POCITY Z MAJSTROVSKEJ JAZDY
Krajči patril medzi srdciarov, na ľade nevypustil žiadny súboj a doslova za Žilinu dýchal, i keď je rodák z neďalekej Dubnice nad Váhom. „Prišlo množstvo ľudí, podať si s nimi ruku, odfotiť sa či dať podpis po tak dlhých rokoch je príjemný pocit. Pre mňa špeciálne bolo vidieť toľko dresov, ktoré som po pravde nikdy nevidel a sám som to obdivoval. Po dvadsiatich rokoch vidieť naše šály, dresy či šiltovky vo mne nanovo pripomenulo pocity z tej majstrovskej jazdy,“ zaspomínal si na krásnu nedeľu 26.januára, keď Žilinčania v extraligovom zápase vyprášili Poprad 6:3. Ten istý Poprad, ktorý stál v ceste Vlkov za ziskom dovtedy jediného titulu v klubovej histórii pod Dubňom. „Fakt pekná aktivita klubu Vlci Žilina, patrí im za to obrovská poklona. Sto rokov hokeja v meste, aj nám roky pribúdajú a spoločne sme si zaspomínali. Lebo to nie je len titul, ale krásne emócie s postupom do extraligy. Potom prišla éra, keď to bolo tmavé a toto vedenie všetko naštartovalo lepším smerom,“ dodal Krajči.
STRETNUTIA PO DLHÝCH ROKOCH
Na výročnom stretnutí majstrov sa zišla partia 22 hráčov, z nich Krajči nevidel pochopiteľne legionárov. „Dlho som nevidel Václava Krála napríklad a všetci svorne sme spomínali na veci, že čo sa dialo hlavne po tom titule. Viete, my si z toho dosť nepamätáme, ja som bol prakticky nezvestný dva týždne, lebo doma si vymenili trenky či tričko a išli zas a zas oslavovať. Pre mňa bol titul so Žilinou najväčší úspech kariéry a prajem tejto generácii, aby niečo podobné ako my zažila,“ tradične vtipkoval pri pohľade na hokejový zápas Vlkov priamo z VIP priestorov. I preto sme sa ho spýtali, ako sa zmenil tento šport za dvadsať rokov v našej extralige. „Hokej je aj bude rýchly šport, no čo sa zmenilo najviac, že nám po slovenských klziskách behá množstvo zahraničných hráčov a domáci odchovanci nedostávajú šancu. Prešiel som viacero zahraničných klubov a viem posúdiť ako domáci trpeli, keď nedostávali priestor. Keby bolo na mne by som v extraligovom klube uvítal najviac päť cudzincov. Zažil som časy v Kazachstane, keď nás bolo aj štrnásť cudzincov a to bol extrém.“ Šikovné ľavé krídlo už korčule zavesilo na klinec, v civilnom živote mu radosť nielen stabilná práca, ale aj vlastné deti. „Pracujem v dubnickej ZŤS, kde sa moja firma zaoberá káblami a meďou, toto potom všetko ide do sveta. Robím štyri dni v kuse dvanásť hodín, potom mám štyri dni voľno. Ja som mal nejaké pokusy ísť cestou hokejového trénera, no nakoniec som šiel touto pracovnou cestou. Môj voľný čas strávim s deťmi, najmenší Lucas (5) hráva hokej a denne som v Dubnici na zimáku, kde som vyrastal. On chce byť ako tatino, tak verím, že sa mu to podarí.“ Dubnický rodák má aj odkaz pre verných žilinských priaznivcov. „Nech chodia s úsmevom na štadión, lebo Žilina hrá krásny hokej a verím, že cesta v tejto sezóne sa zastaví až vo finále. Stále sledujem Žilinu, držím im palce, lebo nové vedenie vrátilo fanúšika na zimný štadión. Verím, že túto sezónu môžu zažiť veľké veci.“
