadu vnímajú Žilinčania divadlo? Radi sa prídu pozrieť? Akí sú to diváci?
Tí čo chodia a tí, čo sa prídu pozrieť, sú fantastickí diváci. Pri našej špeciálnej dramaturgii, ktorú tu razíme, čím sme výnimoční a čím sa o žilinskom divadle vie. Dostalo sa tak medzi najlepšie divadlá na Slovensku, vďaka svojmu rukopisu. Stalo sa to aj vďaka ústretovým a otvoreným divákom. Oni nie sú samozrejmosť, sú skôr vzácnosť. Vedia vyjadriť aj nesúhlas, no prídu aj na ďalšie predstavenie. Chcú sa s tým konfrontovať.
Okrem divadla máte s Barborou Švidraňovou aj podcast s názvom BUBUBU. Prepájate tam témy z ezoteriky, astrológie s osobnými skúsenosťami a humorom. Prečo práve táto tematika?
Toto sa pýtam aj ja. Dnes je na veľmi tenkom ľade ísť riešiť verejne veci medzi nebom a zemou. To môžete skončiť tak rýchlo ako vesmírny líder. Otázka prečo je vlastne aj odpoveď – a práve preto. Všetci sa o tom aspoň trošku rozprávame. Keď už nie s niekým, tak sami so sebou. Preto som do toho šla, aby som vyšla zo svojej komfortnej zóny. Som nútená rozmýšľať o týchto veciach, pretože mne sa v živote dejú len zázraky. Nedá sa to nejak vysvetliť, len tak, že je to zázrak.
VIZITKA Ivety Pagáčovej
narodená 31. 8. 1982 (38 rokov) v Košiciach
vyštudovala VŠMU v Bratislave
v Mestskom divadle Žilina pôsobí 15 rokov
učí na Konzervatóriu v Martine herectvo
Momentálne ju môžete zastihnúť v predstaveniach: HEY! SLOVÁCI, Prachy!, Neznášam ťa!, Niekto príde
