Na knižnom trhu sa zjavila nová hviezda. Je ňou začínajúca spisovateľka Katarína Randová. Talentovanej Žilinčanke iba nedávno vyšla debutová kniha Beh na dlhú trať. Krstili ju v Krajskej knižnici v Žiline neónovo ružovou šnúrkou. V nasledujúcom rozhovore sa dozviete, čo primälo Katarínu k písaniu a či aj jej život je „behom na dlhú trať“.
Ako vám skrsla myšlienka napísať knihu?
Keď som mala ťažšie obdobie. Niekto sa potrebuje zo všetkého vyrozprávať, niekto vyplakať. Ja som začala písať, nazvime to denníček. Bola to len taká forma hodenia myšlienok na papier. Čítala to však jedna moja kamarátka, ktorá ma povzbudila, že to mám poslať do nejakého vydavateľstva. A tak som to poslala. A až potom z toho začala byť kniha.
Podľa čoho ste vyberali mená pre svoje postavy? Hlavná hrdinka je Alessandra a niektoré postavy dokonca ani meno nemajú. Úmysel, náhoda?
Hlavná predstaviteľka ako jediná má meno. Keďže s Talianskom ma spája mnoho vecí a túto krajinu a jej atmosféru či kultúru milujem, meno hlavnej hrdinky je potaliančené. Ostatné mená sú vlastne odrazom charakteristických povahových čŕt postáv alebo niečoho, čo ich vystihuje. Úmysel, nie náhoda.
Nakoľko je kniha reálna, nakoľko vymyslená?
Na každom príbehu je čosi pravdivé. A každý si v príbehu nájde to svoje, čo aktuálne prežíva alebo cíti. V tom sú knihy nádherné.
Aký to bol pocit, keď vám povedali, že kniha vyjde? Komu ste to povedali prvému?
Keď som sa dozvedela, že kniha vyjde, volala som vlastne krstnému otcovi knihy (aj keď vtedy som ešte ani ja nevedela, že bude krstný otec). Veľmi som sa tešila, ako keď vyhráte
v lotérii. Bolo to moje osobné bingo. Splnený sen. Malé Vianoce.
Kto bol jej prvý čitateľ?
Prvý čitateľ bola kamarátka, ktorá ma prehovorila, aby som to poslala do vydavateľstva. Keďže sa jej to páčilo, bola tým unesená, pokračovala som v písaní. Ona to vlastne čítala per partes. Vždy, keď som niečo napísala, som jej to poslala. A takto sa napísala celá kniha.
Kniha oplýva humorom, ironickými až sarkastickými poznámkami, často na margo mužov. Aký máte pohľad na mužov všeobecne?
Môj pohľad na mužov? Bez nich ťažko a s nimi ešte ťažšie. Mám rada mužov, sú fajn a rozumiem si s nimi často lepšie ako so ženami. Majú také priamočiare myslenie, čo mne absolútne vyhovuje. No myslím si, že skôr sa dívam na vec takto: nie je podstatné, či je to muž alebo žena. Názor na ľudí si robím podľa ich správania, nie podľa toho, čo nosia v nohaviciach (smiech).
Každá kapitola nesie samostatný názov, čo je skôr vzácnosťou. Čo vás k tomu naviedlo? Písali ste knihu postupne, po kapitolách?
Áno, každá kapitola má svoj názov, pretože som nechutná detailistka. Pekne poriadok vo všetkom a inak to nebolo ani s knihou. Názov niekedy mätie a niekedy naznačí obsah danej kapitoly. Knihu som písala vždy po kapitolách. Keď sa niečo udialo alebo keď mi napadlo, ako sa dá realita spojiť s fantáziou. Písať denníček som začala v máji a v októbri 2014 už bola kniha u vydavateľa. Ale ani názov knihy neprišiel skrátka. Jej vydanie bolo totiž tak isto beh na dlhú trať. Najskôr mi ju v jednom vydavateľstve odmietli, potom v druhom sedela štyri mesiace, kým sa vyjadril vydavateľ, že ju nevydá a nakoniec vydavateľstvo Marenčin ju zobralo k sebe a za dva mesiace bola kniha na svete a ešte teplú som si ju mohla spokojne pohladkať v Bratislave na parkovisku (úsmev).
Ako vznikol názov knihy?
Názov knihy bola spontánna záležitosť. Jedného večera som sedela v kresle a len tak nechala lietať myšlienky hore‑dole, až mi zrazu z hrdla vyšlo „Beh na dlhú trať“. A bolo to. Nebolo to plánované. Proste to tak vyšlo. Lebo celá kniha nie je len o vzťahoch a sexe, a bláznovstvách. Ústrednou myšlienkou knihy je práve niť, čo sa volá život. Pretože v ňom, rovnako ako hlavná hrdinka, zažívame rôzne príbehy, situácie. Niekedy sa správame racionálne, inokedy bez rozmyslu. Niekedy len tak preplávame úsekom života a inokedy nás čosi poriadne zasiahne a zmení postoj v nás. Ten, kto sa život snaží žiť naplno a krásne, je vytrvalostný bežec. Nebeží jednu nekonečnú trať, ale tisícky krátkych. Každým ďalším kilometrom je iný...
Čo váš život? Tiež je „behom na dlhú trať“?
Môj život? Môj život je spleť udalostí, poučení, príbehov, skúseností. A celý život tvrdím, že dobré veci ma neposunú. Učím sa z bolesti, lebo len cez tú sa naozaj naučím chápať, žiť a vážiť si veci, ľudí a život. A keď neviem, kam niekedy zaradiť nejakú situáciu, poviem si: „Všetko, čo sa robí, má zmysel a pre niečo sa to deje.“ Jednoducho, idem ďalej a zatiaľ vždy sa mi ukázal zmysel toho, čo som vtedy nechápala. Veci proste prichádzajú v pravý moment. Tak verím, že ten môj beh budem bežať naďalej tak ako doteraz a ešte kúsok lepšie.
Katarína Kvašňovská, snímky archív KK ZA
